Židovská komunita v Rači v období od 16. storočia až dodnes
Poznatky o osídlení prvých židov v Rači sú veľmi skromné.
Niektoré pramene poukazujú, že v 16. storočí sa usadilo v obci niekoľko židovských rodín, ktoré boli násilne vykázané z Pezinka a z Trnavy. Je veľmi pravdepodobné, že po krátkom čase boli nútené vysťahovať sa aj z Rače.
Prvé doložené zmienky o židovských obyvateľoch Rače sú z počiatku 18. storočia. Začiatkom 30. rokov sú evidované v Račí dve židovské rodiny, rodina Joachima Lobela a Jakuba Lazara. Obe rodiny žili pod záštitou šľachtica Pálffyho a zaoberali sa prenájmom regálnych práv.
Ďalšie údaje o židovských obyvateľoch v Rači v priebehu 18. storočia sa nepodarilo zistiť a pobyt židov v obci v tom čase nie je dostatočne doložený.
Začiatkom 19. storočia sa vzmáhalo osídlenie židovských osôb v Rači.
V 30. rokoch 19. storočia je registrovaných v obci približne 100 židov, väčšina prisťahovalcov pochádzala z okolitých lokalít. Z toho obdobia pochádza hodnoverný doklad o existencii židovskej náboženskej obce, ktorá spadala v tom čase do kompetencie rabinátu v Bratislave.
Podľa zachovaných písomných dôkazov mala náboženská obec svoj cintorín, mikve, jatku na výsek kóšer mäsa a zamestnávala šojcheta, ktorý aj vyučoval deti náboženské predmety. Svedectvá dokazujú, že bohoslužby sa konali v privátnych domoch.
V Rači existovalo aj niekoľko dobročinných spolkov ako "Chevra kadisa", "Bikur cholim" a svojpomocná pokladňa, ktoré pomáhali sociálne slabším príslušníkom. Po rozkole Uhorského židovstva v roku 1869, židovská komunita sa hlásila k ortodoxnému smeru a spadala do kompetencie rabinátu vo Svätom Jure. Koncom 19. storočia pôsobil v Rači ako duchovný hodnostár rabín Abraham Atlas, v tom čase bola v strede obce zariadená úhľadná modlitebňa.
Dá sa predpokladať, že židia v Rači žili v neutešených podmienkach a mnohí z nich boli nútení sa sťahovať a hľadať si živobytie v blízkych mestách. V druhej polovici 19. storočia evidovali v Rači iba 60 osôb židovského vierovyznania, väčšina členov náboženskej obce žila v priľahlých dedinách.
V medzivojnovom období mala židovská náboženská obec okolo 200 členov.
Na čele náboženskej obce bol David Zweigenthal a jej duchovným predstaviteľom bol Alexander Salamon Weiss, ktorý aj vyučoval v náboženskej škole. Okrem neho, pospolitosť si držala aj šojcheta, ktorý podával rituálne služby na celom okolí.
O spoločenskom živote židovskej pospolitosti máme len málo správ.
Židovská komunita si uchovala svoj vidiecky charakter a väčšina jej príslušníkov sa zaoberala drobným obchodom. Zoznam živností poukazuje, že medzi židovskými podnikateľmi boli dvaja obchodníci zmiešaným tovarom, dvaja krčmári, dvaja obchodníci vínom, dvaja mäsiari a obchodník s dobytkom. Okrem nich boli v Rači aj dvaja židovskí lekári a zubný technik.
Po vzniku vojnového Slovenského štátu sa postavenie židov v Rači podstatne zhoršilo. Začali sa formovať protižidovské výpady a došlo k porušovaniu občianskych práv a slobôd. Radikálne zložky, najmä nemeckí občania vyvolávali protižidovské výtržnosti a fyzicky napádali židovských spoluobčanov.
V roku 1940 registrovali štatistiky v Rači iba 52 židov, spadajúcich do kompetencie Ústredne Židov v Bratislave. Židovské obyvateľstvo bolo postupne pozbavené ľudských práv a existenčných podmienok a bolo odkázané na podporu "UZ" a dobročinných spolkov.
Začiatkom roku 1942 došlo do Rače niekoľko židovských rodín dislokovaných z Bratislavy. Krátko pred počatím deportácie sa nachádzalo v obci asi 25 židovských rodín, väčšina z nich bola na jar 1942 odvlečená do koncentračného strediska v Patrónke. Stadiaľ ich násilne odtransportovali cez Žilinu do vyhladzovacích táborov v Poľsku.
Po oslobodení sa vrátili do Rače štyri židovské rodiny, ktoré sa skrývali v "bunkroch" alebo prežili hrôzy koncentračných táborov.
Židia v Rači patrili do náboženskej obce v Bratislave.
Židovský cintorín, počas vojny spustošený, bol upravený, neskôr bol znova pohanený.
Jeho dnešný stav nie je doložený.
V Rači, ktorá je časťou mesta Bratislavy, žije aj dnes niekoľko osôb židovského pôvodu.
Archív Yad Vashem, M-48/635, JM/11011-11014
MHJ, vol VII
Bárkány-Dojč, Židovské náboženské obce na Slovensku, Bratislava 1991, 62-63
J. Podolák, Rača, vlastivedná monografia, Bratislava 1989
„Rabína Salamona Weissa som poznal len z videnia.“
Sledujem každý nový prírastok na blogu (Starý) Račan, mnohé z nich mi pripomínajú časy z mojej mladosti. Tak to bolo aj s článkom Naši židia: Náboženská obec mala cintorín, mikve, jatku a šojcheta.
Na doplnenie k židom v Rači pripájam spomienku na to, ako vznikol židovský cintorín.
Počas epidémie cholery v Európe v roku 1831 od 23. augusta do 27. septembra z celkového počtu 2019 obyvateľov Rače zomrelo na choleru 170 ľudí: 140 katolíkov, 23 evanjelikov a 7 židov. V priebehu epidémie bolo rozhodnuté zriadiť v priestoroch terajšieho cintorína spoločný cholerový cintorín. Lenže evanjelici aj židia požadovali samostatné, oddelené časti cintorína.
Židia si svoj diel neskoršie ohradili múrom a vchod mali zo súčasného školského dvora. Dovtedy židia pochovávali svojich mŕtvych v Stupave.
Zo židovského cintorína sa zachovali len dva pomníky na pamiatku.
Jedným z nich je pomník rabína. Meno sa mi nepodarilo rozlúštiť, ani keď tu bola rodina Hareli z Izraela. Nápis na náhrobku je už dosť nečitateľný. Je pravdepodobné, že sa jedná o rabína Salamona Weissa. Mal som možnosť poznať ho, avšak len z videnia. Býval na hornom konci, na Alstrovej ulici, tretí dom od nášho rodného domu. Bol to už veľmi starý pán. Teraz tam býva rodina Bohuša Žitného (+), prezývaného "Cédlik", a je to štvrtý dom od rímsko-katolíckej fary.
Židovská modlitebňa, ako veľký objekt niekdajšej kúrie, sa nachádzala na mieste, kde dnes stojí samoobsluha potravín na ulici Pri vinohradoch. Kedysi to musela byť významná kúria, lebo k nej viedla priamo cesta - ulička od nádražia. Začínala v parku vedľa Paulíkovcov a vyúsťovala medzi domami na ulici Pri vinohradoch, presne oproti kúrie a vchodu do brány.
Obrázok židovskej modlitebne sa nachádza v brožúre RAČA z roku 1967, ktorá bola spracovaná k celomestskému vinobraniu v Rači. Autorom fotografie je Kalman Cích.
O tomto objekte sa nezachovali žiadne bližšie poznatky ani u starších mne známych pamätníkov. Naposledy ho mala židovská rodina Weissfeiler - strýko matky Ivony Schwartzovej-Hareli.
Od Ivony som dostal aj fotografiu celej rodiny Weissfailer.
Boli na nej dvaja bratia Karol a Ľudovít (?). Pokiaľ som ich poznal, obaja sa živili ako mäsiari. Vo svojich objektoch mali aj príležitostný predaj mäsa. Predávalo sa len vtedy, keď bol výsek hovädzieho mäsa. Židia bravčové mäso nepredávali, lebo patrilo medzi nečisté - nebolo kóšer.
Na ďalšej fotografii je objekt druhých Weissfeilerovcov, ktorý stál na mieste, kde dnes vyúsťuje Jurkovičova ulica do ulice Alstrovej.
Na fotografii, čo som fotil pri návšteve rodiny Hareli 25. júna 2002, sú Hareliovci pri rozhovore na dvore s Gustom Veselským (+). Ten im spomínal, že jeho brat Vendo, bývalý predseda MNV, chodil ako chlapec Weissfeilerovcom v sobotu - na šábes kúriť, lebo židia nesmeli v ten deň robiť žiadnu prácu.
Pokiaľ si ešte stačím spomenúť na ostatné mená židov v Rači, tak to boli:
Max Wessel - obchod s miešaným tovarom, ako sa hovorí od ihly po lokomotívu, oproti nás, kde bol neskôr Technokov. Maxov syn bol lekár, naposledy sa s ním Račania stretli v Kanade.
Lampl - výroba sódovej vody, ktorú rozvážali po dedine na plošinovom voze.
Po vojne ju zabral Jano Žitný - prezývaný "sódovkár".
Braun - obchod, kde bolo na Alstrovej kedysi krajčírstvo.
Schlessinger - obchod v parku u Paulíkov.
Mali peknú dcérku Idu, ktorá nám nosila piškóty (keď sme boli už mešťankári).
Spomínam si aj na obchodík, ktorý sme volali Adolfka (?).
Rok
|
počet obyvateľov
|
počet židov
|
[%]
|
1736
|
7
|
||
1828
|
96
|
||
1880
|
2.558
|
52
|
2.0
|
1900
|
3.843
|
89
|
2.3
|
1919
|
4.700
|
57
|
1.2
|
1930
|
6.164
|
51
|
0.8
|
1940
|
6.967
|
52
|
0.7
|
Prvé doložené zmienky o židovských obyvateľoch Rače sú z počiatku 18. storočia. Začiatkom 30. rokov sú evidované v Račí dve židovské rodiny, rodina Joachima Lobela a Jakuba Lazara. Obe rodiny žili pod záštitou šľachtica Pálffyho a zaoberali sa prenájmom regálnych práv.
Ďalšie údaje o židovských obyvateľoch v Rači v priebehu 18. storočia sa nepodarilo zistiť a pobyt židov v obci v tom čase nie je dostatočne doložený.
Začiatkom 19. storočia sa vzmáhalo osídlenie židovských osôb v Rači.
V 30. rokoch 19. storočia je registrovaných v obci približne 100 židov, väčšina prisťahovalcov pochádzala z okolitých lokalít. Z toho obdobia pochádza hodnoverný doklad o existencii židovskej náboženskej obce, ktorá spadala v tom čase do kompetencie rabinátu v Bratislave.
Podľa zachovaných písomných dôkazov mala náboženská obec svoj cintorín, mikve, jatku na výsek kóšer mäsa a zamestnávala šojcheta, ktorý aj vyučoval deti náboženské predmety. Svedectvá dokazujú, že bohoslužby sa konali v privátnych domoch.
V Rači existovalo aj niekoľko dobročinných spolkov ako "Chevra kadisa", "Bikur cholim" a svojpomocná pokladňa, ktoré pomáhali sociálne slabším príslušníkom. Po rozkole Uhorského židovstva v roku 1869, židovská komunita sa hlásila k ortodoxnému smeru a spadala do kompetencie rabinátu vo Svätom Jure. Koncom 19. storočia pôsobil v Rači ako duchovný hodnostár rabín Abraham Atlas, v tom čase bola v strede obce zariadená úhľadná modlitebňa.
Dá sa predpokladať, že židia v Rači žili v neutešených podmienkach a mnohí z nich boli nútení sa sťahovať a hľadať si živobytie v blízkych mestách. V druhej polovici 19. storočia evidovali v Rači iba 60 osôb židovského vierovyznania, väčšina členov náboženskej obce žila v priľahlých dedinách.
V medzivojnovom období mala židovská náboženská obec okolo 200 členov.
Na čele náboženskej obce bol David Zweigenthal a jej duchovným predstaviteľom bol Alexander Salamon Weiss, ktorý aj vyučoval v náboženskej škole. Okrem neho, pospolitosť si držala aj šojcheta, ktorý podával rituálne služby na celom okolí.
O spoločenskom živote židovskej pospolitosti máme len málo správ.
Židovská komunita si uchovala svoj vidiecky charakter a väčšina jej príslušníkov sa zaoberala drobným obchodom. Zoznam živností poukazuje, že medzi židovskými podnikateľmi boli dvaja obchodníci zmiešaným tovarom, dvaja krčmári, dvaja obchodníci vínom, dvaja mäsiari a obchodník s dobytkom. Okrem nich boli v Rači aj dvaja židovskí lekári a zubný technik.
Po vzniku vojnového Slovenského štátu sa postavenie židov v Rači podstatne zhoršilo. Začali sa formovať protižidovské výpady a došlo k porušovaniu občianskych práv a slobôd. Radikálne zložky, najmä nemeckí občania vyvolávali protižidovské výtržnosti a fyzicky napádali židovských spoluobčanov.
V roku 1940 registrovali štatistiky v Rači iba 52 židov, spadajúcich do kompetencie Ústredne Židov v Bratislave. Židovské obyvateľstvo bolo postupne pozbavené ľudských práv a existenčných podmienok a bolo odkázané na podporu "UZ" a dobročinných spolkov.
Začiatkom roku 1942 došlo do Rače niekoľko židovských rodín dislokovaných z Bratislavy. Krátko pred počatím deportácie sa nachádzalo v obci asi 25 židovských rodín, väčšina z nich bola na jar 1942 odvlečená do koncentračného strediska v Patrónke. Stadiaľ ich násilne odtransportovali cez Žilinu do vyhladzovacích táborov v Poľsku.
Po oslobodení sa vrátili do Rače štyri židovské rodiny, ktoré sa skrývali v "bunkroch" alebo prežili hrôzy koncentračných táborov.
Židia v Rači patrili do náboženskej obce v Bratislave.
Židovský cintorín, počas vojny spustošený, bol upravený, neskôr bol znova pohanený.
Jeho dnešný stav nie je doložený.
V Rači, ktorá je časťou mesta Bratislavy, žije aj dnes niekoľko osôb židovského pôvodu.
Archív Yad Vashem, M-48/635, JM/11011-11014
MHJ, vol VII
Bárkány-Dojč, Židovské náboženské obce na Slovensku, Bratislava 1991, 62-63
J. Podolák, Rača, vlastivedná monografia, Bratislava 1989
„Rabína Salamona Weissa som poznal len z videnia.“
Sledujem každý nový prírastok na blogu (Starý) Račan, mnohé z nich mi pripomínajú časy z mojej mladosti. Tak to bolo aj s článkom Naši židia: Náboženská obec mala cintorín, mikve, jatku a šojcheta.
Na doplnenie k židom v Rači pripájam spomienku na to, ako vznikol židovský cintorín.
Počas epidémie cholery v Európe v roku 1831 od 23. augusta do 27. septembra z celkového počtu 2019 obyvateľov Rače zomrelo na choleru 170 ľudí: 140 katolíkov, 23 evanjelikov a 7 židov. V priebehu epidémie bolo rozhodnuté zriadiť v priestoroch terajšieho cintorína spoločný cholerový cintorín. Lenže evanjelici aj židia požadovali samostatné, oddelené časti cintorína.
Židia si svoj diel neskoršie ohradili múrom a vchod mali zo súčasného školského dvora. Dovtedy židia pochovávali svojich mŕtvych v Stupave.
Zo židovského cintorína sa zachovali len dva pomníky na pamiatku.
Jedným z nich je pomník rabína. Meno sa mi nepodarilo rozlúštiť, ani keď tu bola rodina Hareli z Izraela. Nápis na náhrobku je už dosť nečitateľný. Je pravdepodobné, že sa jedná o rabína Salamona Weissa. Mal som možnosť poznať ho, avšak len z videnia. Býval na hornom konci, na Alstrovej ulici, tretí dom od nášho rodného domu. Bol to už veľmi starý pán. Teraz tam býva rodina Bohuša Žitného (+), prezývaného "Cédlik", a je to štvrtý dom od rímsko-katolíckej fary.Židovská modlitebňa, ako veľký objekt niekdajšej kúrie, sa nachádzala na mieste, kde dnes stojí samoobsluha potravín na ulici Pri vinohradoch. Kedysi to musela byť významná kúria, lebo k nej viedla priamo cesta - ulička od nádražia. Začínala v parku vedľa Paulíkovcov a vyúsťovala medzi domami na ulici Pri vinohradoch, presne oproti kúrie a vchodu do brány.
Obrázok židovskej modlitebne sa nachádza v brožúre RAČA z roku 1967, ktorá bola spracovaná k celomestskému vinobraniu v Rači. Autorom fotografie je Kalman Cích.
O tomto objekte sa nezachovali žiadne bližšie poznatky ani u starších mne známych pamätníkov. Naposledy ho mala židovská rodina Weissfeiler - strýko matky Ivony Schwartzovej-Hareli.
Od Ivony som dostal aj fotografiu celej rodiny Weissfailer.
Boli na nej dvaja bratia Karol a Ľudovít (?). Pokiaľ som ich poznal, obaja sa živili ako mäsiari. Vo svojich objektoch mali aj príležitostný predaj mäsa. Predávalo sa len vtedy, keď bol výsek hovädzieho mäsa. Židia bravčové mäso nepredávali, lebo patrilo medzi nečisté - nebolo kóšer.
Na ďalšej fotografii je objekt druhých Weissfeilerovcov, ktorý stál na mieste, kde dnes vyúsťuje Jurkovičova ulica do ulice Alstrovej.
Na fotografii, čo som fotil pri návšteve rodiny Hareli 25. júna 2002, sú Hareliovci pri rozhovore na dvore s Gustom Veselským (+). Ten im spomínal, že jeho brat Vendo, bývalý predseda MNV, chodil ako chlapec Weissfeilerovcom v sobotu - na šábes kúriť, lebo židia nesmeli v ten deň robiť žiadnu prácu.
Pokiaľ si ešte stačím spomenúť na ostatné mená židov v Rači, tak to boli:
Max Wessel - obchod s miešaným tovarom, ako sa hovorí od ihly po lokomotívu, oproti nás, kde bol neskôr Technokov. Maxov syn bol lekár, naposledy sa s ním Račania stretli v Kanade.
Lampl - výroba sódovej vody, ktorú rozvážali po dedine na plošinovom voze.
Po vojne ju zabral Jano Žitný - prezývaný "sódovkár".
Braun - obchod, kde bolo na Alstrovej kedysi krajčírstvo.
Schlessinger - obchod v parku u Paulíkov.
Mali peknú dcérku Idu, ktorá nám nosila piškóty (keď sme boli už mešťankári).
Spomínam si aj na obchodík, ktorý sme volali Adolfka (?).
0 komentárov:
Zverejnenie komentára