Poznámka: Tu uverejnený text monografie je neúplný
OBSAH
Predslov (Milan Chudovský)
Na cestu (Dušan Beladič)
Úvod (Ján Podolák)
KRAJINA RAČE (Ján Urbánek)
DEJINY
Vývoj do roku 1945 (Klára Krajčovičová)
Obdobie socializmu (Alžbeta Sopušková)
JRD československo-sovietskeho priateľstva (Ján Krampl)
Sídelný a demografícký vývoj (Štefan Očovský)
TRADlČNÁ KULTÚRA ĽUDU
Vinohradníctvo a ovocinárstvo (Ema Drábiková-Kahounová)
Domáca výroba a remeslá (Jarmila Paličková-Pálková)
Strava (Sylvia Dillnbergerová)
Staviteľstvo a bývanie (Juraj Podoba)
Odev (Marta Tačovská)
Život a obyčaje v rodine (Kornélia Jakubíková)
Spoločenský život (Zita Škovierová)
Výročné obyčaje (Zita Škovierová)
Ľudové rozprávanie (Ľubica Droppová)
Hudobná kultúra (Alica Elscheková)
NÁREČIE (Konštantín Palkovič)
Literatúra
Zoznam informátorov
The List of Pictures
Summary
PREDSLOV
...
NA CESTU
...
ÚVOD
...
KRAJINA RAČE
...
VÝVOJ DO ROKU 1945
...
OBDOBIE SOCIALIZMU
...
JRD ČESKOSLOVENSKO-SOVIETSKEHO PRIATEĽSTVA
...
SÍDELNÝ A DEMOGRAFÍCKÝ VÝVOJ
...
VINOHRADNÍCTVO A OVOCINÁRSTVO
...
DOMÁCA VÝROBA A REMESLÁ
...
STRAVA
...
STAVITEĽSTVO
...
ODEV
...
ŽIVOT A OBYČAJE V RODINE
...
SPOLOČENSKÝ ŽIVOT
...
VÝROČNÉ OBYČAJE
Výročné obyčaje predstavujú zložitý komplex kultúrnych javov s rôznym významom a historickým zázemím. Boli spojené predovšetkým so životným cyklom a pracovnými aktivitami roľníka, ku ktorým sa postupne pridružovali aj obyčaje spojené s inými povolaniami a spoločenskými vrstvami. Pôvodným zámerom obyčají vykonávaných v priebehu roka bolo - v súlade s vtedajším svetonázorom - rozmanitými úkonmi, obradmi a spôsobmi správania sa nakloniť si nadprirodzené sily a zabezpečiť prosperitu svojho hospodárstva, ochrániť majetok pred zlými vplyvmi, zaistiť zdravie a šťastie pre seba a pre celú rodinu.
Silou tradície obyčaje pretrvávali, aj keď okolnosti, za akých vznikli, sa už podstatne zmenili. Len máloktoré však zostali zachované vo svojej pôvodnej podobe a význame. Postupne získavali nánosy ďalších historických období a odrážali meniace sa spoločensko-ekonomické podmienky. Veľký vplyv na životnosť a vývin obyčají mala napríklad kresťanská cirkev, ktorá niektoré ľudové praktiky potláčala, iné zasa absorbovala do svojho učenia a podporovala v ľuďoch vieru v ich priaznivé účinky (napríklad viera v ochrannú moc svätených predmetov, liečivé účinky vody a zelene v istých časových termínoch a podobne).
Cyklus rozličných sviatkov a tradičných obyčají vykonávaných v priebehu celého roka v Rači vytváral pomerne zložitý systém. Táto zložitosť sa nevzťahovala natoľko na bohatosť a rozvinutosť zvykov a obradov ako na rôzne odlišnosti, týkajúce sa realizátorov niektorých obyčají a nositeľov predstáv, ktoré boli s nimi spojené. Sociálna štruktúra Rače bola totiž v medzivojnovom období1 veľmi pestrá. Podľa toho, do akej etnickej, náboženskej, profesijnej, územnej, či inej sociálnej skupiny človek patril, zachovával aj sviatky, prispôsoboval im svoje správanie, vykonával isté úkony. Bol teda - primerane svojej sociálnej príslušnosti - aktívnym alebo pasívnym účastníkom obyčají prípadne niektoré z nich ani neakceptoval.
Preto v tejto kapitole nemôžeme podať presný a pre celé obecné spoločenstvo jednoznačný model výročného obyčajového cyklu. Priblížime len najzaužívanejšie zvyky a obrady a tiež niektoré vybrané obyčaje, príznačné len pre určité sociálne skupiny.
OBYČAJE ZIMNÉHO OBDOBIA
Značná časť obyčajových úkonov v Rači bola odzrkadlením skutočnosti, že pôvodným zdrojom obživy tunajších obyvateľov bolo poľnohospodárstvo, najmä vinohradníctvo. Svedčí o tom okrem iného fakt, že prevažná časť zvykov a obradov sa sústredila do obdobia zníženej pracovnej aktivity roľníkov - do zimného a skorého jarného cyklu.
Predelom medzi dvoma výročnými cyklami bol november. V tomto mesiaci sa uzatváral roľnícky rok a pozornosť sa zameriavala na zabezpečenie hospodárskeho úžitku v nasledujúcom období. Takýto charakter mala už jesenná martinská obchôdzka kraviara s prútmi, ktoré symbolizovali želanie prírastku a prosperity pri chove dobytka v nasledujúcom roku.
Na Katerinu, nem. Katrajfest (25. novembra)2 sa konali posledné tancovačky. Hovorilo sa, že Ondrej váže husle. Na Ondreja boli ešte zábavy, a to aj na štyroch miestach v obci, ale po tomto termíne až do Vianoc sa tanečné zábavy nerobievali. V uvedenom období sa však v dedine nacvičovalo viacero divadelných predstavení. Uvádzali ich rozličné spolky, organizácie a skupiny, ako bola napríklad mládenecká kongregácia, mariánska kongregácia, Robotnícka telovýchovná jednota, Orol, vinohradnícky spolok, školáci alebo študenti s učiteľmi a podobne. Divadlá sa hrávali v zimnom období, počínajúc vianočnými sviatkami. Finančné prostriedky získané z predstavenia a zo zábavy, ktorá sa po ňom v tej istej miestnosti spravidla konala, sa uložili do pokladnice spolku, alebo sa použili na charitatívne účely.
Na deň Svatej Barbori, nem. Bárbara (4. decembra) odlamovali hospodári vetvičky z viniča a čerešne, v neskorších obdobiach už aj z ostatných stromov, a nechávali ich vo vode vypučať. Podľa bohatosti kvetov, ktorými vetvičky do Vianoc zakvitli, sa robili úsudky o budúcej úrode.
V obyčajoch vykonávaných na Mikuláša, nem. Nikolauz (6. decembra) prevládali zábavné prvky. Muži a mládenci z príbuzenstva sa preobliekali za Mikulášov a obdarovávali deti balíčkami od rodičov, obsahujúcimi ovocie a cukríky. Boli oblečení vo vyvrátenom kožuchu, maske a biskupskej čiapke, v ruke mali palicu a kôš. Sprevádzali ich postavy čerta s anjelom alebo smrti, strašili neposlušné deti a vyplácali ich martinskými prútmi. Ovocie a cukríky dostávali deti aj do topánok, ktoré si večer ukladali vyčistené do okien. Darčeky si navzájom odovzdávali aj členovia rozličných spolkov na príležitostných posedeniach.
Lucija (13. decembra) bola jedným z dní, keď podľa starých predstáv mali strigy veľkú moc. V tento deň sa nesmelo nič z domácnosti požičať ani prijať, aby bosorky nemali do domu prístup. Bolo tiež zakázané šiť, aby si vraj ľudia nepopichali, teda neodohnali šťastie. Cez deň ešte ženy mohli chodiť na návštevu, avšak večer už nie, lebo by vraj odniesli hojnosť z rodiny. Na noc gazdiné utesnili okná a prekrižovali dvere, aby bol dom ochránený od všetkého zlého.
Večer prichádzali do domácností susedov a známych dievčence oblečené v bielom - Lucie a husími krídlami ometali steny. Na zmysel tejto obyčaje - vyhnať z domu nečisté sily - sa však zabudlo a luciová obchôdzka nadobúdala podobný charakter ako mikulášska. Lucie nosievali aj varešku, ktorou vyklopkali po prstoch nespratné deti, prikazovali im modliť sa a dávali im pobozkať krížik. Nosievali aj kôš, z ktorého obdarovali deti sladkosťami a ovocím. Táto obchôdzka bola tiež príležitosťou pre odrastenejšie dievčatá, aby prišli nepoznané do domu mládencov, „pomstili sa im“ vareškou za celoročné príkoria a aby ich napokon obdarovali.
V niektorých rodinách matky už v predvečer Lucie nachystali na stôl tanier so všelijakým ovocím a ráno povedali deťom, že je to dar od svätej Lucie. Inde dávali na noc medzi okná cesnak, cibuľu a sušené ovocie (ščípki) a nechali ich tam tri dni. Robili tak so zámerom, aby bola v budúcom roku všetkého hojná úroda, pričom cesnak s cibuľou mal mať zrejme aj ochranný účinok pred nečistými silami.
Rozšírená povera o zhotovovaní luciového stolčeka, pomocou ktorého možno na polnočnej omši spoznať miestne bosorky, bola známa aj v Rači. Rovnako bolo známe predpovedanie počasia na jednotlivé mesiace nasledujúceho roka podľa počasia v dňoch od Lucie do Štedrého dňa. V tomto období sa dievčatá usilovali zistiť meno svojho ženícha tak, že od Lucie do Štedrého dňa postupne každý deň spálili jeden lístok s menom mládenca a aké meno im zostalo na poslednom lístku, tak sa mal volať ich muž.
Predvianočné obdobie sa nieslo v znamení príprav na zimné sviatky. Ženy upratovali a čistili príbytky, muži pripravovali krmivo pre dobytok a palivo. V mnohých rodinách zabíjali ošípané.
Ešte koncom minulého storočia pekávala v tomto čase pani rechtorka v škole vianočné oblátky pre katolícke rodiny. Najprv chodili z domu do domu miništranti a školníci s putničkami a košíkmi a spievali pieseň:
Prišiel čas, bi sme vás
naščívili zas,
rozmilí kresťania f ten vánočňí čas.
Kebi ste nás obdarili
a nás hojňe odmenili,
abi sme sa s Pánem Bohem poďakovali.
Gazdiné dávali chlapcom do putničiek múku a do košíkov vajcia, orechy a maslo, niekde aj peniaze. Chlapci si zapisovali mená darcov i množstvo darov, aby pani rechtorka neskôr vedela, komu má koľko poslať oblátok. Z vyzbieraných peňazí deti odmenila a tie jej potom pomáhali pri pečení oblátok i pri ich roznášaní.
Do tridsiatych rokov piekla evanjelikom oblátky pani farárka. Poslednú nedeľu pred Vianocami ich naviazala do balíčkov pre každú famíliu, vložila do bielizňového koša a odtiaľ si ich ľudia v kostole rozobrali.
Neskôr sa pečením oblátok zaoberali chudobnejšie ženy, predávali ich v Rači i v Bratislave, a privyrábali si tak na živobytie.
Na Ščedrí deň (24. decembra) pripravovali gazdiné jedlá na večeru a ak si nenapiekli chlieb a koláče už v predchádzajúci deň, robili tak teraz. Sviatok sa začínal až večer, preto keď pripadlo Adama a Evy na pracovný deň, robotníci pracovali v továrni až do tretej hodiny.
Pred večerou sa opravuval vianočný stromček (krispan, nem. vajnochcpan). Obyčajne to bol smricčok, ale používali sa aj kupované alebo doma z drevených tyčiek zhotovené stromčeky. Ozdobovali sa farebnými papierovými reťazami, obrázkami, srdcami, sviečkami, tiež orechmi a kockami cukru, ktoré sa zabalili do farebného papiera a staniolu. Večer vniesol gazda ozdobený stromček slávnostne do izby a pribil či zavesil ho na hlavnú hradu, kde zostával dva-tri týždne. Zriedkavejšie bol stromček postavený na stole.
Ščedrí večer (nem. Hajlige omt) býval vždy dôležitým sviatkom a mnohým úkonom a predmetom - najmä tým, ktoré prebehli počas večere alebo prišli do styku so štedrovečerným stolom - sa pripisovali všakovaké priaznivé účinky. Všetko, čo bolo pri večeri v miestnosti, malo sa v budúcom roku rozmnožiť. Bolo preto potrebné každú vec vopred pripraviť a na nič nezabudnúť.
Pod štedrovečerný stôl sa položila otiepka slamy alebo sena. Niekde dávali po troške z každého druhu obilia do misky či košíka a položili na stôl alebo pod stromček. Pod slávnostný biely obrus, ktorý bol prestretý na stole, sa kládla kovová minca, aby bola v dome vždy hojnosť peňazí. Okrem rozličných jedál pripravených na večeru bola na stole nádoba so všetkými druhmi zeleniny a ovocia, ktoré nemali po celý rok chýbať v kuchyni (jabĺčka, napučané hrozno, cesnak, šošovica, cícer atď.).
Počas večere sa pamätalo aj na zomretých. Na stole bola zapálená hrubá sviečka, ktorú domáci dostali na pohrebe niektorého z dedinčanov. Verilo sa, že kým horí, zúčastňujú sa na večeri aj mŕtvi. Ak v priebehu roka niekto z rodiny zomrel, nechávali mu pri stole voľné miesto a prestreli mu tak ako ostatným. V katolíckych rodinách mu dávnejšie nadelili na tanier oblátku, jablko a hrozno. Dali ich potom zjesť prvému zo žobrákov, ktorí cez vianočné obdobie v hojnom počte chodili v Rači po pýtaní. V evanjelických rodinách dávali na tanier staršieho nebožtíka modlitebnú knižku a mladšiemu tam položili rozmarín.
Po večeri sa zo stola neodpratávalo, riad sa umýval až na druhý deň ráno. Tak ako pred večerou, aj pri stromčeku sa domáci spoločne pomodlili a zaspievali koledy. Potom rozdali deťom darčeky. Zvyšky večere sa pridávali ráno dobytku do nápoja. Seno, ktoré bolo pod stolom, sa na uzdravenie dávalo žrať chorému statku. Na liečenie dobytka a ošípaných sa používala aj štedrovečerná slama, namáčaná do svätenej vody, ktorou zvieratá pri chorobe poumývali.
Mládež v Rači sa na Štedrý večer neschádzala, tento čas však býval príležitosťou pre dievčatá vyveštiť si vydaj a budúceho manžela. Dievčina sa mala postaviť naprostred ulice a okolo seba rozsypať štedrovečerné omrvinky. Odkiaľ najskôr začula zabrechať psa, tam sa mala vydať. Mohla tiež zabúchať na svinský chliev. Z ktorého dvora sa domácej svini ozvala druhá, tam sa dievka nádejala byť nevestou. Doma si dievčatá púšťali orechové škrupiny po vode v lavóre - jedna bola dievčinina, ostatné mali mená mládencov. S ktorého škrupinkou sa dievčinina škarúpka stretla, za toho sa mala v ďalšom roku vydať.
Štedrý večer býval nielen rodinným, ale aj spoločenským sviatkom. Spoločenskú časť večera začínali deti školského veku, ktoré od zatmenia do deviatej hodiny chodzili spívat. Dvoj- až päťčlenné skupinky spevákov chodili zo dvora do dvora, zastali pred dvermi a zaspievali niektorú z vianočných piesní. Okrem všeobecne známych (Narodzil sa Kristus Pán, Tichá noc, Do Betléma cesta, Pásli ofce valasi) spievali sa aj iné, menej známe piesne, napríklad:
Pana Marija kašu varí
a svatý Józef pri ňi stojí
Varte tu kašičku
mauému Ježíšku,
nech sa nají.
Na spev vyšla gazdiná zo dverí s otázkou: „A kolko vás je dzecí?“ a obdarovala každého koledníka orechmi, jablkami, hroznom, ale aj makovými bélešmi a majetnejšia im dala aj koláč. Ak dlho nevychádzala, začali deti spievať:
Dajteže nám dajte, co nám máte dat,
nenechajte nás tu tak dúho čekat.
A ked nám nedáte - si nás pohňeváte,
šecki hrnce potrepeme - co na peci máte.
Aj keď zriedka, ale stávalo sa, že spoza dverí sa ozvalo: „Pánbú vás nadzel!“ alebo „Uš ste tu bili!“, čo znamenalo, že koledníkov neprijímajú a neobdarujú ich. Obyčajne však na Vianoce bývali aj v lakomejších rodzinách omekčení a v robotníckych rodinách, kde nemali jedla a ovocia na rozdávanie, tiež uštedrili koledníkom po dvadsiatich halieroch, aby nezostali v hanbe3.
Po ulici chodil aj obecný pastier a plieskal bičom. Na toto znamenie mu vynášali gazdiné, ktorým pásol kravy, tzv. vánočňí: trochu fazule a chlebovej múky, prípadne aj víno. Ku práskaniu pastierskeho biča sa s blížiacou polnocou pridávalo aj trúbenie hlásnika, hlas zvonov a ľudia sa ponáhľali na púunoční omšu.
Evanjelici chodili do kostola ešte pred večerou. Výnimočne sa však aj niektorí z nich - kvôli estetickému zážitku a priateľským vzťahom s katolíkmi - zúčastňovali na polnočnej omši. Po večeri mávali divadelné predstavenie v hostinci, alebo chodili so spevokolom a dychovkou spievať po dedine.
Domy navštevovali v určenom poradí: najprv išli k farárovi, potom k rechtorovi, notárovi, richtárovi a ku všetkým významnejším a bohatším ľuďom v obci. Pre vymenovaných bývala táto návšteva so spevokolom otázkou spoločenskej prestíže.
Ďalej pokračoval tridsať- až šesťdesiatčlenný sprievod spevákov a hudobníkov v obchôdzke aj po ostatných domoch. Spievali nábožné piesne, ktoré predtým nacvičili pod vedením kantora (Stille nacht, chajlige nacht; Krist ist geboren; Ó du fróliche, ó du sajlige a podobne).
Aj katolíci hrávali v tento deň divadlá a chodili na predstavenia, ale v menšej miere. Obchôdzka s hudbou bola predsa len príznačnejšia pre evanjelickú časť obyvateľstva.
Po návrate z polnočnej omše sa domáci opäť najedli a gazda - ak tak neurobil ešte pred večerou - dal každej krave zožrať oblátku so zapečeným petržlenom a kus chleba, aby statok v ďalšom roku ochránil od všetkého zlého. Kohútovi dali na druhý deň cesnak, aby dobre skákal.
Prvý vianočný sviatok - Boží narodzeňí, nem. Erste vajnochefest (25. decembra) patril k najväčším sviatkom roku. Nesmela sa vykonávať nijaká dôležitejšia práca (navarené bolo už v predošlý deň) a nesmelo sa chodiť ani na návštevy - iba v rámci najbližšej rodiny.
Zato na Štefana, nem. Štefl (26. decembra) bolo zaužívané vzájomné navštevovanie a vinšovanie nielen medzi príbuznými, ale aj medzi susedmi a dobrými známymi. Pri vstupe do domu sa najčastejšie hovorilo:
„Vinšujem vám títo slávne svátki,
Krista Pána narodzeňí,
co si od Pána Boha žádáte,
hojnoz vína,
hojnost chleba,
zdravi, ščastí,
svaté boské požehnáňí,
po smrci králofstvo nebeské a svatí pokoj.“
Menej častý bol vinš:
„Slávne svátki vám vinšujem,
novinu vám oznamujem.
Novina to radosná.
Pana Marja čnosná
sináčka nám porodela,
do jasliček uložila.
Dýchajú naň vúl aj osel
zehrívajú Pána spolem.
Chválte Pána anjelského na nebi
a nám pokoj ludom dobrej vóle na zemi...
Dospelých vinšovníkov pozvali na pohostenie ku stolu a častovali ich vínom. Medzi zaužívané pohostenie patrila aj bábovka s rumovým čajom (kugluf a rumové té). Deti, ktoré v tento deň tiež chodili vinšovať rodine, susedom a známym, ponúkali domáci koláčom a darovali im menší peniaz. Hodnota peňažného daru bola určená aj stupňom príbuzenstva a malým vinšovníkom - napríklad koledníkom dávali po 20 halierov, deťom z rodzini však dávali po 50 halierov.
Popoludní chodievali miestne kapely, najmä hasičská dychovka, vyhrávali k meninám známcjším a významnejším Štefanom. Večer bývala vo viacerých hostincoch ščefanská zábava.
Na Jána, nem. Johanták (27. decembra) si nosili ľudia do kostola víno na posvätenie. Svatojánske víno sa používalo na liečenie koliky, bolo vraj dobré na každú vňútrajší nemoc aj od prestidnucá. Vinári z neho odlievali po troške do každého vínneho suda s vierou, že tak ochránia od chorôb víno i budúcu úrodu.
Posledným sviatkom v roku bol Silvester - Starí rok. nem. Oldesjár (31. decembra). Ľudia išli do kostola, kde sa okrem iného dozvedeli počet narodených, zomretých a zosobášených v uplynulom roku, čo bývalo predmetom ďalších rozhovorov. V domácnostiach sa pripravoval sviatočnejší obed a večera, pretože sa verilo, že nový rok preberá od starého to, čo mu ten na stole zanechá. Ak mu zanechá štedro prestretý stôl - nebudú ľudia v ďalšom roku hladovať. Preto gazdiné - podobne ako na Štedrý večer - dbali, aby bol stôl bohatý, a nezabudli ani na víno, vodu - lebo bez nej by človek nevyžil - a peniaze, ktoré položili pod obrus. Večer bývala vo viacerých hostincoch zábava, na ktorej sa zúčastňovala najmä mladá a stredná generácia.
Pred polnocou chodil hlásnik - hrobár so svojimi kamarátmi spievali pred domy obecnich prectavenich. Spievali pieseň, v ktorej vinšovali všetko najlepšie najprf pánu farárovi, potom pánu rechtorovi, richtárovi, notárovi aj všetkým ostatným. Koledníkov domáci pozvali na pohárik a pohostili ich, alebo im podali cez okno peniaze.
Na Noví rok (nem. Najesjár) chodil už hrobár aj s celou svojou rodinou z domu do domu. Vo dverách prednášal novoročný vinš4 a pri tejto príležitosti ho ľudia odmeňovali za hrobársku službu. Do putne mu zosýpali múku, do džbána prilievali víno a dávali mu aj zemiaky, masť a vajcia. Kde nemali naturálie, odmeňovali ho peniazmi.
Deti chodili vinšovať šťastie v novom roku do rodín príbuzných (babkám, tetám, strýkom, krstným matkám), ale aj susedom a známym. Za odmenu dostávali orechy, jablká, ale niekde aj cudzokrajné ovocie (figy, arašidy) a trochu peňazí.
Aj susedia, rodina a dobrí známi sa navzájom navštevovali a želali si všetko najlepšie. Bedlivo sa však sledovalo, aby v tento deň nevstúpila do domu prvá žena - lebo to vraj prinášalo nešťastie. Pri vstupe do domácností sa prednášal vinš podobný vianočnému - odlišoval sa len v úvode:
Vinšujem vám tento noví rok,
Krista Pána obrezáňí:
co si od neho žádáte
zdraví ščascí, svaté boské požehnáňí...
Zaužívali sa aj krátke žartovné vinše:
Vinšujem vám tento noví rok,
abi vám otpadol s pece roch.
Alebo:
Vinšujem vám vinšice,
abi vám nešuchotali pot postelú mišice.
V rodinách, kde sa používala nemčina, vinšovali koledníci po nemecky5, keď aj oni hovorili doma po nemecky.
Na Nový rok posielali majitelia obchodných živností svojim zákazníkom dary. Tzv. novoročňi predstavovali rozličné drobnosti z obchodu: kalendár, kilo cukru, metla, pohár kompótu a podobne. Týmto prejavom sa obchodníci usilovali získať a udržať si zákazníkov, najmä menej stálych a z nižších sociálnych vrstiev. Medzi nimi sa vraj našli aj takí, ktorí kvôli novoročnému daru nakupovali v zimnom období vo viacerých obchodoch zároveň.
Vo vianočno-novoročnom období chodievali odrastenejší chlapci z račianskych katolíckych rodín, ale aj skupinky chlapcov z Jura, Mysleníc a Vajnor na trojkráľovú obchôdzku. Traja zo skupinky detí boli oblečení za kráľov: v bielych mužských košeliach s farebnými papierovými korunami na hlavách, štvrtý bol oblečený ako pastier - vo vyvrátenom kožuchu a baranici. Traja králi nosili so sebou na dlhšej palici červenú hviezdu, drevený betlehemček a meštek, do ktorého im ľudia dávali peniaze. Najprv požiadali o vstup do domu a až po súhlase predviedli hru a vyspievali piesne. Keď ich domáci obdarovali, napísal jeden z obchôdzkárov na veraje vstupných dverí kriedou letopočet a uprostred neho iniciály G + M + B. Túto skratku kráľovských mien Gašpara, Melichera a Baltazára rodičia žartovne vysvetľovali zvedavým deťom, že Gašpar Marišku boškal.
Deň Tri králú, nem. Chajlign traj konik (6. január) bol posledným zo sviatkov, ktoré sa zoskupovali okolo zimného slnovratu. Podobne ako na Štedrý večer aj v tento deň pripisovali ľudia rozličným predmetom priaznivé účinky (liečivé, ochranné, hospodársko-prosperitné a podobne). Aj cirkev, ktorá postupne tiež prijala do svojho učenia vieru v magicko-ochrannú silu niektorých predmetov (najmä vody a rastlín), umocňovala ich priaznivý dosah svätením6. Rozličné sväteniny sa takto objavovali aj v celom rade ďalších sviatkov.
Na deň Troch kráľov si račianski katolíci dávali posviacať v kostole vodu a kriedu. S trikrálovú vodú vykropil doma hospodár pivnicu, sýpku aj vinohrad, aby ochránil hospodárstvo od neúrody a nešťastia. Posviacanie viníc sa opakovalo aj na začiatku jarných prác vo vinohrade. Svätená voda sa dopĺňala do domácich svetedelňiček, používali ju aj na zaháňanie neduhov a chorôb - dávali ju piť chorému a kropili ňou mŕtveho. Trojkráľovou kriedou písal gazda letopočet na zárubňu dverí a kreslil sa ňou aj kruh na zem na ochranu pred nočnou morou a inými nečistými silami.
Na Hromňice (2. februára) chodila katolícka časť obyvateľstva posviacať zasa sviečky. Takto umocnená ochranná sila sviečok sa využívala napríklad pri úmrtí, keď sa dávali do rúk zomretého. Hromňička sa zapaľovala tiež pri veľkej búrke, čím sa mal ochrániť dom od hromobitia. Tento účinok sa pripisoval aj chlebu so soľou, ktorý gazdiné hádzali do ohňa. Pri padaní ľadovca, abi búrka ucíchua, sa odporúčalo vyhodiť od ruki chlieb so soľou cez otvorené dvere.
Na Blažeja (3. februára) nechodievali v Rači učitelia ani žiaci na obchôdzky tak ako inde na Slovensku. Pamiatkou na ne môže byť vari len školská zábava, na ktorej deti popoludní tancovali pri hudbe z gramofónu. Prichádzali sa na ne pozrieť i rodičia, ktorí doniesli školákom čaj, kávu a pečivo na zahryznutie.
V tomto ročnom období vinohradníci už sledovali, kedy nadíde počasie vhodné na začiatok prvých jarných prác. Hovorilo sa, že Macej rozdáva kosírki. S menom Mateja (24. februára) boji totiž spojené práce, pri ktorých vinohradníci používali špeciálne nože - kosírki.
Fašiangi (nem. fošink) sa pokladali za najveselšie obdobie v roku. Trvali od 7. januára až do velkého pústu, ktorý sa začínal štyridsať dní pred Veľkou nocou. Počas predveľkonočného pôstu - podobne ako počas predvianočného adventu - platil zákaz usporadúvať tanečné zábavy a odsudzovala sa hlasná veselosť. Ani svadby neboli dovolené, a keď sa už takáto výnimka urobila, tak sa išlo na sobáš len pocichu a f čérném.
O to viac zabíjačiek, svadieb a tancovačiek bývalo preto vo fašiangovom čase. Pre toto obdobie boli charakteristické račianske báli, ktoré organizovali rôzne inštitúcie a spolky - obyčajne jedenkrát za fašiangy. Najznámejší bol hasicki bál, konvent bál - organizovaný evanjelickou cirkevnou obcou, katolícky kostelňí alebo cirkevňí bál, remeselňicki bál, športovcami organizovaný ertéjácki bál a v tridsiatych rokoch pribudol tzv. argaláski bál, ktorý organizovali vinohradníci (zväčša členovia agrárnej strany).
Bály sa od ostatných zábav odlišovali predovšetkým tým, že sa na ne rozosielali písomné pozvánky. Dostávali ich pochopiteľne všetci členovia inštitúcie, ktorá bál organizovala. Okrem nich posielal usporiadateľský výbor (ak išlo o cirkevné bály, býval to zbor presbyterov, ti cirkevný výbor) pozvánky aj nečlenom, pričom nesmel zabudnúť na nikoho z lepších pánú, čiže funkcionárov obce a spoločensky vyššie postavených ľudí. Pre nich bolo prestížou zúčastniť sa na čo najväčšom počte bálov, a na druhej strane usporiadatelia si takto získavali ich náklonnosť a podporu, medziiným aj finančnú. Takíto účastníci zaplatili totiž podľa vlastného uváženia vyššie vstupné ako ostatní7. Vstupné (nem. ajntrit) sa patrilo poslať aj vtedy, keď sa pozvaní pre najrôznejšie príčiny (smútok v rodine, choroba) nemohli na zábave zúčastniť.
Na fašiangové bály sa patrilo prísť vo dvojici - bez partnerky na zábavu nikto nešiel. Navyše, na cirkevných báloch sa mohli zúčastniť len ženatí muži a vydaté ženy. Nebolo pritom podmienkou, aby to bola manželská dvojica, mohol napríklad prísť vdovec s0 sestrou či matkou. Účasť mali dovolenú aj nezosobášené páry mladých, ktorí boli v období ohlášok.
Bál sa začínal v nedeľu popoludní. Do šiestej, siedmej hodiny mohli zehrít sólu a zatancovať si aj deti. Potom už prichádzali na zábavy dospelí. Ženy prinášali niekedy so sebou v uzlíku (pinkli) zabalené jedlo: varenú šunku, chlieb, koláče, ale najmä vyprážané šišky. Nimi sa spolusediaci pri stole navzájom ponúkali a hostili. Zábavy, na ktorých sa konzumovali so sebou prinesené jedlá, sa výstižne označovali ako pinkl bál.
Vyvrcholením fašiangov boli posledné tri dni, tzv. konec fašank. V tieto dni ľudia nevykonávali nijaké väčšie práce. Pre gazdiné platil aj zákaz šiť, lebo by vraj sliepkam zašili zatki, a neskoro by im začali znášať vajcia.
Deň pred fašiangovou nedeľou si chodili mládenci pro pérko ku svojim frajerkám. Každá mala už nachystaný kúsok rozmarín u s bledomodrou alebo ružovou mašličkou a dala ho mládencovi za klobúk. Dávnejšie darovala dievčina milému pri tejto príležitosti aj dlhú vetvičku vymašľovaného rozmarínu, zapichnutú do jabĺčka. S týmito atribútmi chodili mládenci v pondelok a v utorok so spevom a za sprievodu hudby do dievockých domov. Vytancovali domáce ženy a dievčatá, pozvali ich na zábavu a ony im na bambusové paličky, tzv. fišpánki alebo španielki, ktoré patrili ku sviatočnému mládeneckému výstroju, napichovali veľké vyprážané šišky. Po pohostení jedlom a pitím odchádzali mládenci spoločne ku ďalšej dievke.
Zábava bývala v nedeľu od popoludnia do skorého rána a rovnako aj v pondelok. Ešte na začiatku storočia si mládenci pri tejto príležitosti vybrali jednu spomedzi bohatších dievok a požiadali jej rodičov o súhlas, aby ich dcéra bola na zábave tancmajsterkú. Jej povinnosťou potom bolo dávať muzikantom i mládencom obed a za ním pohostenie. Za odmenu ju mládenci vyobliekanú a vyparádenú za sprievodu hudby odviedli popoludní ako prvú tanečnicu do sály v hostinci. Funkcia tancmajsterki bola zároveň spoločenskou prestížou dievčiny a jej rodiny. V medzivojnovom období sa o stravovanie muzikantov postarali už sami usporiadatelia.
Fašiangy sa končili v utorok o polnoci, keď mládenci a dievky vystrojili pohreb base - symbolu zahynutej zábavy - a oplakali ju. Stávalo sa, že tanečníkom potúženým trojdňovým veselením sa nechcelo ukončiť zábavu, dievkam sa však po polnoci nepatrilo zostať v sále. Mohlo sa im prihodiť, že im niekto na zem uhodzil oklep slami, aby mali kde spať, keď sa nechcú poberať domov, alebo ich ako najneporádňejší dzifki z maršem vivédli. Stalo sa tiež, že mládenci zamazali dievčatám celú tvár popolom, pretože už bola Popelečňí alebo Škaredá streda (nem. Oše mitvoch).
OBYČAJE JARNÉHO A LETNÉHO OBDOBIA
Obdobie od fašiangov do Veľkej noci bolo na ľudové obyčaje chudobné - už aj pre spomenutý pôst. Vynášanie zimy a prinášanie letečka sa v Rači nepraktizovalo, niektorí Račania sa však na tieto obyčaje chodili pozerať do Vajnôr. Na Kvetnú nedeľu si ľudia dávali v kostole posvätiť vetvičky rakyty (kočátká) a ozdobili si nimi príbytok.
Na Marka (25. apríla) chodili katolíci v procesii aj s farárom do obilných polí cez Barónku na Krasňany. Tam posviacali obilie, aby bola hojná úroda. Verilo sa tiež, že keď sa fazuľa dá do zeme na Marka, bude mimoriadne vydarená, preto ju v tento deň zvykli ženy sadievať.
Týždeň pred Veľkou nocou (velki tíden) bol venovaný prípravám na veľkonočné sviatky a jarnému upratovaniu, V jedení sa zachovával ešte prísnejší pôst ako v predchádzajúcich týždňoch.
Na Zelení štvrtek (nem. Krine tonestak) sa symbolicky pripravovalo na obed niečo zelené: špenát, šalát alebo hrášok. V tento deň sa zavázali zvoni na kostole a neozvali sa až do soboty rána. Tejto obyčaji sa vraj prispôsobili aj evanjelici, ktorí neskôr už tiež nezvonili, abi bol pokoj. V obvyklých termínoch zvonenia chodili po ulici chlapci, ktorí klepáčmi a rapkáčmi ohlasovali poludnie, večerné klekáňje atď. Klepanie nahrádzalo aj cenganie umieráčika, keď niekto v tieto dni v obci zomrel.
Na Velkí pátek (nem. Kar frajták) sa nesmela vykonávať nijaká väčšia robota; najmä nie taká, pri ktorej by bolo treba použiť záprah alebo pracovať so zemou. Zvlášť evanjelici pokladali tento deň za veľký sviatok a zachovávali najprísnejší pôst v roku. Ľudia obidvoch vierovyznaní chodili povinne do kostola a u katolíkov sa okrem toho zaužívala aj obyčaj chodievať sa pred východom slnka individuálne pomodliť do vinohradov alebo do voľnej prírody.
Veľkonočnej sobote (nem. Kar zamsták) sa podľa cirkevného sviatku vzkriesenia Krista hovorilo aj Skríšeňí: Po ranných bohoslužbách zazneli prvý raz zvony. Pri rozvazuvaňí zvonov sa podľa starobylej viery v očistnú a uzdravujúcu silu vody bežali ľudia umývať na potok, aby boli po celý rok zdraví a zbavili sa neduhov. Kto chcel zahnať bolesti chrbta a krížov, mal sa v tejto chvíli pogúľať po zemi. Večer išla po hlavnej ulici ku kaplnke sv. Anny cirkevná procesia. Po Skríšeňí bol už koniec pôstu a na večeru mali v každej domácnosti varenú šunku.
Veľká noc patrí medzi tzv. pohyblivé sviatky. Veľkonočná nedeľa je prvou nedeľou po splne mesiaca, ktorá nasleduje po jarnej rovnodennosti8. Na Veľkonočnú nedeľu (nem. Óste zonták) posviacali v katolíckom kostole jedlá, ktoré tam gazdiné alebo odrastenejšie deti priniesli v košíku: kus šunky, vajcia, koláč, chlieb, víno, soľ. Tieto jedlá sa konzumovali v tento deň ako prvé a každý si z nich musel zajesť. Popoludní dievčatá farbili pre nastávajúcu oblievačku veľkonočné vajíčka. Najčastejšie na ne poprikladali petržlenovú vňať, zabalili ich do handričky a tak uvarili v cibuľových šupách, čím získali vajcia peknú hnedočervenú farbu so zelenými vzormi.
V nedeľu poobede posielala každá krstná matka svojim krstným deťom dar. Na tanierik položila po kuse makového a orechového koláča a pre každé dieťa po jednom maľovanom vajci, bohatšia priložila aj čokoládu alebo cukrové vajíčko a pár korún. Pochúťky zabalené v obrúsku potom sama odniesla, alebo poslala po staršom dieťati do domu kmotrovcov9. Na návštevu tu však nezostávala, lebo na prvý veľkonočný sviatok sa nepatrilo chodiť na návštevy, ba aňi na besedi sa nechodzilo. Kmotrovci a príbuzní sa navzájom navštevovali až v pondelok.
Veľkonočnú šibačku začínali mládenci v pondelok ráno, a to často už pred piatou hodinou. Jednotlivé skupinky mládencov nechodili zaradom z domu do domu, ale podla známosci, čiže kde mali frajerku alebo kamarátku. Pre dievčinu bolo poctou, keď ku nej prišli ako k prvej, alebo aspoň zavčasu. Ak prišli mládenci neskoro, bola to ostuda a na poludnie im už ani neotvorila dvere. Okrem obyčajných korbáčov. ktoré v ten deň nosili takmer všetci muži a s ktorými korbáčuvali dievky i ženy, mala každá kompánija mládencov urobený ešte dvoj-troj metrový korbáč, na ktorý im navštívená dievčina musela uviazal stuhu. Vymašľovaný korbáč boj takto zjavnou ukážkou aktivity a obľúbenosti mládeneckej skupiny. Mládenci na seba upozorňovali aj spevom, hoci zrána sa ešte usilovali chodiť pocichu. K veselej nálade napomáhalo aj pohostenie, ktoré ich na konci návštevy v každom dome čakalo pripravené na stole.
Tam, kde mali studňu na dvore alebo vodu pri dome, zvykli mládenci dievku aj poliať. Na tento účel si niektorí chlapci zadovážili z továrne aj sifónové fľaše a nimi postriekali dievčence.
Menší chlapci tiež chodili šibať svoje kamarátky a spolužiačky, ale predovšetkým navštevovali príbuzných. Najprv museli ísť ku krstnej mame, lebo to bola najhlavňejší rodzina. Pri šibaní hovorili:
Šibi-ribi, masné ribi,
kázal kadlec aj kadlečka,
abi dali dva vajička.
Jedno bíle. druhé černé
a to trecí zafarbené
- to je moje potešenje.
Chlapcom sa dávali za odmenu maľované vajcia a peniaze, tak ako na to upozorňuje aj ďalšia riekanka:
Šibi-ribi, masné ribi,
ot korbáča kus koláča,
dva vajíľčka do košíčka,
ešče k temu groš
- už je teho dost.
Veľkosť obdarovania závisela od toho, kto prišiel šibať - príbuzným chlapcom sa dalo viac peňazí aj krajšie vajíčka.
Velkonočňi pondzelí (nem. Óste monták) bol deň, keď sa prejavovala vzájomná úcta a náklonnosť. Príbuzní, susedia a dobrí známi sa zvykli popoludní navštevovať. Pri tejto príležitosti chlapi - ak už neboli dopoludnia šibať so synmi - tiež symbolicky pošibali a voňavkou pokropili prítomné ženy. Večer bývala v hostincoch zábava.
Filip a Jakub (30. apríla) sú patrónmi račianskeho horňího kostela, preto na tento deň pripadli miestne hody. V tejto súvislosti sa o Račanoch žartom vravievalo, že majú néjen Jakuba, ale aj filipa, teda že sú rozumní a šikovní. V medzivojnovom období sa však hody oslavovali až na 1. mája a tento termín prijali aj evanjelici10.
V predvečer 1. mája stavali račianski mládenci máje. Najskôr išli so spevom a za sprievodu hudby do hory, kde si po dohode s jágarom vyrúbali dvadsať-tridsať metrov dlhý smrek. Na vrchu ponechali zelenú korunu, ostatné vetvy osekali a kmeň očistili od kôry. Keď priniesli máj do dediny, spievajúc chodili do dievockých domov pýtať si naň stuhy a staršie šatky (kožmire). Dievčatá im vrcholec vyzdobili a uviazali naň aj jednu-dve fľaše vína. Dvíhat máju za pomoci rebríkov a povrazov pomáhali aj ženáči, keďže išlo o namáhavú prácu, ktorá si vyžadovala vzájomnú súhru, silu a najmä isté skúsenosti.
Obr. 199
a. b Prinášanie smreka na stavanie máje roku 1947
c Družstevníci stavajú máju pred budovou Vinárskych závodov v Rači roku 1956
Máj si postavila každá kompánija mládencov, každý spolek, vedľa toho hostinca, kam sa chodievali zabávať. alebo kde usporadúvali hodovú zábavu. Máj stál vedľa hostinca U Raguša, U Končeka, U Brichtu, f Pekle a najväčší bol U Mesároša. Keď už bol máj postavený, pohostil šenkér mládencov pijatikou.
Tradícia stavať máje mala vraj svoj pôvod v časti obce zvanej Hakle. Tu a neskôr i na Kopaňicách si mládež postavila máj na vhodnom mieste, aj keď sa v hostinci nekonala zábava. Na pohostenie sa vopred spoločne poskladali a keď už máj stál, tancovali a spievali pri ňom až do noci. Stavanie májov malo však v týchto častiach obce aj sociálno-triedne pohnútky. Bývali tu totiž väčšinou robotníci a námezdne pracujúci, teda najchudobnejší ľudia v dedine, ktorí chápali nastávajúci 1. máj ako svoj sviatok, a preto pripevňovali do koruny mája aj červenú zástavu11.
Na druhý deň sa ráno začínalo budíčkom dychovky. Tá vyhrávala aj vtedy, keď ľudia vychádzali dopoludnia po sviatočnej omši z kostola. V tomto čase bývali na námestí pri soche Jána Nepomuckého (teraz námestie Hrdinov Červenej armády) prvomájové zhromaždenia. Zúčastňovali sa na nich niekoľkí vtedajší komunisti, neskôr aj sociálni demokrati, žiaci štátnej školy a množstvo divákov (celá dedina bola hore noháma)12. Príslušníkov prvých dvoch skupín bolo poznať podľa červených klinčekov na chlopni kabáta, ktoré rozdávali a rozpredávali aj ďalším účastníkom. Robotníci chodili v šiltovkách, sociálni demokrati v klobúkoch so širokou strechou a kresťané-katolíci s bielymi klincami na kabátoch. Po rečníckych prejavoch išiel prvomájový sprievod s červenou zástavou a s hudbou dolu Víhonem (dnešnou Detvianskou ulicou) k pomníku padlých v prvej svetovej vojne.
Mnohí robotníci sa zúčastňovali na prvomájových sprievodoch aj v Bratislave. Miestni muzikanti tiež chodili hrávať do bratislavských sprievodov a vracali sa domov až na poludnie.
Popoludní sa v dedine odbavuvali hodi. V obci bolo množstvo stánkov a kolotočov, medzi nimi pobehovali najmä deti a mládež. Do niektorých dvorov chodili vyhrávať miestni muzikanti, ale aj Cigáni. Uplatnili sa najmä v domoch, kde mali v tom čase povolenú viechu a bolo tam plno hostí. Víno sa však často predávalo aj mimo viech - tajne (hrncuvalo sa). Za vydareného počasia sem totiž prichádzalo na výlety aj množstvo Bratislavčanov, ktorí si u svojich známych pochutili na račianskom víne.
Pri tejto príležitosti navštevovali Raču aj bratislavskí vinohradníci a prezvedali sa na ulici o možnosti najať si robotníčky do vinohradu. Niektorí páňi prišli už naisto a iba oznámili dohodnutým robotníčkam: „Zajtra sa začne plet, zajtra dondete.“
Na hodové popoludnie bolo zaužívané usporiadať futbalové stretnutia, ktoré vraj bývali - zrejme vďaka podpore fanúškov - moc silné. Odpoludnia bývala v sálach hostincov zábava, na ktorú chodili dievčatá - tak ako po celý deň - vyobliekané v krojoch. Ak pripadli hody na všedný deň, tancovalo sa len do polnoci, inak sa hodová zábava od ostatných zábav neodlišovala.
Obr. 200
a Prinášanie stromu na postavenie máje roku 1987
b Dvíhanie máje
c Zdobenie vrcholca máje stužkami
d Upevňovanie máje v murovanej jame
Svatí Froliján (4. mája) bol uznávaným patrónom hasičov a ochrancom pred požiarmi. V deň jeho mena bol polovičňí svátek, preto si členovia hasičského spolku zamestnaní v priemysle vyberali pracovné voľno. Hasiči vyobliekaní v uniformách chodili v procesii za sprievodu svojej hudby ku soche sv. Floriána, ktorá stála na dolnom konci dediny.
Najbližším väčším sviatkom boli pre katolíkov Turíce (svatého Ducha), ktoré pripadli na päťdesiaty deň po Veľkej noci. Na turíčnu nedeľu bol iba cirkevný sviatok, ale v pondelok popoludní usporadúvali hasiči majáles alebo zábavu. Niekedy na ne pozvali aj hasičské spolky z okolitých obcí a predvádzali s nimi svoje cvičenia13.
Na turíčny pondelok pred večerom sa už tradične vracali kravy z paše ovenčené. Pastier a jeho pomocníci pre ne uplietli z dubových vetvičiek a poľných kvetov vence, na ktoré ešte pouväzovali farebné stuhy. Potom ich založili na hlavy kravám bohatších gazdov, u kerých si trúfali, že ňeco dostanú. Za odmenu dávali hospodári pastierovi na prilepšenie múku, masť, víno alebo menšiu peňažnú čiastku.
Na Hurbana (25. mája) chodili ľudia ešte na začiatku storočia v procesii ku soche sv. Urbana, ktorá stála vo vinohrade v Špígloch. Urban bol patrónom vinohradníkov, preto sa v tento deň navzájom povzbudzovali k oslavám: „Neska je Hurbana - neska si vipijeme!“
Desať dní po Turícach bol sviatok Božího tela. Katolíci vo sviatočných krojoch chodili v procesii s hudbou ku štyrom oltárom, rozostaveným pozdĺž hlavnej cesty v dedine. Ulica bola pri tejto príležitosti vyčistená, posypaná materinou dúškou a kvetmi, ktoré na tento sviatok poskytovali aj evanjelické rodiny14. V oblokoch bývali vystavené sväté obrázky, pri nich horeli sviece a na sokle domov kládli ľudia čistec. Verilo sa, že kúpeľ v odvare z takto posväteného čistca pôsobí uzdravujúco na dieťa, keď je urieknuté (ušknuté).
Letné obdobie bolo na obyčaje chudobné. Vypĺňala ho zväčša vinohradnícka a iná poľnohospodárska práca, ktorú Račania vykonávali často po návrate zo zamestnania či námezdnej roboty, preto na zábavy a obyčaje zostávalo len málo času. V auguste a septembri prechádzali obcou mnohé skupiny pútnikov, smerujúce najmä do Marianky (Marjatálu) a Šaštína.
OBYČAJE JESENNÉHO OBDOBIA
Väčšina jesenných obyčají boja zameraná na zber úrody, na prejavy vďaky za jej hojnosť a radosti z výsledkov práce. K tomu smeroval už aj včasnejší letný zvyk, podľa ktorého po skončení zelenej roboti vo vinohrade uplietli najaté robotníčky (tovarichárki) z kvetín a viničných listov veniec (korunu). Po návrate z vinohradu ho sviatočne vyobliekané a so spevom odniesli do gazdovho domu, kde im nachystali oldomáš a počastovali ich. Veniec, vystavený v okne do ulice, bol pre ľudí idúcich nasledujúcu nedeľu do kostola svedectvom, že u tohto hospodára už ukončili robotu.
Sviatok Michala, nem. Michael (29. septembra) bol pre Račanov príznačný tým, že im manželky židovských živnostníkov prinášali alebo posielali do domácností nekvasený chlieb (macki, mackesi). Zmysel tejto obyčaje nebol informátorom známy a bola to vari jediná príležitosť, keď sa miestni Židia prejavili svojimi zvykmi aj navonok a zasiahli i do výročného obyčajového cyklu inovercov.
Keď sa doviezla z vinohradov posledná úroda hrozna, usporiadala sa v najbližšiu nedeľu vínová slávnost (nem. vajnléze). Konala sa však iba ak bol úrodný rok, inak by sa jej účastníci dočkali odsúdenia starších ľudí: „Neni úrodi - a robá komédije!“ Slávnosť a zábavu organizovali obyčajne vinohradníci. Sprievod cez dedinu pripravovala mládež, združená v dvadsiatych rokoch v Roľníckom doraste. Najprv sa v sobotu zhromaždili mladí na dvore kúrie Barónka, pripravili tam alegorické vozy a uplietli koruni z vínnych strapcov. V nedeľu popoludní ešte stužkami vycifrovali kone a pobrali sa v sprievode dole dedinou. Dievčatá a mládenci v krojoch a s hudbou niesli hroznové strapce a ponúkali divákov mladým vínom, ktoré sa na túto príležitosť vopred pripravilo. V neskorších rokoch pribudli v sprievode aj muži a ženy nesúci putne, škrabáky a rôzne iné náradie, ktoré sa po celý rok vo vinohrade používalo. Sprievod sa končil pred hostincom, kde sa usporiadala tanečná zábava. Obyčajne bývala U Brichtu alebo U Mesároša, koncom tridsiatych rokov v tzv. Šprinclovém domje, ktorý vinohradníci odkúpili od statkára Sprinzla na hospodárske, administratívne i kultúrne účely (dnes stojí na jeho mieste administratívna budova JRD).
Tanečná sála bývala vyzdobená papierovými stuhami, retiazkami, ale aj strapcami a na strope visiacimi vencami hrozna. Keď naň niekto dostal chuť, mohol si ho odtrhnúť. Nesmel ho však uzrieť „hájnik“ - jeden z usporiadateľov, lebo „krádež“ sa stíhala peňažnou pokutou. Ľudia však v tento deň neboli lakomí - veď už pri príchode zaplatili pjekné fstupné, aby potporili vinohradňíkú.
Po zbere všetkej úrody z polí bývala v evanjelickom kostole slávnosť vďaky (nem. ernte ionkfest), ktorej termín vyhlasoval farár. Na stôl vedľa oltára sa zhromaždili všetky dopestované druhy ovocia a zeleniny a nechýbalo ani hrozno a víno. Väčší gazdovia sem položili aj obilné vence, ktoré dostali - podobne ako po skončení viazania viniča - od žatevných robotníkov pri dožinkovom oldomáši. Vedľa stola stáli aj nevymlátené snopy obilia. Farár poďakoval za dobrú úrodu a požehnal pripravené naturálie, čo malo zaručiť dobrú úrodu aj v budúcom roku. Pri tejto príležitosti spieval v kostole evanjelický spevokol.
Časť jesenných zvykov boja venovaná spomienkam na zomretých. Na Fšechsvatích, nem. Allerhajlign (1. novembra) aj na Dušički, nem. Allezélen (2. novembra) sa ľudia obidvoch vierovyznaní v smútočných odevoch zúčastňovali na pobožnostiach vykonávaných v kostoloch i na cintoríne. Počas týchto sviatkov bývalo v dedine množstvo žebrákú, cudzích aj zdejších. Dedinčania ich obdarovávali peniazmi, ale aj jedlom a nápojmi, čo súvisí okrem iného aj so starou predstavou o spojení žobrákov so záhrobným životom a o ich možnostiach stýkať sa s mŕtvymi. Noc zo Všechsvätých na Dušičky strávili žobráci pri modlitbách v cintorínskom kostole, kde im ľudia vopred nanosili slamu a prikrývky.
Hrobom sa v tieto dni nevenovala veľká pozornosť: pokosila sa na nich tráva a na kríž sa položil veniec z borovicových vetvičiek, zriedkavo ozdobený kupovanými papierovými kvetmi. Sviečky na hroboch pálili spočiatku len katolíci. O hrob sa staral ten člen rodiny, kerí oslal na domje, teda býval s rodičmi a doopatroval ich. Ten mal podľa miestnych noriem nárok byť pochovaný na tom istom mieste.
Posledným jesenným sviatkom bol svatí Marcin, nem. Matínifest (11. novembra). Svojím charakterom zlučoval v sebe viacero prvkov: oslavu celoročnej úrody - čím pripomínal jesenné hodové slávnosti15 alebo neskoršie oberačkové slávnosti. Okrem toho obsahoval javy pripomínajúce obyčaje prijímania chlapcov medzi mládencov a mal aj niektoré fašiangové a svadobné prvky.
Obr. 201 Skupina mužov na martinskej zábave v prvej polovici 20. storočia
Martina oslavovali Račania vždy v nedeľu; ak bol tento sviatok na začiatku týždňa - v nedeľu pred Martinom, ak pripadol na dni po strede - v nedeľu po ňom. Podobne ako na fašiangy chodili si najprv mládenci v sobotu večer po pérka - stužkami ozdobený rozmarín, ktorý nosili na druhý deň pripnutý na čiapkach z čiernej barančiny (astrigánkach) alebo na klobúkoch. Na začiatku storočia sa ostužkované pierka nosili aj zapichnuté do jabĺčka. Neskôr sa rozmarínom ozdobovala aj palička (fišpánka, španielka), ktorú mávali mládenci zastrčenú za sárou čižmy.
Martinskú zábavu (nem. Mátini muzik) organizovala skupinka vyvolených mládencov, nazývaných kompanisci. Zjednávali aj muzikantov: na začiatku storočia cigánsku muziku z okolia, neskoršie už miestne kapely. Ešte v dvadsiatych rokoch dávali rodičia na Martina každému pacholkovi jednu štvrt vína (14 litrov). Bol to príspevok na pohostenie mládencov, ale i muzikantov počas zábavy, pravdepodobne to však bol aj pozostatok voľakedajšieho platenia „prístupného“ medzi mládencov.
V nedeľu popoludní sa mládenci vyobliekaní v bielych košeliach, jankloch, čiernych lajbloch a rajtkách a ozdobení pierkami zišli u kamaráta, ktorý býval najvyššie na hornom konci. Odtiaľ alebo od evanjelického kostola sa so spevom a hudbou (z maršem) uberal sprievod na dolný koniec. Na jeho čele kráčal kelnar - mládenec s veľkým, stuhami vyzdobeným džbánom. Jeho úlohou bolo počastovať cestou mladým vínom prizerajúcich sa divákov a starať sa o občerstvenie muzikantov. Niekedy jeden z mládencov niesol aj rožen - špicaté drevo, pomocou ktorého sa vynášali obilné snopy na stoh - a na ňom mal napichnutú pečenú hus. Na husacine si potom mládenci na zábave pochutnali.
Sprievod mládencov bol zároveň akousi reklamou, pozvánkou na tanečnú zábavu. Preto zavítali mládenci s hudbou do všetkých domov, kde mali dievky. Rodičia dievčaťa ich pohostili, niekedy pozvali aj do pivnice
a kelnarovi doliali do džbána trochu vína16, len aby pacholci vitočili dzífki pri muzike. Tak ako pri iných príležitostiach, nezabudli mládenci ani teraz pozdraviť hudbou obecných a cirkevných predstaviteľov. Sprievod sa končil na dolnom konci pri hostinci, v ktorom sa konala zábava (obyčajne U Končeka či f Pekle).
Martinská zábava boja v Rači jednou z najvýznamnejších zábav v roku. Marcinskú zábavu si neotpuscil ňigdo. Traduje sa, že tento sviatok začali uctievať evanjelici na počesť zakladateľa svojho duchovného učenia - Martina Luthera. Pamätníci však spomínajú, že v 20. storočí bývali hlavnými organizátormi sviatku katolíci. V sprievode išli všetci mládenci spolu, evanjelici však uprednostňovali zábavu na „svojom“ - hornom konci dediny.
Ku dňu sv. Martina sa viazal aj koniec služby kravského pastiera. Pastír (nem. holde) si vtedy vyberal naturálnu odmenu, tzv. pastírské, za svoju prácu. Pretože Rača bola veľká a chovateľov kráv bolo tiež mnoho, začínala sa martinská obchôdzka už štyri-päť dní pred termínom sviatku. Kraviar s pomocníkmi chodil s putňú či s putňicú do domácností, odkiaľ po celý rok vyháňali kravy do spoločného stáda, a dával hospodárom brezové prúty (marciňáky), ktoré mali na koncoch zapletené vetvičky. Pri vstupe do domu prednášal vinš, v ktorom odovzdal hospodárom pozdrav od sv. Martina a zaželal im chovateľský prírastok (kolko je na tem prútku listečkú, abi vám tolko požehnal statečkú). Prinesené prútiky sa uchovávali v maštali, neskôr v kuchyni za hlavným trámom (za roštem). Použili sa na jar, keď sa po prvý raz vyháňal statok do spoločného stáda, a v neskoršom období s nimi na Mikuláša pošibávali rodičia neposlušné deti. Pastier dostával za odmenu do putne víno, do vreca (míška) múku a do košíka zemiaky s fazuľou, pričom veľkosť odmeny sa riadila počtom vyháňaného statku, majetnosťou rodiny a štedrosťou gazdinej.
Račiansky cyklus výročných obyčají a spôsob ich realizácie bol výrazom zložitosti sociálnej štruktúry obyvateľstva v obci. Stretávame sa v ňom s odlišnými modelmi sviatkovania určenými pre rôzne sociálne skupiny (náboženské, profesijné, majetkové atď.). Najviac spoločných prvkov pre všetky skupiny možno nájsť v úkonoch a obyčajach s hospodársko-prosperitným zameraním, čo je napokon v súlade s roľníckym pôvodom obyvateľstva obce.
Základné a najvýraznejšie rozdiely boli medzi zvykmi katolíkov a evanjelikov, ktoré sa v povedomí Račanov prekrývali aj s etnickými odlišnosťami medzi Slovákmi a Nemcami. V obyčajoch, ktoré zachovávali katolíci, sa vyskytovalo viac iracionálnych prvkov a boli väčšmi vystavené cirkevným vplyvom. Početne oveľa menšiu skupinu evanjelikov charakterizovali racionálnejšie prejavy, ale najmä vyššie formy organizovanosti pri vykonávaní obyčají (napríklad pri spievaní na Štedrý večer).
Spoločenskú diferenciáciu obyvateľov odrážali aj niektoré obyčajové prejavy s prestížnym zameraním (spievanie pod oknami významnejších ľudí v obci, vyhrávanie na meniny, volba tancmajsterki a podobne). Na druhej strane obchôdzky, ktoré boli spojené s obdarovaním koledníkov, sa postupne stali len záležitosťou ľudí pochádzajúcich z chudobných robotníckych a roľníckych vrstiev.
Pri porovnávaní Rače s inými prímestskými obcami Bratislavy aj so širším okolím sa račianske obyčaje vyznačovali tým, že na ne väčšmi než inde vplývala existencia formálnych inštitúcií: hospodárskych spolkov, cirkevných, politických, spoločenských a záujmových organizácií. Na jednej strane pôsobili tieto inštitúcie dovnútra a istým spôsobom ovplyvňovali a usmerňovali správanie sa a model sviatkovania svojich členov. Na druhej strane rozličné kultúrne podujatia a aktivity týchto organizácií, vykonávané v určených termínoch, sa stávali súčasťou sviatočného stereotypu celej obce. Boli to napríklad divadelné predstavenia, fašiangové bály, robotnícke Prvé máje, hasičské majálesy, vinohradnícke oberačky a podobne, ktoré v sebe obsahovali prvky charakterom bližšie už mestskému prostrediu.
POZNÁMKY
ĽUDOVÉ ROZPRÁVANIE
...
HUDOBNÁ KULTÚRA
...
NÁREČIE
...
UKÁŽKY SÚVISLÝCH PREHOVOROV
Aké zvyky boli na svadbe?
Šak sem vám povídaua...
Po púunoci sa čepí muadá žena.
U nás, ket je púu noci, povjedzme, tá starší družička má na starosci teho žeňicha, kebi jak biu, gde. V momence, jak je dvanást hodzin, odepne žeňichovi péro.
A muadéj ženi dajú, pravda, vjenec dole, téj nevjesti, vjenec dole a narádajú čepec pjekní. No a pri tém čepci do golečka sú, potom, pravda, šeci, tancuje s každím. S každím jedním tancuje, co je, pravda, na svadbje. Muadí, starí a každí dává do teho čepca. Je na to košík, pravda, volákí dar, to je len do čepca. Víte? To je svadebňí dar len takí, svadebňí dar sa dává ináč. Do ruki, pravda. Ale toto je svadebňí dar, co do čepca, čepcové, rozumíte?
No tak to biuo.
Potom ešče zas je tanec metloví.
To sa zebere metua, starší družba má metlu a s tú metlú tancuje. Nó a ket prestanú hrát, tá, co to má tú metlu, tá si vibere potom ňekeho. Takto je to. No. Ale tú metlu, to sa umí dávat potom muzikantom. Tí peňíze. Abi aj oňi ňeco dostali. Neňí tak? Šak ešče si to pamatám, ešče porád mja fšelikadi sháňajú.
No potom, potom sú tí kolenačkové fšelijaké.
To sa dá poštárek pret teho istého družbu lebo dužičku a tam sa boškajú a hrajú. Trochu sa zatočá a hrajú zas dále. No takto je to. To sú šecko peňáze svadebňí. Víte? To potom sa bere aj na kuchárki s teho, aj tí svadebňici s teho majú a tá nevjesta, co si vitancuje, to je ekstra. To je čepcové.
No. A ešče co scete, no? Já sem vjedzeua moc, ale nuš...
Ňekedy, ket biua na dva dňi svadba, povjedzme, no tam biuo vjece.
Tam došli aj tí olejári. Ale uš tích olejárú si já velice nepamatám. Tí sa sedli do golesa a opalovali si pahnosti. Tí olejáré, to biui chuapi. Oblečení f halinách. Také halini jak ešče ve Vajnoroch bi sa našli. To už u nás velice si máuo pamatajú ludé. Ale já si. Polakovič Štefan, co umreli pri štácii, temu sem já biua na svadbje, tam bili olejári. Tam biua na dva dňi svadba. Na Horňím konci. Ano. Tam sem biua na svadbje. Ale ešče len také dzefčátko.
Tí olejári tancovali a robili komédi. F halinách bili, potom sa šeci do golesa takto pokladali a šeci dali takto nohi boski a jeden mjeu svíčku a každému tí pahnosti sceu opalovat. A mikeu, né? tak svíčka mu butto spadua, biuo rehotání, a komédi robili. No šak každí dostau kus kouáča za to a vipili a to bili tí maškarádzi. No.
Olejári, to biui svojí ludé. Cobi cudzí. Ale známí, známí. No. Kamarádzi a šelijakí. To bili maškarádzi. Povjedzme jak aj fšelijakí chodzá ešče maškarádzi. Moja sestra, co neňí dávno umreua, tá téš povídá, že „Ti, na šak aňi nejdú maškarádzi.“ Já jí povídám „Ale co ťa porád nemá. Ti, náš Ticho bude cigánka.“ Na teho Prokša „Ná nech je. Ná šak co?“ Naráz zbadá cigaňu. Oblečeného za cigánku. „Ale“, že „henka, uš ten náš Ticho“ ... „Cicho buc, nech to ludé nečujú, gdo to je!“ Né? A dobre biu ten Štefan zrichtovaní. No, došeu si k tej bapki teda, tak ona išua to tancovat s tú cigánkú. Né? Smíchu, tapšaňá, nuš tak ket zatočí sa párkrát a zas ide z druhú, né? Ten maškarád. To sú téš ti zviki. No potom šak tam došli šelijakí.
Tuto zas v Marijatáli, zas tam bili ešče také srandi.
Tam zas jeden se sedeu naprostret tej sóli, a dvá došli tam téš oblečení jak za maškarádú. Ale né tak, bili oblečené tak jak sestričky v nemocňici. A mjeua vám tá jedna takí kalíšek, ščetku a friško namočiua a teho holit. Ten biu velice zarústnutí. Takí chupatí, škaredí biu, né? Co mu spravili? Len púu hubi mu oholili, víte? Len púu hubi. A toto mu šecko nechali. Tento bok mu nechali chupatí. Né? A púu hubi že má ešče chupatéj. No to že mu až g Vánocám oholá. Tam biuo smíchu, víte? Ale misleli naozaj... Co tí nedokázali, tí Záhorki. To Záhorki robili. No potom šak tancovau s každím. A púu hubi vám mjeu oholenej a púu hubi né. A pjet korún moseu dat. Smíchu, tapšaňá biuo teda. Téš tam robili fšelico. Nuš.
Teda u nás to je fšelijaké. Nuš sa prevlečú za fšelijaké..., pravda, a tancujú.
Jak na svadbje.
...
Rozprávala Ester Hergovičová, 78-ročná.
Na magnetofónovú pásku v roku 1976 nahral a prepísal Konštantín Palkovič.
...
© Ján Podolák a kol.: RAČA vlastivedná monografia, ISBN 80-215-0024-7
Vydavateľstvo OBZOR, Bratislava 1989
(zverejnené so súhlasom zostavovateľa a autorov kapitol)
Predslov (Milan Chudovský)
Na cestu (Dušan Beladič)
Úvod (Ján Podolák)
KRAJINA RAČE (Ján Urbánek)
DEJINY
Vývoj do roku 1945 (Klára Krajčovičová)
Obdobie socializmu (Alžbeta Sopušková)
JRD československo-sovietskeho priateľstva (Ján Krampl)
Sídelný a demografícký vývoj (Štefan Očovský)
TRADlČNÁ KULTÚRA ĽUDU
Vinohradníctvo a ovocinárstvo (Ema Drábiková-Kahounová)
Domáca výroba a remeslá (Jarmila Paličková-Pálková)
Strava (Sylvia Dillnbergerová)
Staviteľstvo a bývanie (Juraj Podoba)
Odev (Marta Tačovská)
Život a obyčaje v rodine (Kornélia Jakubíková)
Spoločenský život (Zita Škovierová)
Výročné obyčaje (Zita Škovierová)
Ľudové rozprávanie (Ľubica Droppová)
Hudobná kultúra (Alica Elscheková)
NÁREČIE (Konštantín Palkovič)
Literatúra
Zoznam informátorov
The List of Pictures
Summary
PREDSLOV
...
NA CESTU
...
ÚVOD
...
KRAJINA RAČE
...
VÝVOJ DO ROKU 1945
...
OBDOBIE SOCIALIZMU
...
JRD ČESKOSLOVENSKO-SOVIETSKEHO PRIATEĽSTVA
...
SÍDELNÝ A DEMOGRAFÍCKÝ VÝVOJ
...
VINOHRADNÍCTVO A OVOCINÁRSTVO
...
DOMÁCA VÝROBA A REMESLÁ
...
STRAVA
...
STAVITEĽSTVO
...
ODEV
...
ŽIVOT A OBYČAJE V RODINE
...
SPOLOČENSKÝ ŽIVOT
...
VÝROČNÉ OBYČAJE
Výročné obyčaje predstavujú zložitý komplex kultúrnych javov s rôznym významom a historickým zázemím. Boli spojené predovšetkým so životným cyklom a pracovnými aktivitami roľníka, ku ktorým sa postupne pridružovali aj obyčaje spojené s inými povolaniami a spoločenskými vrstvami. Pôvodným zámerom obyčají vykonávaných v priebehu roka bolo - v súlade s vtedajším svetonázorom - rozmanitými úkonmi, obradmi a spôsobmi správania sa nakloniť si nadprirodzené sily a zabezpečiť prosperitu svojho hospodárstva, ochrániť majetok pred zlými vplyvmi, zaistiť zdravie a šťastie pre seba a pre celú rodinu.
Silou tradície obyčaje pretrvávali, aj keď okolnosti, za akých vznikli, sa už podstatne zmenili. Len máloktoré však zostali zachované vo svojej pôvodnej podobe a význame. Postupne získavali nánosy ďalších historických období a odrážali meniace sa spoločensko-ekonomické podmienky. Veľký vplyv na životnosť a vývin obyčají mala napríklad kresťanská cirkev, ktorá niektoré ľudové praktiky potláčala, iné zasa absorbovala do svojho učenia a podporovala v ľuďoch vieru v ich priaznivé účinky (napríklad viera v ochrannú moc svätených predmetov, liečivé účinky vody a zelene v istých časových termínoch a podobne).
Cyklus rozličných sviatkov a tradičných obyčají vykonávaných v priebehu celého roka v Rači vytváral pomerne zložitý systém. Táto zložitosť sa nevzťahovala natoľko na bohatosť a rozvinutosť zvykov a obradov ako na rôzne odlišnosti, týkajúce sa realizátorov niektorých obyčají a nositeľov predstáv, ktoré boli s nimi spojené. Sociálna štruktúra Rače bola totiž v medzivojnovom období1 veľmi pestrá. Podľa toho, do akej etnickej, náboženskej, profesijnej, územnej, či inej sociálnej skupiny človek patril, zachovával aj sviatky, prispôsoboval im svoje správanie, vykonával isté úkony. Bol teda - primerane svojej sociálnej príslušnosti - aktívnym alebo pasívnym účastníkom obyčají prípadne niektoré z nich ani neakceptoval.
Preto v tejto kapitole nemôžeme podať presný a pre celé obecné spoločenstvo jednoznačný model výročného obyčajového cyklu. Priblížime len najzaužívanejšie zvyky a obrady a tiež niektoré vybrané obyčaje, príznačné len pre určité sociálne skupiny.
OBYČAJE ZIMNÉHO OBDOBIA
Značná časť obyčajových úkonov v Rači bola odzrkadlením skutočnosti, že pôvodným zdrojom obživy tunajších obyvateľov bolo poľnohospodárstvo, najmä vinohradníctvo. Svedčí o tom okrem iného fakt, že prevažná časť zvykov a obradov sa sústredila do obdobia zníženej pracovnej aktivity roľníkov - do zimného a skorého jarného cyklu.
Predelom medzi dvoma výročnými cyklami bol november. V tomto mesiaci sa uzatváral roľnícky rok a pozornosť sa zameriavala na zabezpečenie hospodárskeho úžitku v nasledujúcom období. Takýto charakter mala už jesenná martinská obchôdzka kraviara s prútmi, ktoré symbolizovali želanie prírastku a prosperity pri chove dobytka v nasledujúcom roku.
Na Katerinu, nem. Katrajfest (25. novembra)2 sa konali posledné tancovačky. Hovorilo sa, že Ondrej váže husle. Na Ondreja boli ešte zábavy, a to aj na štyroch miestach v obci, ale po tomto termíne až do Vianoc sa tanečné zábavy nerobievali. V uvedenom období sa však v dedine nacvičovalo viacero divadelných predstavení. Uvádzali ich rozličné spolky, organizácie a skupiny, ako bola napríklad mládenecká kongregácia, mariánska kongregácia, Robotnícka telovýchovná jednota, Orol, vinohradnícky spolok, školáci alebo študenti s učiteľmi a podobne. Divadlá sa hrávali v zimnom období, počínajúc vianočnými sviatkami. Finančné prostriedky získané z predstavenia a zo zábavy, ktorá sa po ňom v tej istej miestnosti spravidla konala, sa uložili do pokladnice spolku, alebo sa použili na charitatívne účely.
Na deň Svatej Barbori, nem. Bárbara (4. decembra) odlamovali hospodári vetvičky z viniča a čerešne, v neskorších obdobiach už aj z ostatných stromov, a nechávali ich vo vode vypučať. Podľa bohatosti kvetov, ktorými vetvičky do Vianoc zakvitli, sa robili úsudky o budúcej úrode.
V obyčajoch vykonávaných na Mikuláša, nem. Nikolauz (6. decembra) prevládali zábavné prvky. Muži a mládenci z príbuzenstva sa preobliekali za Mikulášov a obdarovávali deti balíčkami od rodičov, obsahujúcimi ovocie a cukríky. Boli oblečení vo vyvrátenom kožuchu, maske a biskupskej čiapke, v ruke mali palicu a kôš. Sprevádzali ich postavy čerta s anjelom alebo smrti, strašili neposlušné deti a vyplácali ich martinskými prútmi. Ovocie a cukríky dostávali deti aj do topánok, ktoré si večer ukladali vyčistené do okien. Darčeky si navzájom odovzdávali aj členovia rozličných spolkov na príležitostných posedeniach.
Lucija (13. decembra) bola jedným z dní, keď podľa starých predstáv mali strigy veľkú moc. V tento deň sa nesmelo nič z domácnosti požičať ani prijať, aby bosorky nemali do domu prístup. Bolo tiež zakázané šiť, aby si vraj ľudia nepopichali, teda neodohnali šťastie. Cez deň ešte ženy mohli chodiť na návštevu, avšak večer už nie, lebo by vraj odniesli hojnosť z rodiny. Na noc gazdiné utesnili okná a prekrižovali dvere, aby bol dom ochránený od všetkého zlého.
Večer prichádzali do domácností susedov a známych dievčence oblečené v bielom - Lucie a husími krídlami ometali steny. Na zmysel tejto obyčaje - vyhnať z domu nečisté sily - sa však zabudlo a luciová obchôdzka nadobúdala podobný charakter ako mikulášska. Lucie nosievali aj varešku, ktorou vyklopkali po prstoch nespratné deti, prikazovali im modliť sa a dávali im pobozkať krížik. Nosievali aj kôš, z ktorého obdarovali deti sladkosťami a ovocím. Táto obchôdzka bola tiež príležitosťou pre odrastenejšie dievčatá, aby prišli nepoznané do domu mládencov, „pomstili sa im“ vareškou za celoročné príkoria a aby ich napokon obdarovali.
V niektorých rodinách matky už v predvečer Lucie nachystali na stôl tanier so všelijakým ovocím a ráno povedali deťom, že je to dar od svätej Lucie. Inde dávali na noc medzi okná cesnak, cibuľu a sušené ovocie (ščípki) a nechali ich tam tri dni. Robili tak so zámerom, aby bola v budúcom roku všetkého hojná úroda, pričom cesnak s cibuľou mal mať zrejme aj ochranný účinok pred nečistými silami.
Rozšírená povera o zhotovovaní luciového stolčeka, pomocou ktorého možno na polnočnej omši spoznať miestne bosorky, bola známa aj v Rači. Rovnako bolo známe predpovedanie počasia na jednotlivé mesiace nasledujúceho roka podľa počasia v dňoch od Lucie do Štedrého dňa. V tomto období sa dievčatá usilovali zistiť meno svojho ženícha tak, že od Lucie do Štedrého dňa postupne každý deň spálili jeden lístok s menom mládenca a aké meno im zostalo na poslednom lístku, tak sa mal volať ich muž.
Predvianočné obdobie sa nieslo v znamení príprav na zimné sviatky. Ženy upratovali a čistili príbytky, muži pripravovali krmivo pre dobytok a palivo. V mnohých rodinách zabíjali ošípané.
Ešte koncom minulého storočia pekávala v tomto čase pani rechtorka v škole vianočné oblátky pre katolícke rodiny. Najprv chodili z domu do domu miništranti a školníci s putničkami a košíkmi a spievali pieseň:
Prišiel čas, bi sme vás
naščívili zas,
rozmilí kresťania f ten vánočňí čas.
Kebi ste nás obdarili
a nás hojňe odmenili,
abi sme sa s Pánem Bohem poďakovali.
Do tridsiatych rokov piekla evanjelikom oblátky pani farárka. Poslednú nedeľu pred Vianocami ich naviazala do balíčkov pre každú famíliu, vložila do bielizňového koša a odtiaľ si ich ľudia v kostole rozobrali.
Neskôr sa pečením oblátok zaoberali chudobnejšie ženy, predávali ich v Rači i v Bratislave, a privyrábali si tak na živobytie.
Na Ščedrí deň (24. decembra) pripravovali gazdiné jedlá na večeru a ak si nenapiekli chlieb a koláče už v predchádzajúci deň, robili tak teraz. Sviatok sa začínal až večer, preto keď pripadlo Adama a Evy na pracovný deň, robotníci pracovali v továrni až do tretej hodiny.
Pred večerou sa opravuval vianočný stromček (krispan, nem. vajnochcpan). Obyčajne to bol smricčok, ale používali sa aj kupované alebo doma z drevených tyčiek zhotovené stromčeky. Ozdobovali sa farebnými papierovými reťazami, obrázkami, srdcami, sviečkami, tiež orechmi a kockami cukru, ktoré sa zabalili do farebného papiera a staniolu. Večer vniesol gazda ozdobený stromček slávnostne do izby a pribil či zavesil ho na hlavnú hradu, kde zostával dva-tri týždne. Zriedkavejšie bol stromček postavený na stole.
Ščedrí večer (nem. Hajlige omt) býval vždy dôležitým sviatkom a mnohým úkonom a predmetom - najmä tým, ktoré prebehli počas večere alebo prišli do styku so štedrovečerným stolom - sa pripisovali všakovaké priaznivé účinky. Všetko, čo bolo pri večeri v miestnosti, malo sa v budúcom roku rozmnožiť. Bolo preto potrebné každú vec vopred pripraviť a na nič nezabudnúť.
Pod štedrovečerný stôl sa položila otiepka slamy alebo sena. Niekde dávali po troške z každého druhu obilia do misky či košíka a položili na stôl alebo pod stromček. Pod slávnostný biely obrus, ktorý bol prestretý na stole, sa kládla kovová minca, aby bola v dome vždy hojnosť peňazí. Okrem rozličných jedál pripravených na večeru bola na stole nádoba so všetkými druhmi zeleniny a ovocia, ktoré nemali po celý rok chýbať v kuchyni (jabĺčka, napučané hrozno, cesnak, šošovica, cícer atď.).
Počas večere sa pamätalo aj na zomretých. Na stole bola zapálená hrubá sviečka, ktorú domáci dostali na pohrebe niektorého z dedinčanov. Verilo sa, že kým horí, zúčastňujú sa na večeri aj mŕtvi. Ak v priebehu roka niekto z rodiny zomrel, nechávali mu pri stole voľné miesto a prestreli mu tak ako ostatným. V katolíckych rodinách mu dávnejšie nadelili na tanier oblátku, jablko a hrozno. Dali ich potom zjesť prvému zo žobrákov, ktorí cez vianočné obdobie v hojnom počte chodili v Rači po pýtaní. V evanjelických rodinách dávali na tanier staršieho nebožtíka modlitebnú knižku a mladšiemu tam položili rozmarín.
Po večeri sa zo stola neodpratávalo, riad sa umýval až na druhý deň ráno. Tak ako pred večerou, aj pri stromčeku sa domáci spoločne pomodlili a zaspievali koledy. Potom rozdali deťom darčeky. Zvyšky večere sa pridávali ráno dobytku do nápoja. Seno, ktoré bolo pod stolom, sa na uzdravenie dávalo žrať chorému statku. Na liečenie dobytka a ošípaných sa používala aj štedrovečerná slama, namáčaná do svätenej vody, ktorou zvieratá pri chorobe poumývali.
Mládež v Rači sa na Štedrý večer neschádzala, tento čas však býval príležitosťou pre dievčatá vyveštiť si vydaj a budúceho manžela. Dievčina sa mala postaviť naprostred ulice a okolo seba rozsypať štedrovečerné omrvinky. Odkiaľ najskôr začula zabrechať psa, tam sa mala vydať. Mohla tiež zabúchať na svinský chliev. Z ktorého dvora sa domácej svini ozvala druhá, tam sa dievka nádejala byť nevestou. Doma si dievčatá púšťali orechové škrupiny po vode v lavóre - jedna bola dievčinina, ostatné mali mená mládencov. S ktorého škrupinkou sa dievčinina škarúpka stretla, za toho sa mala v ďalšom roku vydať.
Štedrý večer býval nielen rodinným, ale aj spoločenským sviatkom. Spoločenskú časť večera začínali deti školského veku, ktoré od zatmenia do deviatej hodiny chodzili spívat. Dvoj- až päťčlenné skupinky spevákov chodili zo dvora do dvora, zastali pred dvermi a zaspievali niektorú z vianočných piesní. Okrem všeobecne známych (Narodzil sa Kristus Pán, Tichá noc, Do Betléma cesta, Pásli ofce valasi) spievali sa aj iné, menej známe piesne, napríklad:
Pana Marija kašu varí
a svatý Józef pri ňi stojí
Varte tu kašičku
mauému Ježíšku,
nech sa nají.
Dajteže nám dajte, co nám máte dat,
nenechajte nás tu tak dúho čekat.
A ked nám nedáte - si nás pohňeváte,
šecki hrnce potrepeme - co na peci máte.
Po ulici chodil aj obecný pastier a plieskal bičom. Na toto znamenie mu vynášali gazdiné, ktorým pásol kravy, tzv. vánočňí: trochu fazule a chlebovej múky, prípadne aj víno. Ku práskaniu pastierskeho biča sa s blížiacou polnocou pridávalo aj trúbenie hlásnika, hlas zvonov a ľudia sa ponáhľali na púunoční omšu.
Evanjelici chodili do kostola ešte pred večerou. Výnimočne sa však aj niektorí z nich - kvôli estetickému zážitku a priateľským vzťahom s katolíkmi - zúčastňovali na polnočnej omši. Po večeri mávali divadelné predstavenie v hostinci, alebo chodili so spevokolom a dychovkou spievať po dedine.
Domy navštevovali v určenom poradí: najprv išli k farárovi, potom k rechtorovi, notárovi, richtárovi a ku všetkým významnejším a bohatším ľuďom v obci. Pre vymenovaných bývala táto návšteva so spevokolom otázkou spoločenskej prestíže.
Ďalej pokračoval tridsať- až šesťdesiatčlenný sprievod spevákov a hudobníkov v obchôdzke aj po ostatných domoch. Spievali nábožné piesne, ktoré predtým nacvičili pod vedením kantora (Stille nacht, chajlige nacht; Krist ist geboren; Ó du fróliche, ó du sajlige a podobne).
Aj katolíci hrávali v tento deň divadlá a chodili na predstavenia, ale v menšej miere. Obchôdzka s hudbou bola predsa len príznačnejšia pre evanjelickú časť obyvateľstva.
Po návrate z polnočnej omše sa domáci opäť najedli a gazda - ak tak neurobil ešte pred večerou - dal každej krave zožrať oblátku so zapečeným petržlenom a kus chleba, aby statok v ďalšom roku ochránil od všetkého zlého. Kohútovi dali na druhý deň cesnak, aby dobre skákal.
Prvý vianočný sviatok - Boží narodzeňí, nem. Erste vajnochefest (25. decembra) patril k najväčším sviatkom roku. Nesmela sa vykonávať nijaká dôležitejšia práca (navarené bolo už v predošlý deň) a nesmelo sa chodiť ani na návštevy - iba v rámci najbližšej rodiny.
Zato na Štefana, nem. Štefl (26. decembra) bolo zaužívané vzájomné navštevovanie a vinšovanie nielen medzi príbuznými, ale aj medzi susedmi a dobrými známymi. Pri vstupe do domu sa najčastejšie hovorilo:
„Vinšujem vám títo slávne svátki,
Krista Pána narodzeňí,
co si od Pána Boha žádáte,
hojnoz vína,
hojnost chleba,
zdravi, ščastí,
svaté boské požehnáňí,
po smrci králofstvo nebeské a svatí pokoj.“
„Slávne svátki vám vinšujem,
novinu vám oznamujem.
Novina to radosná.
Pana Marja čnosná
sináčka nám porodela,
do jasliček uložila.
Dýchajú naň vúl aj osel
zehrívajú Pána spolem.
Chválte Pána anjelského na nebi
a nám pokoj ludom dobrej vóle na zemi...
Popoludní chodievali miestne kapely, najmä hasičská dychovka, vyhrávali k meninám známcjším a významnejším Štefanom. Večer bývala vo viacerých hostincoch ščefanská zábava.
Na Jána, nem. Johanták (27. decembra) si nosili ľudia do kostola víno na posvätenie. Svatojánske víno sa používalo na liečenie koliky, bolo vraj dobré na každú vňútrajší nemoc aj od prestidnucá. Vinári z neho odlievali po troške do každého vínneho suda s vierou, že tak ochránia od chorôb víno i budúcu úrodu.
Posledným sviatkom v roku bol Silvester - Starí rok. nem. Oldesjár (31. decembra). Ľudia išli do kostola, kde sa okrem iného dozvedeli počet narodených, zomretých a zosobášených v uplynulom roku, čo bývalo predmetom ďalších rozhovorov. V domácnostiach sa pripravoval sviatočnejší obed a večera, pretože sa verilo, že nový rok preberá od starého to, čo mu ten na stole zanechá. Ak mu zanechá štedro prestretý stôl - nebudú ľudia v ďalšom roku hladovať. Preto gazdiné - podobne ako na Štedrý večer - dbali, aby bol stôl bohatý, a nezabudli ani na víno, vodu - lebo bez nej by človek nevyžil - a peniaze, ktoré položili pod obrus. Večer bývala vo viacerých hostincoch zábava, na ktorej sa zúčastňovala najmä mladá a stredná generácia.
Pred polnocou chodil hlásnik - hrobár so svojimi kamarátmi spievali pred domy obecnich prectavenich. Spievali pieseň, v ktorej vinšovali všetko najlepšie najprf pánu farárovi, potom pánu rechtorovi, richtárovi, notárovi aj všetkým ostatným. Koledníkov domáci pozvali na pohárik a pohostili ich, alebo im podali cez okno peniaze.
Na Noví rok (nem. Najesjár) chodil už hrobár aj s celou svojou rodinou z domu do domu. Vo dverách prednášal novoročný vinš4 a pri tejto príležitosti ho ľudia odmeňovali za hrobársku službu. Do putne mu zosýpali múku, do džbána prilievali víno a dávali mu aj zemiaky, masť a vajcia. Kde nemali naturálie, odmeňovali ho peniazmi.
Deti chodili vinšovať šťastie v novom roku do rodín príbuzných (babkám, tetám, strýkom, krstným matkám), ale aj susedom a známym. Za odmenu dostávali orechy, jablká, ale niekde aj cudzokrajné ovocie (figy, arašidy) a trochu peňazí.
Aj susedia, rodina a dobrí známi sa navzájom navštevovali a želali si všetko najlepšie. Bedlivo sa však sledovalo, aby v tento deň nevstúpila do domu prvá žena - lebo to vraj prinášalo nešťastie. Pri vstupe do domácností sa prednášal vinš podobný vianočnému - odlišoval sa len v úvode:
Vinšujem vám tento noví rok,
Krista Pána obrezáňí:
co si od neho žádáte
zdraví ščascí, svaté boské požehnáňí...
Vinšujem vám tento noví rok,
abi vám otpadol s pece roch.
Vinšujem vám vinšice,
abi vám nešuchotali pot postelú mišice.
Na Nový rok posielali majitelia obchodných živností svojim zákazníkom dary. Tzv. novoročňi predstavovali rozličné drobnosti z obchodu: kalendár, kilo cukru, metla, pohár kompótu a podobne. Týmto prejavom sa obchodníci usilovali získať a udržať si zákazníkov, najmä menej stálych a z nižších sociálnych vrstiev. Medzi nimi sa vraj našli aj takí, ktorí kvôli novoročnému daru nakupovali v zimnom období vo viacerých obchodoch zároveň.
Vo vianočno-novoročnom období chodievali odrastenejší chlapci z račianskych katolíckych rodín, ale aj skupinky chlapcov z Jura, Mysleníc a Vajnor na trojkráľovú obchôdzku. Traja zo skupinky detí boli oblečení za kráľov: v bielych mužských košeliach s farebnými papierovými korunami na hlavách, štvrtý bol oblečený ako pastier - vo vyvrátenom kožuchu a baranici. Traja králi nosili so sebou na dlhšej palici červenú hviezdu, drevený betlehemček a meštek, do ktorého im ľudia dávali peniaze. Najprv požiadali o vstup do domu a až po súhlase predviedli hru a vyspievali piesne. Keď ich domáci obdarovali, napísal jeden z obchôdzkárov na veraje vstupných dverí kriedou letopočet a uprostred neho iniciály G + M + B. Túto skratku kráľovských mien Gašpara, Melichera a Baltazára rodičia žartovne vysvetľovali zvedavým deťom, že Gašpar Marišku boškal.
Deň Tri králú, nem. Chajlign traj konik (6. január) bol posledným zo sviatkov, ktoré sa zoskupovali okolo zimného slnovratu. Podobne ako na Štedrý večer aj v tento deň pripisovali ľudia rozličným predmetom priaznivé účinky (liečivé, ochranné, hospodársko-prosperitné a podobne). Aj cirkev, ktorá postupne tiež prijala do svojho učenia vieru v magicko-ochrannú silu niektorých predmetov (najmä vody a rastlín), umocňovala ich priaznivý dosah svätením6. Rozličné sväteniny sa takto objavovali aj v celom rade ďalších sviatkov.
Na deň Troch kráľov si račianski katolíci dávali posviacať v kostole vodu a kriedu. S trikrálovú vodú vykropil doma hospodár pivnicu, sýpku aj vinohrad, aby ochránil hospodárstvo od neúrody a nešťastia. Posviacanie viníc sa opakovalo aj na začiatku jarných prác vo vinohrade. Svätená voda sa dopĺňala do domácich svetedelňiček, používali ju aj na zaháňanie neduhov a chorôb - dávali ju piť chorému a kropili ňou mŕtveho. Trojkráľovou kriedou písal gazda letopočet na zárubňu dverí a kreslil sa ňou aj kruh na zem na ochranu pred nočnou morou a inými nečistými silami.
Na Hromňice (2. februára) chodila katolícka časť obyvateľstva posviacať zasa sviečky. Takto umocnená ochranná sila sviečok sa využívala napríklad pri úmrtí, keď sa dávali do rúk zomretého. Hromňička sa zapaľovala tiež pri veľkej búrke, čím sa mal ochrániť dom od hromobitia. Tento účinok sa pripisoval aj chlebu so soľou, ktorý gazdiné hádzali do ohňa. Pri padaní ľadovca, abi búrka ucíchua, sa odporúčalo vyhodiť od ruki chlieb so soľou cez otvorené dvere.
Na Blažeja (3. februára) nechodievali v Rači učitelia ani žiaci na obchôdzky tak ako inde na Slovensku. Pamiatkou na ne môže byť vari len školská zábava, na ktorej deti popoludní tancovali pri hudbe z gramofónu. Prichádzali sa na ne pozrieť i rodičia, ktorí doniesli školákom čaj, kávu a pečivo na zahryznutie.
V tomto ročnom období vinohradníci už sledovali, kedy nadíde počasie vhodné na začiatok prvých jarných prác. Hovorilo sa, že Macej rozdáva kosírki. S menom Mateja (24. februára) boji totiž spojené práce, pri ktorých vinohradníci používali špeciálne nože - kosírki.
Fašiangi (nem. fošink) sa pokladali za najveselšie obdobie v roku. Trvali od 7. januára až do velkého pústu, ktorý sa začínal štyridsať dní pred Veľkou nocou. Počas predveľkonočného pôstu - podobne ako počas predvianočného adventu - platil zákaz usporadúvať tanečné zábavy a odsudzovala sa hlasná veselosť. Ani svadby neboli dovolené, a keď sa už takáto výnimka urobila, tak sa išlo na sobáš len pocichu a f čérném.
O to viac zabíjačiek, svadieb a tancovačiek bývalo preto vo fašiangovom čase. Pre toto obdobie boli charakteristické račianske báli, ktoré organizovali rôzne inštitúcie a spolky - obyčajne jedenkrát za fašiangy. Najznámejší bol hasicki bál, konvent bál - organizovaný evanjelickou cirkevnou obcou, katolícky kostelňí alebo cirkevňí bál, remeselňicki bál, športovcami organizovaný ertéjácki bál a v tridsiatych rokoch pribudol tzv. argaláski bál, ktorý organizovali vinohradníci (zväčša členovia agrárnej strany).
Bály sa od ostatných zábav odlišovali predovšetkým tým, že sa na ne rozosielali písomné pozvánky. Dostávali ich pochopiteľne všetci členovia inštitúcie, ktorá bál organizovala. Okrem nich posielal usporiadateľský výbor (ak išlo o cirkevné bály, býval to zbor presbyterov, ti cirkevný výbor) pozvánky aj nečlenom, pričom nesmel zabudnúť na nikoho z lepších pánú, čiže funkcionárov obce a spoločensky vyššie postavených ľudí. Pre nich bolo prestížou zúčastniť sa na čo najväčšom počte bálov, a na druhej strane usporiadatelia si takto získavali ich náklonnosť a podporu, medziiným aj finančnú. Takíto účastníci zaplatili totiž podľa vlastného uváženia vyššie vstupné ako ostatní7. Vstupné (nem. ajntrit) sa patrilo poslať aj vtedy, keď sa pozvaní pre najrôznejšie príčiny (smútok v rodine, choroba) nemohli na zábave zúčastniť.
Na fašiangové bály sa patrilo prísť vo dvojici - bez partnerky na zábavu nikto nešiel. Navyše, na cirkevných báloch sa mohli zúčastniť len ženatí muži a vydaté ženy. Nebolo pritom podmienkou, aby to bola manželská dvojica, mohol napríklad prísť vdovec s0 sestrou či matkou. Účasť mali dovolenú aj nezosobášené páry mladých, ktorí boli v období ohlášok.
Bál sa začínal v nedeľu popoludní. Do šiestej, siedmej hodiny mohli zehrít sólu a zatancovať si aj deti. Potom už prichádzali na zábavy dospelí. Ženy prinášali niekedy so sebou v uzlíku (pinkli) zabalené jedlo: varenú šunku, chlieb, koláče, ale najmä vyprážané šišky. Nimi sa spolusediaci pri stole navzájom ponúkali a hostili. Zábavy, na ktorých sa konzumovali so sebou prinesené jedlá, sa výstižne označovali ako pinkl bál.
Vyvrcholením fašiangov boli posledné tri dni, tzv. konec fašank. V tieto dni ľudia nevykonávali nijaké väčšie práce. Pre gazdiné platil aj zákaz šiť, lebo by vraj sliepkam zašili zatki, a neskoro by im začali znášať vajcia.
Deň pred fašiangovou nedeľou si chodili mládenci pro pérko ku svojim frajerkám. Každá mala už nachystaný kúsok rozmarín u s bledomodrou alebo ružovou mašličkou a dala ho mládencovi za klobúk. Dávnejšie darovala dievčina milému pri tejto príležitosti aj dlhú vetvičku vymašľovaného rozmarínu, zapichnutú do jabĺčka. S týmito atribútmi chodili mládenci v pondelok a v utorok so spevom a za sprievodu hudby do dievockých domov. Vytancovali domáce ženy a dievčatá, pozvali ich na zábavu a ony im na bambusové paličky, tzv. fišpánki alebo španielki, ktoré patrili ku sviatočnému mládeneckému výstroju, napichovali veľké vyprážané šišky. Po pohostení jedlom a pitím odchádzali mládenci spoločne ku ďalšej dievke.
Zábava bývala v nedeľu od popoludnia do skorého rána a rovnako aj v pondelok. Ešte na začiatku storočia si mládenci pri tejto príležitosti vybrali jednu spomedzi bohatších dievok a požiadali jej rodičov o súhlas, aby ich dcéra bola na zábave tancmajsterkú. Jej povinnosťou potom bolo dávať muzikantom i mládencom obed a za ním pohostenie. Za odmenu ju mládenci vyobliekanú a vyparádenú za sprievodu hudby odviedli popoludní ako prvú tanečnicu do sály v hostinci. Funkcia tancmajsterki bola zároveň spoločenskou prestížou dievčiny a jej rodiny. V medzivojnovom období sa o stravovanie muzikantov postarali už sami usporiadatelia.
Fašiangy sa končili v utorok o polnoci, keď mládenci a dievky vystrojili pohreb base - symbolu zahynutej zábavy - a oplakali ju. Stávalo sa, že tanečníkom potúženým trojdňovým veselením sa nechcelo ukončiť zábavu, dievkam sa však po polnoci nepatrilo zostať v sále. Mohlo sa im prihodiť, že im niekto na zem uhodzil oklep slami, aby mali kde spať, keď sa nechcú poberať domov, alebo ich ako najneporádňejší dzifki z maršem vivédli. Stalo sa tiež, že mládenci zamazali dievčatám celú tvár popolom, pretože už bola Popelečňí alebo Škaredá streda (nem. Oše mitvoch).
OBYČAJE JARNÉHO A LETNÉHO OBDOBIA
Obdobie od fašiangov do Veľkej noci bolo na ľudové obyčaje chudobné - už aj pre spomenutý pôst. Vynášanie zimy a prinášanie letečka sa v Rači nepraktizovalo, niektorí Račania sa však na tieto obyčaje chodili pozerať do Vajnôr. Na Kvetnú nedeľu si ľudia dávali v kostole posvätiť vetvičky rakyty (kočátká) a ozdobili si nimi príbytok.
Na Marka (25. apríla) chodili katolíci v procesii aj s farárom do obilných polí cez Barónku na Krasňany. Tam posviacali obilie, aby bola hojná úroda. Verilo sa tiež, že keď sa fazuľa dá do zeme na Marka, bude mimoriadne vydarená, preto ju v tento deň zvykli ženy sadievať.
Týždeň pred Veľkou nocou (velki tíden) bol venovaný prípravám na veľkonočné sviatky a jarnému upratovaniu, V jedení sa zachovával ešte prísnejší pôst ako v predchádzajúcich týždňoch.
Na Zelení štvrtek (nem. Krine tonestak) sa symbolicky pripravovalo na obed niečo zelené: špenát, šalát alebo hrášok. V tento deň sa zavázali zvoni na kostole a neozvali sa až do soboty rána. Tejto obyčaji sa vraj prispôsobili aj evanjelici, ktorí neskôr už tiež nezvonili, abi bol pokoj. V obvyklých termínoch zvonenia chodili po ulici chlapci, ktorí klepáčmi a rapkáčmi ohlasovali poludnie, večerné klekáňje atď. Klepanie nahrádzalo aj cenganie umieráčika, keď niekto v tieto dni v obci zomrel.
Na Velkí pátek (nem. Kar frajták) sa nesmela vykonávať nijaká väčšia robota; najmä nie taká, pri ktorej by bolo treba použiť záprah alebo pracovať so zemou. Zvlášť evanjelici pokladali tento deň za veľký sviatok a zachovávali najprísnejší pôst v roku. Ľudia obidvoch vierovyznaní chodili povinne do kostola a u katolíkov sa okrem toho zaužívala aj obyčaj chodievať sa pred východom slnka individuálne pomodliť do vinohradov alebo do voľnej prírody.
Veľkonočnej sobote (nem. Kar zamsták) sa podľa cirkevného sviatku vzkriesenia Krista hovorilo aj Skríšeňí: Po ranných bohoslužbách zazneli prvý raz zvony. Pri rozvazuvaňí zvonov sa podľa starobylej viery v očistnú a uzdravujúcu silu vody bežali ľudia umývať na potok, aby boli po celý rok zdraví a zbavili sa neduhov. Kto chcel zahnať bolesti chrbta a krížov, mal sa v tejto chvíli pogúľať po zemi. Večer išla po hlavnej ulici ku kaplnke sv. Anny cirkevná procesia. Po Skríšeňí bol už koniec pôstu a na večeru mali v každej domácnosti varenú šunku.
Veľká noc patrí medzi tzv. pohyblivé sviatky. Veľkonočná nedeľa je prvou nedeľou po splne mesiaca, ktorá nasleduje po jarnej rovnodennosti8. Na Veľkonočnú nedeľu (nem. Óste zonták) posviacali v katolíckom kostole jedlá, ktoré tam gazdiné alebo odrastenejšie deti priniesli v košíku: kus šunky, vajcia, koláč, chlieb, víno, soľ. Tieto jedlá sa konzumovali v tento deň ako prvé a každý si z nich musel zajesť. Popoludní dievčatá farbili pre nastávajúcu oblievačku veľkonočné vajíčka. Najčastejšie na ne poprikladali petržlenovú vňať, zabalili ich do handričky a tak uvarili v cibuľových šupách, čím získali vajcia peknú hnedočervenú farbu so zelenými vzormi.
V nedeľu poobede posielala každá krstná matka svojim krstným deťom dar. Na tanierik položila po kuse makového a orechového koláča a pre každé dieťa po jednom maľovanom vajci, bohatšia priložila aj čokoládu alebo cukrové vajíčko a pár korún. Pochúťky zabalené v obrúsku potom sama odniesla, alebo poslala po staršom dieťati do domu kmotrovcov9. Na návštevu tu však nezostávala, lebo na prvý veľkonočný sviatok sa nepatrilo chodiť na návštevy, ba aňi na besedi sa nechodzilo. Kmotrovci a príbuzní sa navzájom navštevovali až v pondelok.
Veľkonočnú šibačku začínali mládenci v pondelok ráno, a to často už pred piatou hodinou. Jednotlivé skupinky mládencov nechodili zaradom z domu do domu, ale podla známosci, čiže kde mali frajerku alebo kamarátku. Pre dievčinu bolo poctou, keď ku nej prišli ako k prvej, alebo aspoň zavčasu. Ak prišli mládenci neskoro, bola to ostuda a na poludnie im už ani neotvorila dvere. Okrem obyčajných korbáčov. ktoré v ten deň nosili takmer všetci muži a s ktorými korbáčuvali dievky i ženy, mala každá kompánija mládencov urobený ešte dvoj-troj metrový korbáč, na ktorý im navštívená dievčina musela uviazal stuhu. Vymašľovaný korbáč boj takto zjavnou ukážkou aktivity a obľúbenosti mládeneckej skupiny. Mládenci na seba upozorňovali aj spevom, hoci zrána sa ešte usilovali chodiť pocichu. K veselej nálade napomáhalo aj pohostenie, ktoré ich na konci návštevy v každom dome čakalo pripravené na stole.
Tam, kde mali studňu na dvore alebo vodu pri dome, zvykli mládenci dievku aj poliať. Na tento účel si niektorí chlapci zadovážili z továrne aj sifónové fľaše a nimi postriekali dievčence.
Menší chlapci tiež chodili šibať svoje kamarátky a spolužiačky, ale predovšetkým navštevovali príbuzných. Najprv museli ísť ku krstnej mame, lebo to bola najhlavňejší rodzina. Pri šibaní hovorili:
Šibi-ribi, masné ribi,
kázal kadlec aj kadlečka,
abi dali dva vajička.
Jedno bíle. druhé černé
a to trecí zafarbené
- to je moje potešenje.
Šibi-ribi, masné ribi,
ot korbáča kus koláča,
dva vajíľčka do košíčka,
ešče k temu groš
- už je teho dost.
Velkonočňi pondzelí (nem. Óste monták) bol deň, keď sa prejavovala vzájomná úcta a náklonnosť. Príbuzní, susedia a dobrí známi sa zvykli popoludní navštevovať. Pri tejto príležitosti chlapi - ak už neboli dopoludnia šibať so synmi - tiež symbolicky pošibali a voňavkou pokropili prítomné ženy. Večer bývala v hostincoch zábava.
Filip a Jakub (30. apríla) sú patrónmi račianskeho horňího kostela, preto na tento deň pripadli miestne hody. V tejto súvislosti sa o Račanoch žartom vravievalo, že majú néjen Jakuba, ale aj filipa, teda že sú rozumní a šikovní. V medzivojnovom období sa však hody oslavovali až na 1. mája a tento termín prijali aj evanjelici10.
V predvečer 1. mája stavali račianski mládenci máje. Najskôr išli so spevom a za sprievodu hudby do hory, kde si po dohode s jágarom vyrúbali dvadsať-tridsať metrov dlhý smrek. Na vrchu ponechali zelenú korunu, ostatné vetvy osekali a kmeň očistili od kôry. Keď priniesli máj do dediny, spievajúc chodili do dievockých domov pýtať si naň stuhy a staršie šatky (kožmire). Dievčatá im vrcholec vyzdobili a uviazali naň aj jednu-dve fľaše vína. Dvíhat máju za pomoci rebríkov a povrazov pomáhali aj ženáči, keďže išlo o namáhavú prácu, ktorá si vyžadovala vzájomnú súhru, silu a najmä isté skúsenosti.
Obr. 199
a. b Prinášanie smreka na stavanie máje roku 1947
c Družstevníci stavajú máju pred budovou Vinárskych závodov v Rači roku 1956
Máj si postavila každá kompánija mládencov, každý spolek, vedľa toho hostinca, kam sa chodievali zabávať. alebo kde usporadúvali hodovú zábavu. Máj stál vedľa hostinca U Raguša, U Končeka, U Brichtu, f Pekle a najväčší bol U Mesároša. Keď už bol máj postavený, pohostil šenkér mládencov pijatikou.
Tradícia stavať máje mala vraj svoj pôvod v časti obce zvanej Hakle. Tu a neskôr i na Kopaňicách si mládež postavila máj na vhodnom mieste, aj keď sa v hostinci nekonala zábava. Na pohostenie sa vopred spoločne poskladali a keď už máj stál, tancovali a spievali pri ňom až do noci. Stavanie májov malo však v týchto častiach obce aj sociálno-triedne pohnútky. Bývali tu totiž väčšinou robotníci a námezdne pracujúci, teda najchudobnejší ľudia v dedine, ktorí chápali nastávajúci 1. máj ako svoj sviatok, a preto pripevňovali do koruny mája aj červenú zástavu11.
Na druhý deň sa ráno začínalo budíčkom dychovky. Tá vyhrávala aj vtedy, keď ľudia vychádzali dopoludnia po sviatočnej omši z kostola. V tomto čase bývali na námestí pri soche Jána Nepomuckého (teraz námestie Hrdinov Červenej armády) prvomájové zhromaždenia. Zúčastňovali sa na nich niekoľkí vtedajší komunisti, neskôr aj sociálni demokrati, žiaci štátnej školy a množstvo divákov (celá dedina bola hore noháma)12. Príslušníkov prvých dvoch skupín bolo poznať podľa červených klinčekov na chlopni kabáta, ktoré rozdávali a rozpredávali aj ďalším účastníkom. Robotníci chodili v šiltovkách, sociálni demokrati v klobúkoch so širokou strechou a kresťané-katolíci s bielymi klincami na kabátoch. Po rečníckych prejavoch išiel prvomájový sprievod s červenou zástavou a s hudbou dolu Víhonem (dnešnou Detvianskou ulicou) k pomníku padlých v prvej svetovej vojne.
Mnohí robotníci sa zúčastňovali na prvomájových sprievodoch aj v Bratislave. Miestni muzikanti tiež chodili hrávať do bratislavských sprievodov a vracali sa domov až na poludnie.
Popoludní sa v dedine odbavuvali hodi. V obci bolo množstvo stánkov a kolotočov, medzi nimi pobehovali najmä deti a mládež. Do niektorých dvorov chodili vyhrávať miestni muzikanti, ale aj Cigáni. Uplatnili sa najmä v domoch, kde mali v tom čase povolenú viechu a bolo tam plno hostí. Víno sa však často predávalo aj mimo viech - tajne (hrncuvalo sa). Za vydareného počasia sem totiž prichádzalo na výlety aj množstvo Bratislavčanov, ktorí si u svojich známych pochutili na račianskom víne.
Pri tejto príležitosti navštevovali Raču aj bratislavskí vinohradníci a prezvedali sa na ulici o možnosti najať si robotníčky do vinohradu. Niektorí páňi prišli už naisto a iba oznámili dohodnutým robotníčkam: „Zajtra sa začne plet, zajtra dondete.“
Na hodové popoludnie bolo zaužívané usporiadať futbalové stretnutia, ktoré vraj bývali - zrejme vďaka podpore fanúškov - moc silné. Odpoludnia bývala v sálach hostincov zábava, na ktorú chodili dievčatá - tak ako po celý deň - vyobliekané v krojoch. Ak pripadli hody na všedný deň, tancovalo sa len do polnoci, inak sa hodová zábava od ostatných zábav neodlišovala.
Obr. 200
a Prinášanie stromu na postavenie máje roku 1987
b Dvíhanie máje
c Zdobenie vrcholca máje stužkami
d Upevňovanie máje v murovanej jame
Svatí Froliján (4. mája) bol uznávaným patrónom hasičov a ochrancom pred požiarmi. V deň jeho mena bol polovičňí svátek, preto si členovia hasičského spolku zamestnaní v priemysle vyberali pracovné voľno. Hasiči vyobliekaní v uniformách chodili v procesii za sprievodu svojej hudby ku soche sv. Floriána, ktorá stála na dolnom konci dediny.
Najbližším väčším sviatkom boli pre katolíkov Turíce (svatého Ducha), ktoré pripadli na päťdesiaty deň po Veľkej noci. Na turíčnu nedeľu bol iba cirkevný sviatok, ale v pondelok popoludní usporadúvali hasiči majáles alebo zábavu. Niekedy na ne pozvali aj hasičské spolky z okolitých obcí a predvádzali s nimi svoje cvičenia13.
Na turíčny pondelok pred večerom sa už tradične vracali kravy z paše ovenčené. Pastier a jeho pomocníci pre ne uplietli z dubových vetvičiek a poľných kvetov vence, na ktoré ešte pouväzovali farebné stuhy. Potom ich založili na hlavy kravám bohatších gazdov, u kerých si trúfali, že ňeco dostanú. Za odmenu dávali hospodári pastierovi na prilepšenie múku, masť, víno alebo menšiu peňažnú čiastku.
Na Hurbana (25. mája) chodili ľudia ešte na začiatku storočia v procesii ku soche sv. Urbana, ktorá stála vo vinohrade v Špígloch. Urban bol patrónom vinohradníkov, preto sa v tento deň navzájom povzbudzovali k oslavám: „Neska je Hurbana - neska si vipijeme!“
Desať dní po Turícach bol sviatok Božího tela. Katolíci vo sviatočných krojoch chodili v procesii s hudbou ku štyrom oltárom, rozostaveným pozdĺž hlavnej cesty v dedine. Ulica bola pri tejto príležitosti vyčistená, posypaná materinou dúškou a kvetmi, ktoré na tento sviatok poskytovali aj evanjelické rodiny14. V oblokoch bývali vystavené sväté obrázky, pri nich horeli sviece a na sokle domov kládli ľudia čistec. Verilo sa, že kúpeľ v odvare z takto posväteného čistca pôsobí uzdravujúco na dieťa, keď je urieknuté (ušknuté).
Letné obdobie bolo na obyčaje chudobné. Vypĺňala ho zväčša vinohradnícka a iná poľnohospodárska práca, ktorú Račania vykonávali často po návrate zo zamestnania či námezdnej roboty, preto na zábavy a obyčaje zostávalo len málo času. V auguste a septembri prechádzali obcou mnohé skupiny pútnikov, smerujúce najmä do Marianky (Marjatálu) a Šaštína.
OBYČAJE JESENNÉHO OBDOBIA
Väčšina jesenných obyčají boja zameraná na zber úrody, na prejavy vďaky za jej hojnosť a radosti z výsledkov práce. K tomu smeroval už aj včasnejší letný zvyk, podľa ktorého po skončení zelenej roboti vo vinohrade uplietli najaté robotníčky (tovarichárki) z kvetín a viničných listov veniec (korunu). Po návrate z vinohradu ho sviatočne vyobliekané a so spevom odniesli do gazdovho domu, kde im nachystali oldomáš a počastovali ich. Veniec, vystavený v okne do ulice, bol pre ľudí idúcich nasledujúcu nedeľu do kostola svedectvom, že u tohto hospodára už ukončili robotu.
Sviatok Michala, nem. Michael (29. septembra) bol pre Račanov príznačný tým, že im manželky židovských živnostníkov prinášali alebo posielali do domácností nekvasený chlieb (macki, mackesi). Zmysel tejto obyčaje nebol informátorom známy a bola to vari jediná príležitosť, keď sa miestni Židia prejavili svojimi zvykmi aj navonok a zasiahli i do výročného obyčajového cyklu inovercov.
Keď sa doviezla z vinohradov posledná úroda hrozna, usporiadala sa v najbližšiu nedeľu vínová slávnost (nem. vajnléze). Konala sa však iba ak bol úrodný rok, inak by sa jej účastníci dočkali odsúdenia starších ľudí: „Neni úrodi - a robá komédije!“ Slávnosť a zábavu organizovali obyčajne vinohradníci. Sprievod cez dedinu pripravovala mládež, združená v dvadsiatych rokoch v Roľníckom doraste. Najprv sa v sobotu zhromaždili mladí na dvore kúrie Barónka, pripravili tam alegorické vozy a uplietli koruni z vínnych strapcov. V nedeľu popoludní ešte stužkami vycifrovali kone a pobrali sa v sprievode dole dedinou. Dievčatá a mládenci v krojoch a s hudbou niesli hroznové strapce a ponúkali divákov mladým vínom, ktoré sa na túto príležitosť vopred pripravilo. V neskorších rokoch pribudli v sprievode aj muži a ženy nesúci putne, škrabáky a rôzne iné náradie, ktoré sa po celý rok vo vinohrade používalo. Sprievod sa končil pred hostincom, kde sa usporiadala tanečná zábava. Obyčajne bývala U Brichtu alebo U Mesároša, koncom tridsiatych rokov v tzv. Šprinclovém domje, ktorý vinohradníci odkúpili od statkára Sprinzla na hospodárske, administratívne i kultúrne účely (dnes stojí na jeho mieste administratívna budova JRD).
Tanečná sála bývala vyzdobená papierovými stuhami, retiazkami, ale aj strapcami a na strope visiacimi vencami hrozna. Keď naň niekto dostal chuť, mohol si ho odtrhnúť. Nesmel ho však uzrieť „hájnik“ - jeden z usporiadateľov, lebo „krádež“ sa stíhala peňažnou pokutou. Ľudia však v tento deň neboli lakomí - veď už pri príchode zaplatili pjekné fstupné, aby potporili vinohradňíkú.
Po zbere všetkej úrody z polí bývala v evanjelickom kostole slávnosť vďaky (nem. ernte ionkfest), ktorej termín vyhlasoval farár. Na stôl vedľa oltára sa zhromaždili všetky dopestované druhy ovocia a zeleniny a nechýbalo ani hrozno a víno. Väčší gazdovia sem položili aj obilné vence, ktoré dostali - podobne ako po skončení viazania viniča - od žatevných robotníkov pri dožinkovom oldomáši. Vedľa stola stáli aj nevymlátené snopy obilia. Farár poďakoval za dobrú úrodu a požehnal pripravené naturálie, čo malo zaručiť dobrú úrodu aj v budúcom roku. Pri tejto príležitosti spieval v kostole evanjelický spevokol.
Časť jesenných zvykov boja venovaná spomienkam na zomretých. Na Fšechsvatích, nem. Allerhajlign (1. novembra) aj na Dušički, nem. Allezélen (2. novembra) sa ľudia obidvoch vierovyznaní v smútočných odevoch zúčastňovali na pobožnostiach vykonávaných v kostoloch i na cintoríne. Počas týchto sviatkov bývalo v dedine množstvo žebrákú, cudzích aj zdejších. Dedinčania ich obdarovávali peniazmi, ale aj jedlom a nápojmi, čo súvisí okrem iného aj so starou predstavou o spojení žobrákov so záhrobným životom a o ich možnostiach stýkať sa s mŕtvymi. Noc zo Všechsvätých na Dušičky strávili žobráci pri modlitbách v cintorínskom kostole, kde im ľudia vopred nanosili slamu a prikrývky.
Hrobom sa v tieto dni nevenovala veľká pozornosť: pokosila sa na nich tráva a na kríž sa položil veniec z borovicových vetvičiek, zriedkavo ozdobený kupovanými papierovými kvetmi. Sviečky na hroboch pálili spočiatku len katolíci. O hrob sa staral ten člen rodiny, kerí oslal na domje, teda býval s rodičmi a doopatroval ich. Ten mal podľa miestnych noriem nárok byť pochovaný na tom istom mieste.
Posledným jesenným sviatkom bol svatí Marcin, nem. Matínifest (11. novembra). Svojím charakterom zlučoval v sebe viacero prvkov: oslavu celoročnej úrody - čím pripomínal jesenné hodové slávnosti15 alebo neskoršie oberačkové slávnosti. Okrem toho obsahoval javy pripomínajúce obyčaje prijímania chlapcov medzi mládencov a mal aj niektoré fašiangové a svadobné prvky.
Obr. 201 Skupina mužov na martinskej zábave v prvej polovici 20. storočia
Martina oslavovali Račania vždy v nedeľu; ak bol tento sviatok na začiatku týždňa - v nedeľu pred Martinom, ak pripadol na dni po strede - v nedeľu po ňom. Podobne ako na fašiangy chodili si najprv mládenci v sobotu večer po pérka - stužkami ozdobený rozmarín, ktorý nosili na druhý deň pripnutý na čiapkach z čiernej barančiny (astrigánkach) alebo na klobúkoch. Na začiatku storočia sa ostužkované pierka nosili aj zapichnuté do jabĺčka. Neskôr sa rozmarínom ozdobovala aj palička (fišpánka, španielka), ktorú mávali mládenci zastrčenú za sárou čižmy.
Martinskú zábavu (nem. Mátini muzik) organizovala skupinka vyvolených mládencov, nazývaných kompanisci. Zjednávali aj muzikantov: na začiatku storočia cigánsku muziku z okolia, neskoršie už miestne kapely. Ešte v dvadsiatych rokoch dávali rodičia na Martina každému pacholkovi jednu štvrt vína (14 litrov). Bol to príspevok na pohostenie mládencov, ale i muzikantov počas zábavy, pravdepodobne to však bol aj pozostatok voľakedajšieho platenia „prístupného“ medzi mládencov.
V nedeľu popoludní sa mládenci vyobliekaní v bielych košeliach, jankloch, čiernych lajbloch a rajtkách a ozdobení pierkami zišli u kamaráta, ktorý býval najvyššie na hornom konci. Odtiaľ alebo od evanjelického kostola sa so spevom a hudbou (z maršem) uberal sprievod na dolný koniec. Na jeho čele kráčal kelnar - mládenec s veľkým, stuhami vyzdobeným džbánom. Jeho úlohou bolo počastovať cestou mladým vínom prizerajúcich sa divákov a starať sa o občerstvenie muzikantov. Niekedy jeden z mládencov niesol aj rožen - špicaté drevo, pomocou ktorého sa vynášali obilné snopy na stoh - a na ňom mal napichnutú pečenú hus. Na husacine si potom mládenci na zábave pochutnali.
Sprievod mládencov bol zároveň akousi reklamou, pozvánkou na tanečnú zábavu. Preto zavítali mládenci s hudbou do všetkých domov, kde mali dievky. Rodičia dievčaťa ich pohostili, niekedy pozvali aj do pivnice
a kelnarovi doliali do džbána trochu vína16, len aby pacholci vitočili dzífki pri muzike. Tak ako pri iných príležitostiach, nezabudli mládenci ani teraz pozdraviť hudbou obecných a cirkevných predstaviteľov. Sprievod sa končil na dolnom konci pri hostinci, v ktorom sa konala zábava (obyčajne U Končeka či f Pekle).
Martinská zábava boja v Rači jednou z najvýznamnejších zábav v roku. Marcinskú zábavu si neotpuscil ňigdo. Traduje sa, že tento sviatok začali uctievať evanjelici na počesť zakladateľa svojho duchovného učenia - Martina Luthera. Pamätníci však spomínajú, že v 20. storočí bývali hlavnými organizátormi sviatku katolíci. V sprievode išli všetci mládenci spolu, evanjelici však uprednostňovali zábavu na „svojom“ - hornom konci dediny.
Ku dňu sv. Martina sa viazal aj koniec služby kravského pastiera. Pastír (nem. holde) si vtedy vyberal naturálnu odmenu, tzv. pastírské, za svoju prácu. Pretože Rača bola veľká a chovateľov kráv bolo tiež mnoho, začínala sa martinská obchôdzka už štyri-päť dní pred termínom sviatku. Kraviar s pomocníkmi chodil s putňú či s putňicú do domácností, odkiaľ po celý rok vyháňali kravy do spoločného stáda, a dával hospodárom brezové prúty (marciňáky), ktoré mali na koncoch zapletené vetvičky. Pri vstupe do domu prednášal vinš, v ktorom odovzdal hospodárom pozdrav od sv. Martina a zaželal im chovateľský prírastok (kolko je na tem prútku listečkú, abi vám tolko požehnal statečkú). Prinesené prútiky sa uchovávali v maštali, neskôr v kuchyni za hlavným trámom (za roštem). Použili sa na jar, keď sa po prvý raz vyháňal statok do spoločného stáda, a v neskoršom období s nimi na Mikuláša pošibávali rodičia neposlušné deti. Pastier dostával za odmenu do putne víno, do vreca (míška) múku a do košíka zemiaky s fazuľou, pričom veľkosť odmeny sa riadila počtom vyháňaného statku, majetnosťou rodiny a štedrosťou gazdinej.
Račiansky cyklus výročných obyčají a spôsob ich realizácie bol výrazom zložitosti sociálnej štruktúry obyvateľstva v obci. Stretávame sa v ňom s odlišnými modelmi sviatkovania určenými pre rôzne sociálne skupiny (náboženské, profesijné, majetkové atď.). Najviac spoločných prvkov pre všetky skupiny možno nájsť v úkonoch a obyčajach s hospodársko-prosperitným zameraním, čo je napokon v súlade s roľníckym pôvodom obyvateľstva obce.
Základné a najvýraznejšie rozdiely boli medzi zvykmi katolíkov a evanjelikov, ktoré sa v povedomí Račanov prekrývali aj s etnickými odlišnosťami medzi Slovákmi a Nemcami. V obyčajoch, ktoré zachovávali katolíci, sa vyskytovalo viac iracionálnych prvkov a boli väčšmi vystavené cirkevným vplyvom. Početne oveľa menšiu skupinu evanjelikov charakterizovali racionálnejšie prejavy, ale najmä vyššie formy organizovanosti pri vykonávaní obyčají (napríklad pri spievaní na Štedrý večer).
Spoločenskú diferenciáciu obyvateľov odrážali aj niektoré obyčajové prejavy s prestížnym zameraním (spievanie pod oknami významnejších ľudí v obci, vyhrávanie na meniny, volba tancmajsterki a podobne). Na druhej strane obchôdzky, ktoré boli spojené s obdarovaním koledníkov, sa postupne stali len záležitosťou ľudí pochádzajúcich z chudobných robotníckych a roľníckych vrstiev.
Pri porovnávaní Rače s inými prímestskými obcami Bratislavy aj so širším okolím sa račianske obyčaje vyznačovali tým, že na ne väčšmi než inde vplývala existencia formálnych inštitúcií: hospodárskych spolkov, cirkevných, politických, spoločenských a záujmových organizácií. Na jednej strane pôsobili tieto inštitúcie dovnútra a istým spôsobom ovplyvňovali a usmerňovali správanie sa a model sviatkovania svojich členov. Na druhej strane rozličné kultúrne podujatia a aktivity týchto organizácií, vykonávané v určených termínoch, sa stávali súčasťou sviatočného stereotypu celej obce. Boli to napríklad divadelné predstavenia, fašiangové bály, robotnícke Prvé máje, hasičské majálesy, vinohradnícke oberačky a podobne, ktoré v sebe obsahovali prvky charakterom bližšie už mestskému prostrediu.
POZNÁMKY
1 Kapitola podáva obraz o výročných obyčajoch medzivojnového obdobia. Údaje vymykajúce sa z tohto časového určenia sú datované v texte.
2 Račianske názvy sviatkov a nárečové výrazy sú uvedené v zjednodušenej fonetickej transkripcii. Používali ich aj račianski Nemci, pokiaľ sa rozprávali so Slovákmi. Nárečové výrazy v račianskej nemčine sa nám nepodarilo kompletne zaznamenať. Starí informátori, ktorí ešte takúto nemčinu ovládajú, si totiž na niektoré výrazy nevedeli spomenúť a pri názvoch katolíckych sviatkov si vypomáhali aj spisovnými nemeckými termínmi.
3 O tom, že v robotníckych rodinách nebol dostatok ovocia a naturálií svedči skutočnosť, že vyzbieraným ovocím a makovými koláčmi si po návrate koledníkov domov celá rodina obohatila štedrovečernú večeru. Darované orechy sa dokonca odkladali na prípravu novoročného koláča.
4 Hlásnik - rovnako ako pastier pri martinskej obchôdzke - prednášal vinš po slovensky, a to aj v rodinách hovoriacich po nemecky. Podobne si počínali aj slovenskí koledníci pri všetkých výročných príležitostiach spojených s vinšovníckou obchôdzkou.
5 Žiaľ, okrem všeobecne zaužívaného želania zdravia a šťastia sa nám ľudové vinše v račianskej nemčine nepodarilo získať.
6 O prelínaní staroslovanských magických obradov s kresťanskými pozri HORVÁTHOVÁ, E.; Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava 1986, s. 114-115.
7 Takisto, ak vyzbierané peniaze nepostačovali na pokrytie výdavkov spojených so zábavou, prispievali títo účastníci na ich úhradu, keďže často bývali aj „čestnými členmi výboru“.
8 HORVÁTHOVA, E.: c. d., s. 137.
9 Podobnú nádielku koláčov a sladkostí posielali niektorí krstní rodičia svojim krstným deťom aj na Vianoce - vianočný dar však nebol taký záväzný ako veľkonočný.
10 Evanjelický kostol bol vysvätený 17. mája 1835, štvrtú nedeľu po Veľkej noci. Zlúčenie hodových termínov pre obidve cirkevné obce napomohla aj ústna ľudová tradícia, uchovávajúca údaje o tom, že začas používali katolícky kostol aj evanjelici.
11 Koncom tridsiatych rokov, v období vyostreného politického napätia v obci, priväzovali haklári zástavu na máj dodatočne a tajne. Okrem nej bývali na máji zavesené aj heslá a nápisy tlmočiace politické názory obyvateľov tejto časti obce.
12 Začiatky prvomájových sprievodov však boli veľmi skromné. Spočiatku pochodovalo za červenou zástavou po popoludňajších letánijách len zopár komunistov, sprevádzaných pokrikujúcimi deťmi.
13 Podľa zápisnice zo zasadnutia výboru Dobrovoľného hasičského sboru v Račištorfe z 20. mája 1922, ktorá je uvedená v jeho Pamätnej knihe, boli na tento deň pozvané aj „spolky hasičské z okoličných obcí, t. j. z Bratislavy z Dynamitovej továrne, z Vajnor, z Feriby, Karlovej Vsi, z Maria Thálu, Sv. Jura, Paištúna a z Petržalky“. Program osláv bol takýto: o piatej budíček, o šiestej vítanie spolkov, o ôsmej pochod pred obecný dom, o deviatej prejav predsedu M. Lednára, pochod na sv. omšu, o dvanástej spoločný obed, o druhej cvičenia so striekačkami, napokon pochod k hostincu U troch ruží, kde sa o štvrtej mala začať zábava.
14 Cirkevné sviatky a slávnosti katolíci a evanjelici navzájom rešpektovali aj pri iných príležitostiach.
15 Porovnaj ŠKOVIEROVÁ, Z.; Výročné obyčaje. ln: PODOLÁK, J. a kol.: Záhorská Bratislava. Bratislava 1986, s. 180; NEUMANNOVÁ, T.: Tradičné výročné zvyky. In: PODOLÁK, J. a kol.: Vajnory. Bratislava 1978, s. 209.
16 Táto obchôdzka mládencov po dievockých domoch má spoločné prvky s tzv. chodením s kapkami, ktoré vykonávali mládenci v Lamači v predvečer sviatku Troch kráľov. ŠKOVIEROVÁ, Z.: c. d., s. 168.
ĽUDOVÉ ROZPRÁVANIE
...
HUDOBNÁ KULTÚRA
...
NÁREČIE
...
UKÁŽKY SÚVISLÝCH PREHOVOROV
Aké zvyky boli na svadbe?
Šak sem vám povídaua...
Po púunoci sa čepí muadá žena.
U nás, ket je púu noci, povjedzme, tá starší družička má na starosci teho žeňicha, kebi jak biu, gde. V momence, jak je dvanást hodzin, odepne žeňichovi péro.
A muadéj ženi dajú, pravda, vjenec dole, téj nevjesti, vjenec dole a narádajú čepec pjekní. No a pri tém čepci do golečka sú, potom, pravda, šeci, tancuje s každím. S každím jedním tancuje, co je, pravda, na svadbje. Muadí, starí a každí dává do teho čepca. Je na to košík, pravda, volákí dar, to je len do čepca. Víte? To je svadebňí dar len takí, svadebňí dar sa dává ináč. Do ruki, pravda. Ale toto je svadebňí dar, co do čepca, čepcové, rozumíte?
No tak to biuo.
Potom ešče zas je tanec metloví.
To sa zebere metua, starší družba má metlu a s tú metlú tancuje. Nó a ket prestanú hrát, tá, co to má tú metlu, tá si vibere potom ňekeho. Takto je to. No. Ale tú metlu, to sa umí dávat potom muzikantom. Tí peňíze. Abi aj oňi ňeco dostali. Neňí tak? Šak ešče si to pamatám, ešče porád mja fšelikadi sháňajú.
No potom, potom sú tí kolenačkové fšelijaké.
To sa dá poštárek pret teho istého družbu lebo dužičku a tam sa boškajú a hrajú. Trochu sa zatočá a hrajú zas dále. No takto je to. To sú šecko peňáze svadebňí. Víte? To potom sa bere aj na kuchárki s teho, aj tí svadebňici s teho majú a tá nevjesta, co si vitancuje, to je ekstra. To je čepcové.
No. A ešče co scete, no? Já sem vjedzeua moc, ale nuš...
Ňekedy, ket biua na dva dňi svadba, povjedzme, no tam biuo vjece.
Tam došli aj tí olejári. Ale uš tích olejárú si já velice nepamatám. Tí sa sedli do golesa a opalovali si pahnosti. Tí olejáré, to biui chuapi. Oblečení f halinách. Také halini jak ešče ve Vajnoroch bi sa našli. To už u nás velice si máuo pamatajú ludé. Ale já si. Polakovič Štefan, co umreli pri štácii, temu sem já biua na svadbje, tam bili olejári. Tam biua na dva dňi svadba. Na Horňím konci. Ano. Tam sem biua na svadbje. Ale ešče len také dzefčátko.
Tí olejári tancovali a robili komédi. F halinách bili, potom sa šeci do golesa takto pokladali a šeci dali takto nohi boski a jeden mjeu svíčku a každému tí pahnosti sceu opalovat. A mikeu, né? tak svíčka mu butto spadua, biuo rehotání, a komédi robili. No šak každí dostau kus kouáča za to a vipili a to bili tí maškarádzi. No.
Olejári, to biui svojí ludé. Cobi cudzí. Ale známí, známí. No. Kamarádzi a šelijakí. To bili maškarádzi. Povjedzme jak aj fšelijakí chodzá ešče maškarádzi. Moja sestra, co neňí dávno umreua, tá téš povídá, že „Ti, na šak aňi nejdú maškarádzi.“ Já jí povídám „Ale co ťa porád nemá. Ti, náš Ticho bude cigánka.“ Na teho Prokša „Ná nech je. Ná šak co?“ Naráz zbadá cigaňu. Oblečeného za cigánku. „Ale“, že „henka, uš ten náš Ticho“ ... „Cicho buc, nech to ludé nečujú, gdo to je!“ Né? A dobre biu ten Štefan zrichtovaní. No, došeu si k tej bapki teda, tak ona išua to tancovat s tú cigánkú. Né? Smíchu, tapšaňá, nuš tak ket zatočí sa párkrát a zas ide z druhú, né? Ten maškarád. To sú téš ti zviki. No potom šak tam došli šelijakí.
Tuto zas v Marijatáli, zas tam bili ešče také srandi.
Tam zas jeden se sedeu naprostret tej sóli, a dvá došli tam téš oblečení jak za maškarádú. Ale né tak, bili oblečené tak jak sestričky v nemocňici. A mjeua vám tá jedna takí kalíšek, ščetku a friško namočiua a teho holit. Ten biu velice zarústnutí. Takí chupatí, škaredí biu, né? Co mu spravili? Len púu hubi mu oholili, víte? Len púu hubi. A toto mu šecko nechali. Tento bok mu nechali chupatí. Né? A púu hubi že má ešče chupatéj. No to že mu až g Vánocám oholá. Tam biuo smíchu, víte? Ale misleli naozaj... Co tí nedokázali, tí Záhorki. To Záhorki robili. No potom šak tancovau s každím. A púu hubi vám mjeu oholenej a púu hubi né. A pjet korún moseu dat. Smíchu, tapšaňá biuo teda. Téš tam robili fšelico. Nuš.
Teda u nás to je fšelijaké. Nuš sa prevlečú za fšelijaké..., pravda, a tancujú.
Jak na svadbje.
...
Rozprávala Ester Hergovičová, 78-ročná.
Na magnetofónovú pásku v roku 1976 nahral a prepísal Konštantín Palkovič.
...
© Ján Podolák a kol.: RAČA vlastivedná monografia, ISBN 80-215-0024-7
Vydavateľstvo OBZOR, Bratislava 1989
(zverejnené so súhlasom zostavovateľa a autorov kapitol)
0 komentárov:
Zverejnenie komentára