RAČA Z dejín a pamiatok obce
1. VZNIK OBCE A JEJ NÁZVU
2. VÝVOJ OBCE
3. KOSTOLY
4. SOCHY
5. KRÍŽE
6. POMNÍKY V OBCI
7. POMNÍKY NA CINTORÍNE
8. BUDOVY
9. STUDNE
10. HISTÓRIA ŠKÔL
11. OSOBNOSTI NA FARE
11. OSOBNOSTI NA FARE V RAČIAdam Hájek
Vicearchidiakon, kanonik
(10. 5. 1814 – 26. 3. 1857)
V Rači pôsobil 43 rokov a urobil najviac zápisov do farskej kroniky, ktoré zachytávajú nielen miestne, ale aj celosvetové udalosti. Zápisy robil v latinčine. Za jeho pôsobenia sa postavili všetky historické kríže nachádzajúce sa na území Rače. Bola vykonaná konsekrácia farského kostola a od tej doby (1. 5. 1844) sú patrónmi kostola sv. Filip a Jakub. Na kostole sa urobilo niekoľko väčších úprav, zadovážil sa terajší organ, vežové hodiny a pri oprave fary sa po požiari v roku 1856 pristavala tretia izba na ulicu a pod ňou kaplánka. Hájek v roku 1841 vo farskej kronike zaznamenal (na str. 265 dolu) založenie Spolku svätého ruženca, ktorý bol súčasne aj Spolkom triezvosti. Z evidencie členov na str. 19 – 20 vyplýva, že v roku 1847 spolok mal 271 členov. Hájek opísal aj meruôsme roky v Rači. V roku 1857 odišiel Hájek z Rače za kanonika do Dómu sv. Martina v Bratislave.
František Víťazoslav SASINEK
Báseň drahému na rozlúčku – 1857
Ejhle jako owce mile Powiš ditki zarmucene
za pastirem tesknime Buch je studna mudrosti
A tažkosti smutnej chwile Kroki naše su ridene
W srdci swojem jawime Wždi dle jeho mudrosti
Sbor: Sbor:
Prečo nas zanechawaš? Buch preč od was mrawota
Wčem sme sa prewinili? I newim ku nej len pričini
Wčem sme teba obrazili? Wše su mudre jeho čini
Premili /: w tej chwili:/ Nech jeho /:premudreho:/
Prečo s Bohem nam dawaš? Swata stane sa wola
Sbor:
Jako smutno je sinovi On pastira owcam dawa
Ked w bolestnej tažkosti Na duchowne straženi
S Bohem dawa on Otcovi Čo jeho zas odwolawa
Tak w zdichame w žalosti Je len Boží rideni
Sbor: Sbor:
Ti si nam bil pastir drahi Muj pastirski zachowajte
Predmet wšeho tešena hlas a moje učeni
Ukazowal tis nam drahi Za mna k Bohu zasilajte
Wečneho wždi spasena Wrucni wzdich a modleni
Sbor: Sbor:
Wždi si bil nam ti pratelem Ešte Otca požehnani
Dobro naše hledajuc Zust mojich wčul prijmite
W každi čas zastupitelem Daj Buch nech wždi zlutowani
Terchu si newšimajuc Nebeske okusite
Sbor:
Slze tware tis zaletej Ked Buch sam chce Otče mili
Wždi zetiral trapenim Ked to wula jeho je
Hojils duše w smutek jakej Bi sme teba uš stratili
Rani swatim tešenim Pastira nam werneho
Sbor: Sbor:
Zwlašt nam ditkam nevinnosti Buch ta učin ščasneho
Bils wždi Otcem premilim Tu i tam na druhem swete
Ustawične bils ku čnosti Kwitni štastim jako kwet wlete
Každej wuccem spanilim W radosti a /: blahosti:/
To wzdich srca našeho
Sbor:
Otcem našim kde takowim Id požiwaj tej hodnosti
Bude nam nalezenim Kteru Buch ti priprawil
Tebe rownim kde panowim Skteru twoje krasne čnosti
Okem je wišetrenim? Sam Cisar pan oslawil
Sbor:
Bud dluhi wek w swete žiwi Tak hodnostu oslaweni
Doži stupna wiššiho Tu Ta Otče widime
Do neba tak nech Anjeli Tak bud wnebi oblaženi
Nekdi teba wolaju Slawu Boha prosime
Túto pieseň – báseň do farskej kroniky zapísal osobne sám Adam Hájek, a na konci tejto hymny zápis uzatvára:
„Želám ti, aby si bol tu podobnou láskou oblažovaný! Ponáhľam sa na miesto svojho povolania, aby som zaujal kanovnický stolec slávneho kolegiálneho kostola v Bratislave.
Nasleduj moje kroky. Maj sa dobre!!!“
Aj sám Sasinek zanechal v račianskej farskej kronike niekoľko riadkov svojho rukopisu. Vtedy bol ešte kapucínom rehole v Bratislave. S Adamom Hájkom sa v Rači už prv museli poznať. Iste tam chodil na pastoračnú výpomoc. Svoje záznamy písal po latinsky:
„Roku 1857 dňa 26. marca po odchode veľadôstojného pána Adama Hájka do Bratislavy za kanonika úrad
správcu farnosti bol zverený mne, Viktorovi Sasinkovi, kňazovi z rehole kapucínov v kláštore v Bratislave.“
Okrem iných básnických výtvorov, ktoré už boli dané na svetlo, uverejnil v Katolíckych novinách aj predošlú pieseň pod titulom „Caro VaLeDICentI CarMen vulgavit“ – Báseň drahému na rozlúčku – 1857.
Ďalej Sasinek opisuje, ako 13. apríla toho roku v kostole skladal vyznanie viery račiansky luteránsky mládenec Štefan Gschweng. Dojímavú kázeň pri tejto slávnosti povedal sám Sasinek. Račiansku farnosť spravoval krátko, len jeden mesiac.
Po ňom prišiel za farára do Rače Karol Kadecký, trnavský rodák.
Sasinek chodil do Rače aj za pána farára Mórica Alstera. Druhý raz sa spomína keď pri oslavách tisícročia príchodu sv. Cyrila a Metoda v Rači slúžil svätú omšu a mal aj príležitostnú kázeň.
Bol úspešným básnikom, spisovateľom, historikom, národovcom, redaktorom, príkladným kňazom, ale predovšetkým človekom zlatého srdca. Jeho mnoho myšlienkovo stranné i početne bohaté dielo dosvedčuje, že aj v najťažších životných podmienkach možno tvoriť najvyššie hodnoty.
Nesporne patrí k najvzácnejším a najväčším postavám slovenských dejín. Jeho skromnosť, vytrvalosť, pracovitosť, láskavosť, dobrota, obetavosť, štedrosť i jeho rozsiahle dielo ostanú príkladom i pre ďalšie generácie. Vždy sa cítil byť Slovákom a pre Slovensko žil aj v cudzine, kde zomrel 17. novembra 1914 v Štajerskom Hradci vo veku 84 rokov.
Farár Móric Alster slovenský rodoľub
V Rači pôsobil plných 33 rokov, do úradu farára nastúpil 10. 9. 1861 a pôsobil tu až do svojej smrti 7. 10. 1894. Pochovali ho na tunajšom cintoríne.
Ako prvý zápis do farskej kroniky napísal časť svojho životopisu. Ďalšie úseky jeho života už sledujeme cez jeho zápisy vo farskej kronike. Písal po slovensky úhľadným rukopisom. Zápisy vyjadrujú jeho osobné pocity a názory na udalosti, ktoré v tom čase hýbali uhorskou a európskou spoločnosťou, ale približujú nám i slovenčinu tohto obdobia. Svedčia o hlbokom národnom cítení i o cite pre sociálnu spravodlivosť. Bol zakladateľom Matice slovenskej, podporovateľom prvého slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom, podpredsedom Spolku svätého Vojtecha, ktorý založil aj v Rači a v roku 1870 mal 52 členov. Od svojho príchodu do Rače zamýšľal rozšíriť kostol, čo sa mu podarilo až v roku 1888. Vo svojich zápisoch podrobne opisuje cyrilometodské tisícročie v Rači, svoju púť do Ríma a na Velehrad. Spolu s organistom a učiteľom Jánom Mirovszkým založili hudobný krúžok, pre ktorý kúpili aj hudobné nástroje, do veľkej miery za vlastné peniaze. Medzi farníkmi rozširoval slovenskú tlač a založil miestnu knižnicu. Vo svojich záznamoch venuje pozornosť aj vinohradníctvu. Úzkostlivo sledoval a zapisoval všetky žičlivé i nežičlivé okolnosti spojené s úrodou hrozna: počasie, mrazy, suchá, ľadovec, prívaly a pod. Zaznamenával množstvo, akosť i ceny hrozna a vína.
Za jeho pôsobenia v Rači prepukla v roku 1873 cholera a za dva mesiace si vyžiadala 130 obetí. Vtedy gróf Ján Pálffy povolal na svoje útraty lekára z Viedne, ktorý sa v Rači zdržal tri týždne, ale choleru nezastavil. Alster v račianskej kronike zapísal veľa zo svetových udalostí. Vo svojom pokročilom veku chorľavel.
Opát Ján Gotčár, slovenský rodoľub
Opát Ján Gotčár, slovenský rodoľub, nachádza sa medzi členmi Spolku svätého Vojtecha v Rači. Profesor slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom, zakladajúci člen Matice slovenskej, ktorého Alster prichýlil v roku 1876, keď mu po zatvorení slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom zakázali akúkoľvek činnosť. Gotčár prišiel do Rače už s podlomeným zdravým.
Na hody 1. mája roku 1882 mal Gotčár v Rači slávnostnú kázeň.
Zomrel 19. augusta 1883 v Rači. Pochovali ho na račianskom cintoríne. V oddelení barónskych hrobov na strednom pomníku v roku 2000 mu osadili pamätnú tabuľu, ktorú venoval MÚ Rača.
Dekan Vojtech Rudroff
(10. 4. 1875 – 23. 1. 1942)
Národovec a bojovník za slovenskú samostatnosť, priekopník modernej pastorácie a okresný školský dekan. Popri Móricovi Alsterovi je to ďalšia význačná osobnosť na račianskej fare; jeho účinkovanie v Rači nebolo doteraz zhodnotené a spracované.
Narodil sa 10. apríla 1875 v Lomnici. Za farára do Račišdorfu ho menovali 3. decembra 1908; pôsobil tu celých 33 rokov, až do svojej smrti. Zomrel 23. januára 1942 vo veku 67 rokov a pochovaný je na tunajšom cintoríne.
Za jeho pôsobenia v Rači sa uskutočnilo:
Ako veľký ctiteľ Panny Márie už v prvom roku svojho účinkovania – 1909 – zorganizoval a viedol púť svojich farníkov do Mariazellu. V tomto roku založil Mariánsku kongregáciu a Spolok Božského srdca Ježišovho. Druhá púť do Mariazellu pre členky Mariánskej kongregácie sa uskutočnila v roku 1918.
V roku 1910 postavili vedľa kaplánky do dvora letnú kuchyňu a nad ňou farskú kanceláriu.
Prvej svetovej vojne padli v roku 1916 za obeť dva zvony z veže farského kostola. Veľký zvon o váhe 702 kg a stredný zvon o váhe 437 kg. Zostal len malý zvon, ktorý sa v súčasnosti nachádza na veži kostola na cintoríne. Po skončení prvej svetovej vojny začal Rudroff organizovať zbierky na chýbajúce zvony. Za desať rokov (1918 – 1928) sa na zvony vyzbieralo 58 814 Kčs. Súčasné zvony pochádzajú už z roku 1923: Veľký zvon je zasvätený Sedembolestnej Panne Márii a má nápis „Patrónka Slovenska Oroduj za nás“; stredný zvon je zasvätený slovanským apoštolom sv. Cyrilovi a Metodovi a má nápis „Dedičstvo Otcov Zachovaj nám Pane“. Zvony ulial Richard Herold v Chomutove za pôsobenia farára Vojtecha Rudroffa roku 1923.
V roku 1920 založili v Rači Katolícku jednotu žien a Katolícku jednotu dievčat.
17. februára 1923 bola založená Jednota Orla slovenského v Račištorfe. Prvým predsedom bol učiteľ, organista a správca školy František Kubu. Náčelníkom bol Anton Lednár. V roku 1928 výbor Orla v Račištorfe tvorili učiteľ a organista Jozef Moravčík – jednateľ, Rudolf Polakovič – miestojednateľ, Matej Slováček – náčelník, Mária Podešvová – náčelníčka, Rafael Vulgan – pokladník.
V roku 1926 vysvätili vo Viedni za kňaza račianskeho rodáka P. Jána M. Lukáča Polakoviča. Ako predstavený slovenskej provincie rehole Tešiteľov z Getsemani prebral 13. júla 1927 od biskupa Dr. Pavla Jantauscha, apoštolského administrátora trnavského, správu pútnickeho miesta Marianka.
5. júla 1928 sa konala jubilejná púť na Velehrad a Devín ku cti sv. Cyrila a Metoda.
Pre račištorfských farníkov začal Rudroff vydávať „Farský vestník“; prvé číslo vyšlo v októbri 1928. Súhlas na vydávanie vydal Karol Nečesálek, generálny vikár apoštolskej administratúry v Trnave, pod č. Nr. 809/928 – Imprimatur, zo dňa 3. 10. 1928. Listom z 2. októbra 1928 k vydávaniu Farského vestníka za Kolegium S. J. srdečne gratuloval P. Štefan Polóny. Listom z 15. novembra 1928 sa k vydávaniu Farského vestníka za Ústrednú katolícku kanceláriu pochvalne vyslovil jej riaditeľ Dr. Ján Ferenčík. Svoje uznanie uverejnil v denníku Slovák.
Listom z 12. januára 1929 svoje stanovisko k vydávaniu Farského vestníka zaslal aj biskup, apoštolský administrátor Dr. Pavel Jantausch; súčasne poveril farára, aby vykonával nad obsahom Vestníka cirkevnú cenzúru. Žiada, aby každé číslo bolo označené „S povolením cirkevnej vrchnosti“ a požaduje zasielať jeden exemplár každého čísla na ordinariát.
Obsah jednotlivých čísiel je veľmi cenný a výpovedný; zameriava sa na miestne potreby. Prináša obraz o farnosti a jej činnosti, bohoslužobný poriadok v račianskom chráme, menovite pri sviatkoch, informuje o katolíckych spolkoch a ich činnosti, o dobročinnosti farníkov a výsledkoch hospodárenia. Zmieňuje sa o pohybe obyvateľstva, o narodených, zomrelých a sobášených. Všíma si prácu katolíckej školy, približuje úryvky z dejín račištorfskej farnosti. Vykonáva apoštolát pomocou tlače, teda prostredníctvom vydávania Farského vestníka. Bola to záslužná a priekopnícka práca. Farníci dostávali Farský vestník zadarmo. Posledné číslo vyšlo v auguste 1934; časopis zanikol kvôli nastupujúcej kríze.
V roku 1928 bolo založené Potravné družstvo v Račištorfe. Vojtecha Rudroffa zvolili za jeho predsedu.
5. mája 1929 legionári vykonali jubilejnú svätováclavskú púť do Prahy, kde prevzali ostatky sv. Vojtecha, ktoré sú uložené v kaplnke Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Z račištorfskej farnosti sa na púti zúčastnili legionári Emil Bednarič – ruský legionár, Augustín Cích – taliansky legionár, Ondrej Ivanič a Ján Virgovič – francúzski legionári.
22. júla 1929 sa ustanovila farská rada pre odbornú výpomoc farárovi.
6. júla 1930 odhalili pri príležitosti 60. výročia trvania Spolku sv. Vojtecha na budove fary pamätnú tabuľu „Móricovi Alsterovi – slovenskému rodoľubovi“.
30. augusta 1931 posvätil generálny vikár Karol Nečesálek novú rím. kat. ľudovú školu pri cintoríne.
Vojtech Rudroff dal ako veľký ctiteľ našich slovanských apoštolov v auguste 1932 vo farskom kostole namaľovať veľký nástenný obraz nad víťazným oblúkom „Ako sv. Cyril a Metod kážu ľudu“.
24. júla 1934 mal primície račiansky rodák Don Ján Šebela, SDB – salezián.
Vo farnosti sa v rokoch 1919, 1924 a 1934 konali misie.
Rudroffovým pričinením sa v budove starej školy zriadila 1. septembra 1935 opatrovňa detí „ÚVODA“, ktorú spravovali rádové sestry Najsvätejšieho Spasiteľa.
Rudroff sa významne podieľal na udelení súhlasu cirkevnej vrchnosti na odpredaj erdődyovskej kaplnky pre stavbu nového obecného domu a na výstavbu nového kostola na cintoríne.
21. mája 1936 mal primície račiansky rodák Jakub Fekete.
27. júna 1937 sa konala posviacka nového kostola na cintoríne; vykonal ju J. E. rožňavský biskup Michal Bubnič. V roku 1937 navštívil račiansku faru Andrej Hlinka a predniesol aj prejav.
3. júna 1938 bola birmovka, ktorú vykonal svätiaci biskup Dr. Michal Buzalka a zúčastnilo sa na nej asi 600 birmovancov.
V júli 1938 mal primície račiansky rodák P. Šebastián M. Karol Luknár z rehole Tešiteľov z Getsemani.
21. augusta 1938 sa na pohrebe Andreja Hlinku zúčastnilo 150 Račanov.
30. októbra 1938 bolo námestie v Račištorfe slávnostne pomenované na Námestie Andreja Hlinku. Na slávnostnom akte prehovorili poslanci slovenského parlamentu J. Drobný a J. Mora.
3. decembra 1938 navštívil račiansku faru Karol Sidor so sprievodom.
26. januára 1939 prišla na faru delegácia autonómnej vlády vedená Dr. Jozefom Tisom. 5. februára 1939 bol založený Miestny odbor Matice slovenskej v Račištorfe; za predsedu zvolili farára Vojtecha Rudroffa.
12. februára 1939 sa konala schôdza o potrebe katolíckeho kultúrneho domu.
19. marca bolo založené Družstvo s.r.o. pre stavbu katolíckeho kultúrneho domu; bola zvolená správa a dozorný výbor. Za 170 000 Ks odkúpili od Sprinzla budovu aj s príslušenstvom.
2. júla 1939 mal primície račiansky rodák P. Hieronym M. Tarzícius Havlovič z rehole Tešiteľov z Getsemani.
9. júla 1939 mal primície račiansky rodák P. Klaudius M. Emil Polakovič z rehole Tešteľov z Getsemani.
18. júla 1939 mal primície račiansky rodák P. Xaver M. Stanislav Čík z rehole Tešiteľov z Getsemani.
16. októbra 1939 navštívila račiansku faru celá slovenská vláda na čele s prezidentom Dr. Jozefom Tisom.
18. marca 1940 delegácia z Račištorfa v zložení dekan Vojtech Rudroff, Martin Lednár a Ing. Ľudovít Lednár odovzdala v prezidentskom paláci prezidentovi Dr. J. Tisovi dar – súdok červeného vína a písomnú gratuláciu s podpismi občanov.
14. septembra 1941 vykonal dekan Vojtech Rudroff posviacku Katolíckeho kultúrneho domu Andreja Hlinku v Račištorfe. Za slovenskú vládu bol prítomný minister Dr. Gejza Medrický so sprievodom.
12. decembra 1940 poctili račištorfskú faru návštevou prezident Dr. J. Tiso, minister Dr. G. Medrický, minister J. Stano a predseda parlamentu Dr. M. Sokol.
Ako sa rozvíjala katolícka spolková činnosť v Račištorfe za pôsobenia dekana Vojtecha Rudroffa:
Najstarším spolkom bol Tretí rád, ktorého činnosť spomína kanonická vizitácia z roku 1781. Na inom mieste sa píše, že v roku 1763 obnovili kaplnku Najsvätejšej Trojice na cintoríne na náklady terciárov. V roku 1928 mal Tretí rád 37 členov a 5 kandidátov.
Najstarším katolíckym kultúrnym spolkom na Slovensku je Spolok sv. Vojtecha. V Rači bol založený v roku 1870 s 52 členmi; v roku 1929 mal podľa zápisov vo FV 275 členov a v roku 1995 len 85 členov.
Ďalej tu pôsobil Spolok svätého Ruženca, Bratstvo svätého Škapuliara a Bratstvo Božského srdca Ježišovho.
Pre správu katolíckej školy sa volil orgán Školská stolica; 1. júna 1930 doň zvolili Martina Lednára, Jozefa Krampla, Cyrila Krištofiča, Jozefa Krížika, Augustína Pajdlhausera, Jána Podešvu, Silvestra Žitného, Rafaela Vulgana, Františka Číka, Ľudovíta Číka, Františka Žitného, Jána Máťuša. Po schválení voľby cirkevnou vrchnosťou zložili 6. júna 1930 predpísanú prísahu.
Za pôsobenia farára Vojtecha Rudroffa v Rači vzišli z farnosti deviati kňazi. Dvaja ešte žijú na zaslúženom odpočinku, jeden v Pezinku a druhý v nemeckom Berchtesgadene.
Moderný pastoračný prostriedok na Slovensku
Duchovná správa v Račištorfe (Vdp. Vojtech Rudroff, farár) vydáva každý mesiac Farský Vestník pre račištorfskú farnosť. Prvé číslo vyšlo v októbri a druhé teraz v novembri, Vestník je formátu 21x29 cm. Farníci dostávajú Vestník ZDARMA. Isto je to milým prekvapením.
Cieľ tohoto Vestníka je veľmi časový, vznešený: Ísť za veriacimi a za stratenými! To je dnešný spôsob! Ježiš hľadá duše a modernému kňazovi tiež treba hľadať. Na úrovni dnešných potrieb stojaci kňaz nečaká, kto príde a kedy príde k nemu, ale sám vyhľadáva tých, ktorým je Kristus najpotrebnejší.
Zmienený Vestník pritom stále poukazuje i na hlavný ľudský cieľ: Hľadať Boha a Jeho Kráľovstvo.
Obsah Vestníka je cenný, aktuálny, miestnym potrebám prispôsobený. Podáva skvostný obraz celej farnosti, jej činnosti, každého pohybu. Podáva bohoslužobný poriadok v račištorfskom chráme, poukazuje na spolkový život (Sdruženie Mužov Božského Srdca, Katolícka Jednota Žien, Katolícka jednota OROL, Mariánska Kongregácia, Karita, Spolok Detinstva Ježiša, Spolok Sv. Vojtecha). Opisuje dobročinnosť farníkov, čím sa tak skvele oprávňuje náboženské cítenie a presvedčenie katolíkov. Poukazuje na zdroj katolíckej budúcnosti: na katolícku školu, oznamuje sviatky najbližšej doby, podáva úryvky z dejín račištorfskej farnosti. Zmieňuje sa o pohybe obyvateľstva: o novonarodených, zomrelých a sobášených. Pobáda čitateľov poznať Cirkev a katolícku náuku. Odpovedá na otázku, čo čítať. Ukazuje pochopenie pre Katolícku Akciu: starosť o mládež, o mužov, o ženy – matky, o školu, o robotnícku otázku. Vydáva počet z vladárstva: zo zbierok, darov, fundácii. Upozorňuje farníkov, kedy ich navštívi miestny duchovný.
Ak významné je to všetko!
Či je tu potrebná zvláštna apologetika?
Či to samé nechváli miestneho duchovného?
Či mu neblahoželať?
Vzdávame hold uznania, ďakujeme za poučenie, za krásny príklad. Keby sme mali poznámku učiniť, povedali by sme, aby Vestník čím viacej čerpal z miestnych prameňov. Takto bude cenným historickým zdrojom v budúcnosti pre našu dušpastiersku prácu.
Uverejnené v denníku Slovák 15. nov. 1928
Dr. Ján Ferenčík
0 komentárov:
Zverejnenie komentára