Materiály z e-knihy
RAČA Z dejín a pamiatok obce
RAČA Z dejín a pamiatok obce
RAČA Z dejín a pamiatok obce
1. VZNIK OBCE A JEJ NÁZVU
2. VÝVOJ OBCE
3. KOSTOLY
4. SOCHY
5. KRÍŽE
6. POMNÍKY V OBCI
7. POMNÍKY NA CINTORÍNE
8. BUDOVY
9. STUDNE
10. HISTÓRIA ŠKÔL
11. OSOBNOSTI NA FARE
Z DEJÍN OBCE RAČA
Rača leží na juhovýchodnom úpätí Malých Karpát vo výške 174 m n. m. Je vzdialená od centra Bratislavy asi 8 km. Patrí do obvodu Bratislava III., je samostatnou mestskou časťou veľkej Bratislavy a má 20 172 obyvateľov (podľa štatistických údajov z roku 2001).
Najstarší archeologický nález nájdený na území Rače pochádza zo staršej doby kamennej – je to sekeromlat asi z 3. – 2. tisícročia pred n. l. Z doby osídlenia juhovýchodných svahov Malých Karpát Keltmi pochádzajú ozdobné bronzové kruhy. Nálezy sa nachádzajú v zbierkach Slovenského národného múzea v Bratislave.
Najstarší známy písomný doklad o Rači pochádza z roku 1226. Je to darovacia listina – „donácia kráľa Ondreja II. na osady Churre a Symberg, ktoré daruje zemanom Jánovi a Petrovi synom Beňadika, Mikulášovi a Štefanovi synom Reche“.
V písomných prameňoch o osídlení územia Rače z roku 1237 sa spomína osada Okol. Ležala v oblasti dnešnej železničnej stanice Bratislava-Rača. Pomenovanie svedčí o pôvodnom slovanskom osídlení. Okol alebo okolica bolo staroslovanské pomenovanie ohrady na dobytok.
V zápise pochádzajúcom z roku 1274 sa spomínajú synovia zemanov Beňadika a Raču (Racha) ako zemania z Okola v Bratislavskej stolici.
V roku 1287 bola osada Okol rozdelená na dve polovice medzi potomkov týchto zemanov. Časť pôvodnej osady sa dostala potomkom Beňadika a oddelená časť, ležiaca priamo na úpätí Malých Karpát, potomkom Raču. Podľa rodového mena zemanov Racha dostala pomenovanie najstaršia časť – osada, ktorú nazývali tiež Račišča.
Rýchlo sa rozrástla aj vďaka osídleniu novým obyvateľstvom, prevažne nemeckým, a svojím vplyvom prerástla pôvodné osady, ktoré sa tu nachádzali.
Po vpáde Tatárov v 13. storočí ostala krajina úplne spustošená a vyľudnená. Zničenú krajinu prichádzalo osídľovať predovšetkým slovanské obyvateľstvo zo severných oblastí. Kráľ však pozval do krajiny aj cudzincov.
Boli to hlavne nemeckí kolonisti zo susedných rakúskych krajín a Bavorska. Prinášali so sebou nové poznatky, kultúru a remeslá. Usadzovali sa najmä na východných svahoch Malých Karpát. Oblasť od Bratislavy až za Modru takmer ponemčili. Svojím príchodom zmenili pôvodný spôsob života a zvyklosti slovanského obyvateľstva. Prítomnosť nemeckého osídlenia v Rači dokazujú mená ako Drgala, Gschweng, Kompauer, Strokhendl, Weng, Wenzl a iné. Mnohé nemecké mená uvádzané v starých listinách sa v Rači nezachovali.
V stredoveku bola Rača pomerne veľkou osadou. Už dávnejšie mala kostol a vlastného richtára. Najstaršia písomná zmienka o kostole je z roku 1390. Najstaršia zachovaná zmienka o richtárovi – menom Martin – je z roku 1358.
Väčšie majetky patrili v 13. a 14. storočí šľachte – zemianskej rodine Racha, grófovi Dominikovi z Uzuru, Františkovi Farkašovi, rodine bratislavského richtára Jakuba a uhorskej kráľovnej. Ostatným patrili len menšie podiely v chotári. Vlastníci pozemkov sa často menili. Sedliaci nevlastnili pôdu. Všetka pôda bola buď kráľovská, cirkevná, alebo pánska. Pánska pôda sa delila na dominikál a na rustikál. Dominikál obrábal priamo sám majiteľ a sedliaci bez všetkých práv. Rustikál dával pán do nájmu sedliakom. V dobe pred kolonizáciou na užívanie doživotné a nededičné, po kolonizácii na užívanie doživotné a dedičné. Sedliak platil svojmu pánovi za tieto pozemky činžu.
Z roku 1399 pochádza listina, kde „Kral Sygmund dawa slobodu Mihalowy synowy Dominika a Janowy synowy Benedika Uzur v Osade Račišči Szibenicu wystawit“.
V polovici 15. storočia patrila Rača k devínskemu panstvu, ktorého majiteľom bol v tom čase palatín Mikuláš Garay.
Neskôr sa na vlastníctve majetkov v Rači podieľali grófi zo Svätého Jura a Pezinka, ako je uvedené v listine z roku 1465, v ktorej kráľ Matyáš vydal štatutorský mandát na stránku grófa od Sv. Jura a Pezinka ohľadom kúrie v Račišči, Cherlove a v Uzure. V listine z roku 1473 kráľ Matyáš udelil milosť Pavlovi Reche, ktorý bol obžalovaný ako zbojník, a tento list bol publikovaný pred bratislavskou kapitulou. Táto listina je poslednou písomnou pamiatkou z 15. storočia týkajúcou sa Rače.
V roku 1527 sa časť obce dostala do majetku Báthoryovcov, ktorým patrilo i devínske panstvo. Títo ju dali v roku 1583 do zálohu kastelánovi devínskeho hradu Michalovi Bayovi, ktorý sa tak stal majiteľom časti obce Rača.
V 16. storočí patrila obec dvom zemepánom, preto mala aj dvoch richtárov.
Jedna časť patrila Michalovi Bayovi a druhá Františkovi Farkašovi. V listine z roku 1596 nájdeme rozkaz kráľa Rudolfa, aby po smrti Františka Farkaša jeho majetok pripadol kráľovskému fiskusovi. Kráľ takto rozhodol preto, že František Farkaš stále vyvolával spory kvôli viniciam.
V dobe reformácie prišli do Račišdorfu ďalší nemeckí kolonisti, ktorí posilnili svojich krajanov z 13. storočia. Nemecká menšina bola privilegovaná pozývajúcim zemepánom a slovenské obyvateľstvo bolo zatlačené do úzadia.
V roku 1526 v bitke pri Moháči bolo uhorské vojsko porazené. Týmto sa otvorila Turkom cesta do vnútra Uhorska, čo bolo príčinou vysťahovania chorvátskeho a srbského obyvateľstva. Keď Turci v roku 1557 dobyli hrad Kostajnicu, ležiaci na rieke Une, ktorá bola hraničnou pevnosťou medzi Bosnou a Chorvátskom, z obsadených území odchádza srbská a chorvátska šľachta a s ňou i obyvateľstvo. Ako sa spomína v Pamätnej knihe obce Račišdorf, napísal jezuitský historik Ján Segedy toto: „Zo Slavónie sa vysťahovali mnohí sedliaci do Uhorska – jedni v dôsledku hladu, iní zo strachu pred Turkom... Niektorí našli útočište i v Bratislavskej stolici.“ Do okolia Bratislavy prichádzali najviac vysťahovalci z Chorvátska. Chorvátske rodiny po čase splynuli s pôvodným obyvateľstvom, a tak posilnili slovanskú časť obyvateľstva. Doteraz medzi pôvodnými obyvateľmi Rače prevládajú chorvátske mená s koncovkou „ič“, ako Benčič, Bednarič, Ďurďovič, Halinkovič, Husarovič, Polakovič a pod.
Chorvátsky pôvod mal aj gróf Siegfried Kolonich (Kolonič), zeman Račišdorfu, rytier zlatej ostrohy, evanjelický magnát, ktorého kráľ Maximilián I. (1564 – 1576) obdaril vysokými úradmi a mocou a vyvolil si ho za svojho radcu.
V druhej polovici 16. storočia dostala Rača viaceré výsady a bola povýšená na mestečko.
Roku 1606 sa Rača stáva majetkom Jána Kegleviča, ktorý pochádzal zo starej chorvátskej rodiny, a jeho manželky Zuzany Bayovej, dcéry Michala Baya.
Roku 1635 získava Raču i devínske panstvo palatín Pálffy z Erdödu. Ďalej tu mali majetky Törökovci, paulíni z Mariánky a trnavskí jezuiti. Pálffyovský rod malackej línie si udržal toto vlastníctvo až do prvej pozemkovej reformy. Z roku 1637 sa zachovala listina, citácia palatína Esterházyho na stránku Jána Gyulay proti Jánovi Draškovičovi pre zemanskú porciu Farkašovskú v Račišdorfe. Ďalšou zachovanou listinou je komposionálny mandát Jána Drugheta z Homanej, krajinského richtára, na stránku Štefana Schepfela pre dom Michala Schepfle v mestečku Račišdorfe.
Z roku 1647 pochádza rozkaz krajinského rychtára Jána Pálffyho daný bratislavskej kapitule, aby na stránku Jána Draškoviča palatína, proti račišdorfským obyvateľom, ktorí mu vozy a statok zajali a záreštovali, investignáciu učinila.
Z roku 1654 sa zachoval štatútorský list na stránku Juraja Horvatha-Kiševiča, sekretára kráľovskej komory, a jeho manželky Františky Rakonickej pre uhelný dom (nárožný dom – pozn. L. H.) v mestečku Račišči od Františka Kegleviča kúpený s kráľovským privolením, ale mu ho dedičia po Pavlovi Pálffyovi a jeho manželka Františka Khanin kontradikovala.
Z roku 1656 je doložená relácia Juraja Jaškay, vikára mariatalských paulínov, pre jednu kúriu v Račišdorfe prislúchajúcu rodine Jezernickej.
V roku 1698 sa Rača spomína v dvoch listinách. V jednej sa píše, že palatín Pavel Esterházy v osade Račišdorf jednu celú kúriu Jána Botha a pol kúrie Gašpara Csomora, poneváč pristali k rebelantovi Imrichovi a poldruhej kúrie Martinovi Karocsonyovi bez potomkov zomrelému odobral a donáciou daroval Ladislavovi Petrovayimu a Ondrejovi Rőthovi, avšak Alžbeta Markusová, František Egyházy, Anna a Helena Karácsonyová ich kontradikovali, a preto sú k súdu volaní. Podľa druhej listiny Rőth a Petrovay spor pred súdom prehrali.
Po skončení stavovských povstaní ostala Rača zničená a vyplienená. Podľa portálneho súpisu z roku 1712 bolo na území Rače 131 poddanských rodín, šestnásť rodín želiarov s domami a dve želiarske rodiny bez domov. Dve usadlosti boli osminové, 81 usadlostí šestnástinové a 66 usadlostí dvaatridsatinové. Viníc bolo 55 hektárov, v roku 1720 už 75 hektárov a polí 20 hektárov.
V roku 1732 sa udiala jedna z najtragickejších udalostí v histórii Rače. V máji jedného dňa popoludní vypukol na hornom konci (Alsterova ulica) požiar, ktorý sa za silného vetra rýchlo rozšíril a v priebehu hodiny padlo ohňu za obeť 93 domov a 7 ľudí. Zhorela aj katolícka fara a vtedajší farár Juraj Prukker si zachránil len holý život. Od tejto doby sú písané nové matriky a kronika.
Roku 1768 vydala cisárovná Mária Terézia úradný a všeobecne platný urbár. Nový urbár uviedli v Rači do platnosti 21. apríla 1768. V tom čase bola Rača najväčšia z obcí, ktoré dnes patria k Bratislave. Mala 229 poddanských domov. Urbársky súpis zahŕňa spolu 276 daňových poplatníkov, čo bol vtedy najvyšší počet.
V Rači prevládalo už slovenské obyvateľstvo a vyžiadalo si, aby všetky záležitosti, ktoré sa ho týkali, vybavovali na obecnom dome po slovensky. Prevládajúcim jazykom miestneho obyvateľstva bola slovenčina.
Z tohto obdobia sú zachované aj miestne úradné dokumenty písané v slovenčine.
Wejmenu Paně Amen!
Ponewač žadna Pilna Potreba sebu nenese,
aby w Mestečku Ratzerstorffskem Počty
Kostolné Nemeczkim gazikem sa pisalý;
a to sice
1. že wcelem Ratzerstorffe aný Jedneho Subjekta něny
kteri bi čiry nemec bil á Slowensky bi nerozůmel,
a dobre mluwit nevedel; ale naproty tomů
2. Mnoho jich Je Ktery dokonca Nemecky newedya,
á tež je jich mnoho kteri tu
nemecku recz any dobre nerozumá: á tak
3. Za dobré sme sudyli, aby Počty Kostelne takim
jazikem sa pisaly, to jest Slowenskym, ktery
jeden každý rozumý, kterýsto jazik
tak Starý, á tej wažnosty Godny jest jako
kolwek Nemeczky, á to tim wice ze
4. Roku tohoto 1772. Inspectora takoweho ma
kostel, který Nemecku reč do cela nerozumy,
Slowensky ale dobre wi citat á Pisat;
Atak hodna wec jest aby sme naš Slowensky
Požehnaný jazik ne Potupowaly, ale
Počty Kostelne Slowensky sporadaly
a sprawily nasledujicim spusobem:
Mi Richtár, Prísažný, á wšecka Obecz Mestečska
Racsistorffa wisnawáme. á preukazujeme
stim to pismem, gdekoliw potreba bude: že pregledajice na
wšelijake našeho Chrámu Paně Fárskeho potrebi, zjednej
strani, a že mi pri Pohreboch, prostredně Zwonený
wiplácat mosimé, zdruhej strani; Dně, á Roku niže
doloženich, Opatrnost Zwonú, Zwonice, á strangúw
potrebnich, na Obecz sme wzali, tak, že gdibi sa negdi někeri
Zwon rozpukel, jaký wčsil jeden puknuti jest; takowi
z Obecnich Dúchodkúw dat prelét. á wiplacit chceme, á
po wšecki časi powinný budeme; wšak ale na ten spusob:
Abi od Zwonenyá proszebního žáden /: Krem Wiplati
Rechtorowej:/ na chrám Páne Fárski nečo platit nebil
powinen, á podobne, Zkrz Zwonený proti Mračnám Obecz
od wšeckej Wiplati osloboděna bila. Toto naše Wiznáný,
sluwačej, á úplnej Wíri, našima Méni podpisujeme, á
Obecznu Pecsadjú potwrdzujeme. Actum spriležitostju
Visitatie
Dně 19-o Augusti, Roku 1780.
Vosková pečať.
Podpisy: Martin Bordáč, richtár
Andrej Bednarič, prísažný
Tomáš Khandl, prísažný
Juraj Polakovič, prísažný
Štefan Prokeš, prísažný
Andreas Benkovics, Peerg Huszman, Matth.
Csik Prisažni, zapísal
Extradata per Paulum Scsasnim juratu notarium.
Schválené: Signatis Posonii die 20-o Juli 1784,
Cardinalis Jozephus Battien
Vosková pečať.
V roku 1840 začala premávka konskej železnice z Bratislavy do Trnavy, dvakrát za deň. V Rači boli v priestoroch zájazdového hostinca „U zeleného stromu“ (dnes hostinec Peklo na Púchovskej ulici), stajne na prepriahanie koní na ťahanie vlaku.
V polovici 19. storočia mala Rača už 368 domov a 2421 obyvateľov. Pozemky v Rači vlastnili dvaja veľkostatkári – Anton Pálffy a barón Karol Névery, niekoľko majiteľov pozemkov strednej veľkosti a 600 majiteľov malých pozemkov.
Ako dokladajú zachované štatistické prehľady o vierovyznaní a národnosti, malo slovenské obyvateľstvo katolíckeho vierovyznania v obci výraznú prevahu, zatiaľ čo nemecké obyvateľstvo – prevažne evanjelického vierovyznania – bolo v pozícii národnostnej menšiny.
Štatistický prehľad z rokov 1870 až 1920, a z r. 2001 – Príloha č. 1.
Rača sa do dejín významne zapísala v meruôsmych rokoch. Od 3. júna 1848 bol v Rači hlavný stan slovenských dobrovoľníkov, ktorý sídlil v dome na námestí, kde dnes stojí kino Nádej. Pri príležitosti 150. výročia tejto udalosti v roku 1998 bola na budove umiestnená pamätná tabuľa.
V júni 1849 navštívili slovenských dobrovoľníkov v Rači Štúr, Hurban a Hodža. Slovenskí dobrovoľníci v počte 1500 mužov, z ktorých jednu stotinu tvorili Račania, sa do Rače presídlili zo Stupavy. Tábor slovenských dobrovoľníkov sa rozprestieral v parku pred cintorínom a v okolí hostinca Peklo. Na sviatok Petra a Pavla (29. júna) vykonali za Štúrovej prítomnosti i „prísahu na prápor“. Ľudovít Štúr sa pred prísahou dobrovoľníkom prihovoril.
Meruôsme roky obšírne opísal vo farskej kronike aj vtedajší farár Adam Hájek, ktorý písal zápisy po latinsky. Františkán Vševlad J. Gajdoš spracoval v roku 1970 o tejto udalosti obšírnu štúdiu pod názvom „Roky meruôsme v Rači“; no zostala len v rukopise; nachádza sa v štátnom archíve v Bratislave. O tejto mimoriadnej historickej udalosti obšírne píše Daniel Rapant vo svojom diele „Slovenské povstanie roku 1848-49“ diel IV. 2.
Chráňme sa občianskej vojny...
ukážka z Hájekových zápisov
Drahý nástupca!
Pros Boha, aby si sa nedožil občianskej vojny. Je to najhoršia vojna. Nech sa budeš čo ako indiferentne chovať, nevyhneš sa podozreniu ľudu, že si naklonený k plánom vzbúrencov. Keď však nadŕžaš legálnej cisárovej alebo kráľovej stránke, aj tak ťa tvoj ľud bude mať v podozrení. Preto všetkými tvojimi usmerňujúcimi radami, všetkým tvojím spasiteľným poučovaním pohrdne. Tvoju osobu bude napádať, i keď nie skutkami, tak prinajmenej slovami, a keď sa mu naskytne príležitosť dostať sa do spojenia s povstalcami, tvoj ľud ťa zradí, že si veriacim hlásal opačnú náuku, než vyhovuje rebelom, a ani nebude uvažovať, že takou zradou vystavujú tvoj život nebezpečenstvu. Keď však prídu zákonití cisárski alebo kráľovskí vojaci, hoci si nevyslovil ani jedno slovíčko na prospech rebelantov, zase ťa zradia, a opäť si v nebezpečenstve života. Ale i preto pros Boha, aby si sa nedožil občianskej vojny, lebo jedna i druhá z nepriateľských stránok bude od teba žiadať, aby si jej výzvy oznamoval ľudu, vysvetľoval a mysle ľudí získaval na jej prospech. Ak vyhlásiš kráľovské výzvy, prišlé povstalecké vojsko ťa zavrie, postaví pred súd, budú sa vyhrážať mučením a azda ťa aj obesia, čo sa počas tejto občianskej vojny viacerým aj prihodilo. Ale ak vyhlásiš požiadavky vzbúrencov, len čo sa kráľovským podarí ich zahnať, zase ťa chytia, uväznia, obesia, ako sa to tiež s mnohými tak stalo. Preto teda opakujem: Prosme Boha, aby sme občiansku vojnu a jej sprievodne hrôzy nemuseli prežívať.
Toto som písal 2. novembra 1849, keď už bola zbraňami vydobytá a zabezpečená legitímna kráľovská vláda.
Adam Hájek, farár.
18. apríla 1861 vypukol požiar na dolnom konci obce (ulica Pri vinohradoch), pri ktorom zhorelo 152 domov. Vtedajší farár Ján Bachta uskutočnil zbierky na vyhorelcov; celkom sa rozdalo 3000 zlatých. V roku 1862 boli dva požiare, a to 7. januára a 30. apríla, keď zhorelo viacej domov. 9. augusta v roku 1863 Raču postihol ďalší požiar, zhorelo všetko od domu č. 254 až po dom č. 267.
V roku 1874 bola postavená železnica z Rače do Vajnor. K rozvoju Rače prispelo zavedenie parného pohonu na železniciach a v roku 1883 postavenie železničnej prípojky z Rače na bratislavskú hlavnú stanicu. Neďaleko Rače vznikol dopravný železničný uzol Zriaďovacia stanica, dnes technická pamiatka.
Z dôvodu častých požiarov bol v roku 1882 založený Dobrovoľný hasičský zbor v Račišdorfe.
Začiatok 20. storočia sa niesol v znamení stupňujúcej sa maďarizácie. Z rokov prvej svetovej vojny sa nezachovali o Rači žiadne listiny. Po skončení prvej svetovej vojny a vzniku prvej Československej republiky mala Rača 589 domov a 4581 obyvateľov, z toho 3738 Slovákov a 757 Nemcov. 20. februára 1919 bolo založené prvé Potravné družstvo v Rači, ktoré však už v roku 1928 zrušili. V roku 1930 mala Rača už 868 domov a 6164 obyvateľov, z toho bolo 4429 Slovákov, 758 Čechov, 847 Nemcov, 82 Maďarov, 5 Rusov, 13 Židov a 30 obyvateľov iných národností. Pre starousadlíkov bolo charakteristické, že kto sa hlásil k evanjelikom, bol súčasne nemeckej národnosti. Tak sa stalo, že slovenské alebo české evanjelické rodiny, ktoré sa prisťahovali do Rače, napr. Slobodovci, Pražákovci, Drgalovci, Nerádovci, sa po čase ponemčili, lebo ich deti navštevovali evanjelickú školu, kde sa až do roku 1945 vyučovalo po nemecky.
Názov obce
Obec Rača sa pôvodne označovala ako „Villa de Récse“ (1322), neskôr sa stretávame s nemeckým názvom „Rechendorf“ (roku 1414), potom „Retisdorf sive Reche“, Recersdorf, Ratschdorf, z čoho napokon vzniklo pomenovanie RAČIŠDORF.
Názov obce Račišdorf po prvej svetovej vojne a vzniku I. ČSR upravili na Račištorf. Krátke obdobie niesla obec pomenovanie Rastislavice, zachovalo sa na úradných dokladoch z roku 1920. Nový názov sa však neujal a naďalej sa používal názov Račištorf. V roku 1946 bolo obci dané pôvodné historické meno RAČA.
Symboly obce
Obec mala už od 16. storočia vlastnú pečať. Z roku 1558 sa zachoval obraz malej pečate zo „sigly“ s iniciálami „WS“. Pod nimi v renesančnom štýle je skrížený kopáč a motyka.
Erb Rače je na pečatidle z roku 1605. Predstavuje dva levy, ktoré prednými končatinami držia korunu s krížom.
Richtár a prísažní vybavovali najmä majetkoprávne záležitosti v prvej inštancii a spisovali testamenty. Obecné písomnosti potvrdzovali obecnou pečaťou. Z roku 1780 sa zachovali dokumenty, na ktorých je vosková pečať obce s erbom – dva levy svojimi prednými končatinami držia korunu s krížom. Po obvode pečatidla je nápis „Sigilis * AC+Račišdorf“. Dokumenty sú písané po slovensky a podpísané richtárom, prísažnými, notárom, prípadne aj farárom a schválené generálnym vikárom trnavskej apoštolskej administratúry.
Po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 bola funkcia starostu nahradená funkciou komisára a po druhej svetovej vojne spĺňal od roku 1945 úlohu starostu predseda národného výboru. Po „nežnej revolúcii“ v roku 1990 sa zmenil názov výkonného orgánu obce Miestny národný výbor Bratislava-Rača na Miestny úrad mestskej časti Bratislava-Rača, pričom došlo k obnoveniu funkcie starostu.
Zoznam richtárov podľa dostupných listín od r. 1755 až 1938, a do r. 1990 – Príloha č. 2.
Materiály z e-knihy
RAČA Z dejín a pamiatok obce
RAČA Z dejín a pamiatok obce
0 komentárov:
Zverejnenie komentára