Zbohom, sused, aj ty, suseda...
I. „A už je čas tu, už musím ísť.“
Ja, Jozef Luknár, narodil som sa 6. decembra roku 1870. Zaumienil som si, že na pamiatku opíšem moje skúsenosti. Ak by ma Pán Boh z tohto sveta povolal prv, než prídem do mojej vlasti, chcem nechať svojim dietkam pamiatku, aby si spomenuli, čo pre ne musel ich starostlivý otec skúsiť, keď chcel udržať svoje gazdovstvo, a aby mohol zmenšiť ťarchy, ktoré už nevládal znášať.
To bola príčina, že som odcestoval do Ameriky!
Vinice nám prestali rodiť víno, a práce s vysádzaním viníc bolo viac než dovtedy. A k tomu náš syn Jozef, ktorého sme nechali študovať, ten nás tiež stál nejaké groše. Tak keď som videl svoje nerovné, obetoval som sa Pánu Bohu. Takto premýšľajúc, čo si mám počať, videl som, že zase nebude úroda a výdavky sú čím ďalej väčšie. Horko-ťažko som si vzdychol, čo si mám pomôcť, čo si mám počať, keď som si spomenul na tie veľké úroky, ktoré ma tak veľmi trápili. Pomyslel som si:
„U nás, keď sa odhodlám chodiť na tovarich, z toho si moje ťarchy nezaplatím, ani nezaopatrím domácnosť.“
A takto premýšľajúc vo svojom zármutku, najviac ma bolelo to, keď som videl v duchu môj plán, že musím opustiť moje malé dietky, a k tomu tú starosť a mrzutosť, ktorú som zanechal mojej úbohej manželke. Aj tak už vyzerala veľmi zúbožená od ťažkých prác a nedostatočnej stravy. A takto som bol zo dňa na deň mrzutejší!
Konečne som sa odhodlal! Jedného dňa, bolo to 15. augusta 1913, som sa vydal na cestu do Viedne. Išiel som na poradu agentovi, a ten mi dal odpoveď, že ak mám priepustku alebo cestovný pas, tak môžem prísť v pondelok osemnásteho. Bolo to asi v piatok, keď som bol uňho, a kázal mi prísť už v pondelok. Nemal som mnoho času na rozmýšľanie. Hovoril mi, že tí, ktorí prídu v pondelok, môžu sadnúť na loď La Provence Express, ktorá prejde oceán za 6 dní, a ktorí prídu v utorok, tí musia ísť na loď La Touraine, ktorá oceán prejde za 7 - 8 dní. Lenže La Provence Express bola o 20 zlatých drahšia ako La Touraine.
Keď som bol vo Viedni, trochu som si poprezeral mesto a vrátil som sa domov.
Do Prešporka som docestoval asi o tretej hodine a odtiaľ som išiel peši, aby som ešte raz videl moju budúcu úrodu. Stavil som sa na Ohňave, ako to vyzerá. Medzi zemiakmi tam bolo nasiateho hodne maku, avšak hrozna bolo málo. Poprezeral som ešte ostatný raz a odtiaľ som išiel na malú Ohňavu, ako vyzerá ďatelina. A tak som išiel poľahky, až som prišiel okolo šiestej hodiny pod naše Záhumenice. A išiel som hore mojou Záhumenicou, a tak som si myslel v duchu:
„Ach, moje milé grunty! Bárs som sa nadarmo s vami natrápil, predsa s tou nádejou som si myslel, že snáď mi budú slúžiť, ale neskôr.“
A tak konečne som prišiel aj domov! A tu mi žena hneď zohriala večeru a mrzuto na mňa pozrela, že však nepôjdem nikam, len nadarmo peniaze míňam. A ja mrzutý som jej hovoril, že ja žarty nerobím.
„Už prišli na mňa dni súženia a už je čas tu, aby som sa od vás odlúčil a zanechal moju vlasť.“
Úzko mi bolo okolo srdca, keď som videl v duchu blízky odchod z môjho domova! Ešte v sobotu som išiel do Vajspetra štepy oškrábať a v nedeľu som si myslel, že už pôjdem preč. Pretože veľmi pršalo, tak sa mi to nepodarilo, ale som išiel v pondelok ráno asi o deviatej hodine. Bola to pre mňa trpká chvíľa, keď som videl moje dietky okolo stola, ako po raňajkách sedia a nič netušia o tom, čo bude s otcom alebo kam sa berie. Len syn Jozef začal plakať a objal ma a povedal:
„Tata môj, tata môj, kam vy idete, a nás tu s maličkými necháte?“
Poobjímal som malého, asi dva roky starého Alojzka, a malú Borčinku, asi v piatom roku. A Lajko nebol ani doma, lebo predtým odišiel do Fedýmeša k švagrinej Zuzke učiť sa uhorsky. Syn Vilmoš na mňa zadivene hľadel, kam ten otec len idú, keď nám ruku podávajú. Nuž, ako chlapec nerozumný nevedel, čo sa robí!
Otcovi svokrovi Kohútovi som podal ruku ešte v nedeľu, aj Jakubovi Feketemu a Jozefovi Kramplovi. A v pondelok som ešte podal ruku môjmu susedovi Johanovi Wenzlovi a jeho žene. A ten na mňa zadivene pozrel a povedal mi:
„Ale naozaj? A predsa ideš preč?“
Ja som ho oslovil, aby mi požičal 25 zlatých, „však keď moja manželka predá jačmeň, potom ti to vráti,“ a on hneď mi aj dal, čo som žiadal. A tak zbohom, sused, aj ty, suseda, a som sa pohol od domu. A ako sme išli, švagor Šebela nám oral na barónkinej árende. Mrzelo ma ho obísť, tiež som mu podal ruku a slzavým okom sme sa rozlúčili:
„Zbohom, zbohom, zostávaj tu, ktovie, či sa ešte niekedy uvidíme.“
A tak dojatí ľútosťou sme sa rozlúčili! A ja s manželkou sme cestovali peši do Prešporka.
V. Každého prehlédali, esli má Britvu alebo Revolver
A mosím spomenút, jako to vizíralo na našom Kvartíri.
Bol to štokoví dom, jedni boli hore a druhí dole, a izba široká asi 12 metrú, a dlúha asi 30 metrú a menšie izbi boli tam 2, čo ženi a dievčence osobitňe spali. A na prvém poschodiu sem nepozrel, jak tam je, tam boli najviác polskí a Rusínskí Židia. A mieli sme postele podobné silnej plátenej Látky, a tri jeden nad druhím a zo železníma hólama pozvazované.
A Jedálňu sme mali na spósob Wiedenskej štácije, strecha nám slúžila aj za okná a 4 radi stoli boli. A zvatča sem rás očítal, kolko nás bolo. Tak na jedno posedenie nás bolo 550, može si Človek predstavit, že bola to velká Sála. Khost sme mali biedni, chleba bolo dost, takí jako koláče, ale nebol slaní, bez chucí.
Úplné tri dňi sme tam strávili, bol to život trpkí, obzláštne pre mňa. Penez mal som málo, popravit sem si nemohel, nuž len sem taký zamračení sem a tam chodzil. Mal sem jednu Košelu a jedni Gaťe, a to sem mal oblečené. Poneváč teplo bolo, bol sem aj zapoťení, mislel som si šak, vidržím, ale 8 - 9 dňí, Lebo sem mal Šífkartu vimeňenú na Ekspres La Provence, a tá Loď prende za 6 dňí.
Toho sem sa nenazdál, že u Agenta 1 deň mosím čekat, a druhí deň v Báseli, a tri dňi v Hávre. To je už dohromadi 5 dňí. A 2 dní a nocí sme jeli Z vlakom, lež sme dojeli do Hávre, tak to je už 7 dňí. A s tím, čo sem sa pohnul od Domu mojho, t. j. dňa 18ho augusta, to je už 8 dňí. Veru bol sem sklamaní v mojej nádeji.
Loď La Provence sa pohla v sobotu večer, a nás bolo asi 30, čo sme mali Šífkarti naň. Ale nás nevzali naň, Lebo bol preplňení, a len takích vzali, čo si vimeňili karti pred 5 - 6-ti dňami, a mi sme moseli čakat až do pondzelka.
Asi o 10tej hodini ráno nás vipustili s toho našeho bitova. A Jak sme išli ulicu, onedlho sme už boli aj pri prístave, trvalo to asi 20 minút a už sme aj dochádzali k prístavu. A jak sme išli, najprv sa Prende prez most železní, pod kterím je zátok Morský.
Poneváč nás bolo asi 800, Ludé sa tiskli a každí chcel bít napredku. A jeden Mladí mládenec, rodák s Peštu, volajak ho súril nektori, a jako tadi ustavične koňe jazďili, na nohu mu stúpil koň. Sadnúl si a z velkím plačom sa vizúval. A ked sa vizúl, vidzel sem, že mal malíšek aj vedlajší prst a nárt tak krížom rozmlaždené. Chudák velmi lamentoval a ostal tam sedet, pokím neprišli prenho.
A mi sme sa ponáhlali na Loď, abi nám neodjela jako tá La Provence. A už len asi sto krokov, už sme boli aj tam, ale nás nepustili ňúter. Išlo to pomáli, každého prehlédali, esli má Britvu alebo Revolver. Trvalo to asi pol druhej hodini, až sme sa dostali do šífu. Bolo asi pól 12tej hodini, ked sme sa usadlili. A obet nám nedali, a nepítal sa nás nigdo, esli sme hladní. Já sem kufra nemal, len papírovú škatulu, a tam sem mal paprikáš, asi štvrt kila, a chleba som mal tež ešče z Wiedňa. Nuž čo sem mal, to sem si zajedel.
A ked bolo poobede, višel sem na palubu 3ciho klasu a sem sa dzíval na ti malé Loďky, jako plávali sem a tam. A na našu Loď ustavičňe len nakládali, všelijaké potravné článki. Už sem bol velmi zunovaní, to počúvat, ten hrkot Graniga, už sem bol jak osprostení od hluku a treskotu.
Bol to spárni deň, Slnko péklo, smadní sem bol a pivo velmi drahé a vodi nebolo.
Ách, zaleteli mi mišlenky do starého kraja. Ách, já ubohí cestovatel, nebolo dost na tom, že sem nemohel si kúpit, čo bich potreboval, jako borovičkú a cibulu a ocet, a takto žaludek si napravit, ešče k temu mia nečistá košela a špinavé zapotené gaťe trápili. A volačo mia aj časem svrbilo, mislel som si, že to špina a ten pot mia svrbí. Len sem trpiel a netrpezlivo čekal, kedi sa už pohneme s prístavu, ale bol to klam. S kvartíru nás vipakovali, abi nám nemoseli dat obied, a na Loďi zas nám nedali, Lebo sme neskoro tam prišli. Čo sme čekali, to, ale nadarmo sme čekali.
Až v noci, po pólnoci o 2 hoďinách, zarúkel, až sa ten šíf zatrásel, a sme sa pohli s prístavu a sme aj jeli. Teda už bol nástupňí deň 25. august. A ked sa rozednívalo, višli sme na palubu a sme sa ohlédali, de sú brehi a Prístav, odkád sme sa pohli, ale už aňi zmínki nebolo o tem.
Ale nalevo aj napravo sme vidzeli černat vrchi menší, a Lesi.
A tak nám cesta ubívala!
X. What joy it would be when I returned to my country one day.
And when I started to pour iron, I was really worried about that. I was very weak, I couldn’t handle it like the other men, and moreover, I had large Molds, so I sweated so much that sweat was dripping from my pants, not just from my shirt. I thought to myself that if others endured, I must endure, too, even if it should kill me. And when I shared my grief with the Fellow Countryman, he cheered me up saying that I would get used to it.
And When we returned to the house, Domin brought Beer and we talked about the future, where we’d go to apply for work. And he said to me why hadn’t I arrived earlier while jobs were aplenty, it was slow with work now. But we would find something somewhere, he said. On Monday morning, Domin and a friend, Francek Kadnár, took me to the Train Station where Train Cars were made, but the Boss wasn’t there. We waited, but he still didn’t come. So we moved on to look for luck elsewhere. And another friend was with us, and he took us from there to a Stove factory where he used to work earlier. And indeed, we went there, it took us about an hour, and when we were there, he asked the Boss if he had work for us. And he pointed to some idle machines, if we wanted we could come on Tuesday. And the friend who’d taken us there, he didn’t go to work on Monday, because he knew that Work on them was difficult.
And when we walked from there, Domin told me to pay attention to which way we were going, so that I wouldn’t lose my way when I went to work! I was joyful that I would go to work right away the next day, no matter what work it was going to be, I thought, I would do it even if it should kill me, at least I wouldn’t remain without work. We went to buy some clothes for me in the afternoon, so that I had for Sunday, and also two pairs of shoes. And when I’d bought the most necessary things, we went to a Slovak Saloon for beer. And after we’d talked, we went home for dinner. And after dinner I wondered in my mind, how I would do the job given that the one who took me there had left it! because it was hard work? I was full of fear and worry.
Tuesday morning, September the 9th, Domin’s wife prepared my breakfast and the things I needed to take with me and I set off for the first time. And when I got there it was lucky that many Slovaks were there, they pointed out to me which one was the foreman. And When I walked up to him, I greeted him, and told him, Ich pin naige man, af gesten mir Bás hod genoma [barely comprehensible German for “I am a new man, the boss took me on yesterday”]. And he immediately took me to the idle machines and immediately began to teach me, it lasted for about an hour. He would come to look at me whether I knew how to operate the machine, well, I was very slow at it. Before I figured it out, I made 24 molds the first day. And when it was 2:30, I saw that men were gathering and each was dressed like for a masquerade and each carried a ladle. And soon sparks began to fly, molten iron started to flow, and each man filled his ladle and poured it into the Molds that he’d made. And when the foreman filled my ones, he told me that I could go home now. It was 5 and I was already going home.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára