Sobáš mojich rodičov z roku 1932.
Friedlibová Fany (sestra matky), Johana Weissfeilerová (stará mama), Irena Schwarzova (matka), Emil Schwarz (otec), Dávid Weissfeiler (starý otec), Ila Wilheimová (sestra matky),
hore zľava:
Friedlib Izidor (manžel Fany), Lili, jeho dcéra, Jakub Weisfeiler (brat matky), Linci Seidlerová (sestra matky) a jej manžel Poldi Seidler, Sari Weissova (sestra matky), jej syn Józi a manžel Jakub.
Židovská mládež v Rači v roku 1936
Predvádzali v krojoch slovenské národné tance pri oslavách „Makabia“ - to je ako Olympiáda židovských športovcov. Na tejto fotografii poznám len niekoľkých.
Hore zľava na pravo:
prvý je Karol Weiss (bratranec mojej mamy) s manželkou Sary, štvrtá je moja mamička a piaty je môj otecko.
V druhej rade:
tretia zľava je Helena Paperle (sestra môjho otecka) s manželom Hermanom (štvrtý v rade), ktorí žili v Prahe.
V spodnej rade drží košík Jakub (Kobi) Weissfeiler, mamičkin brat.
Fotografia Simona Weissfeilera,
brata môjho dedka Dávida a strýka mojej matky.
Pýtate sa, ktorých židovských občanov som poznala v Rači.
Po vojne ich teda zostalo málo.
Mencerová Malvínka, jej manžel Géza sa nevrátil z Oswienczimu. Malvínka prišla s nami do Israelu. Ona bývala v Rači oproti cintorínu v tých uličkách, neviem meno ulice.
Druhá rodina, ktorá bývala tretí dom od nás, oproti železničnej stanici, sa volali Bledý, keď sme odišli do Israelu, oni sa presťahovali do Bratislavy.
Poznám ešte jednu pani, ktorá sa narodila v Rači a žije tu v Izraelu. Volá sa Dita Shalev, rodená Kraftová, jej matka zomrela v koncentračnom tábore, rozprávala som jej o Vás, ale ona sa nechce dopisovať blogom.
Mala som tetu, ktorá sa zachránila v Maďarsku aj s jej synom. Druhý syn a jej manžel zahynuli v koncentračnom tábore. Menovala sa Seidlerová Linci (rod. Weisfeilerová). Bývala na prvom poschodí v tom dome, kde býval predtým strýko Simon Weisfeiler (brat môjho dedka, ktorý sa z Oswienczimu nevrátil). Teta Linci so synom Tomášom prišli s nami do Israelu.
Moja mamička sa narodila v Rači ako Irena Weissfeilerová, a jej rodičia Dávid a Johana mali 6 detí, 5 dcér a 1 syna: Sary, Fany, Ila, Linci, Jakub, a Irena.
Simon Weissfeiler mal len jedného adoptovaného syna - Karola Weissa, bratranca mojej mamy. Jeho matka bola Simonova sestra a zomrela pri pôrode.
Karola zavraždili Hlinkovi Gardisti, keď mu spáchali lynch na ulici v Rače. Jeho dcéra je maliarka a žije dnes v New Yorku.
Ja som sa narodila v roku 1937, na ulici Alstrovej.
Pamätám si už od detstva (keď som mala 4 roky), ako som mala rada stretnutie celej rodiny, nezaujímalo mňa, čo dospelí rozprávajú, a my deti sme išli do druhej izby, a tam sme skákali na kauči, hrali na schovávačku a keď sme sa unavili, ľahli sme si na okno (u strýka Simona boli veľmi široké steny, asi 70 - 80 cm, takže sa mohlo ľahnúť na okno) a pozerali sme dole na ulicu, kto tade chodí, a tak sme sa bavili.
Tieto príjemné spomienky naraz ožili, keď som stretla dlhé roky po vojne moju sestranicu Líviu - dcéra Jakuba (Kobiho) Weissfeilera, ktorá žije dodnes v Chile - Santiago.
Druhá príjemná pamiatka bola, keď sme prešli bývať do nového domu na Račištorfskej, dnes Žitnej ulici. Tam k nám prišla bývať teta Fany, ktorá ovdovela. Ja som mala vtedy asi 4 alebo 5 rokov, a s ňou som sa veľmi ľúbila hrať na chytačku. Ona mňa vôbec hýčkala, nosila mi raňajku do postele, a preto som ju mala veľmi rada.
Jedného dňa v roku 1942 zastalo pred naším domom nákladné auto a prišli zobrať našu tetu.
Utekali sme za ňou ja a moja sestra Madlen, ktorá mala 9 rokov, a videli sme, že celá naša rodina, okrem našich rodičov, je na tom aute. Zostali sme na ulici sedeť, dve malé dievčatká, a nevedeli sme, čo robiť. Naši rodičia neboli s nami. Boli sme samotné a nevedeli sme, kam ich všetkých brali.
Len keď som už mala svoje deti (asi 40 ročná) som sa opovážila pýtať mojich rodičov, prečo neboli vtedy doma, tak mi povedali, že sa išli odlúčiť od príbuzných, ktorých brali do koncentračného tábora.
Náš otecko s jeho najbližšiou rodinou bol chránený, lebo bol štátny zamestnanec a mal dôležité postavenie ako colný inšpektor Slovenských železníc.
Od tej doby už si nepamätám na žiadnu radostnú chvíľu.
Pán, ktorý nám predal dom, nás vyhodil von na ulicu, aj keď vedel, že rodičia nejsú doma. Otecko chodil pracovať, a mamička vždy chodila vybavovať niečo, nakupovať atd.
Do školy sme nemohli chodiť a v roku 1944, keď bolo potlačené Slovenské Národné Povstanie, sme sa museli schovať, lebo aj otecko už nebol chránený a všetkých židov bez výnimky, brali do koncentračného tábora.
Skovávali sme sa v Lamači u jednej rodiny, čo boli veľmi poriadni ľudia, ale ten pán bol občas opitý a z toho boli nepríjemnosti, pri ktorých sme mali strach, že objavia našu skrýšu.
Jedného dňa klopal na dvere poštár a keď sa nikto nehlásil, tak prišiel klopať pod naším oknom a kričal, že on vie, že sme tu, aby sme prišli zobrať dopis pre rodinu, ktorá nás skrývala. Bol poriadny a neprezradil nás, ale nás to predsa veľmi nastrašilo.
Boli sme tam pol roka, nebolo to ľahko pre 7-ročné dieťa byť ticho, nehrať sa, neutekať a len ležať v posteli.
No ale aj malé decko vie pochopiť, že sa jedná o ozajstné životné nebezpečie.
Prešla vojna a konečne som mohla chodiť do školy ako iné deti v mojom veku. Mala som priateľky, spolužiačky v Rače a v Bratislave som chodila do židovského združenia mládeže. Prišli lepšie časy. Ale predsa som cítila tu aj tam antisemitizmus. Sestru a mňa poslali rodičia do Ružomberku na zotavovňu, a všetky deti ukazovali na nás, že sme „židovky“, tak samozrejme, že sme tam nechceli zostať.
Ale najviac som bola prekvapená tým, čo sa mi stalo v škole 3 roky neskôr, keď bola hodina náboženstva.
Ja a moja priateľka Maja Šandorová, sme zostali mimo triedy a keď bola prestávka, tak sme sa vrátili. Keď mňa spolužiaci videli, tak mňa obkľúčili a začali kričať na mňa, že som zabila Ježiša Krista. Na to ich Maja okríkla, že ja som bola s ňou vonku, ale to nepomohlo, a pretože mňa obhajovala, tak aj na ňu kričali:
„Ty buď ticho, aj ty si židovka“ (čo samozrejme nebola vôbec pravda.).
Bol to pravdepodobne následok toho, čo žiaci počuli behom hodiny náboženstva.
Bolo to nepochopiteľné, ako sa mohol jeden kňaz takto vyjadriť, keď nedávno
vyvraždili chladnokrvne 6 miliónov ľudí?
Som si istá, že Ježiš Kristus, ktorý sa narodil Židom, bol vychovaný ako Žid a kázal:
„Miluj blížneho ako seba samého“, by také niečo vôbec neschvaľoval.
Tento antisemitický zážitok sa mi stal v roku 1949.
Od tej doby som už nesúhlasila vrátiť sa do školy.
Združenie židovskej mládeže, kam som chodila v Bratislave, bolo spojené s novým Izraelským štátom a organizovali vysťahovanie do novej vlasti. Ja som rodičov poprosila, aby sme sa tiež pripojili a oni boli tej istej mienky.
Dúfame, že dnes už v skole nepodporujú antisemitickú výchovu, aj keď je maskovaná pod inou témou.
V Izraeli mňa poslali s celou skupinou detí zo Slovenska do „Kibucu“, kolektívneho poľnohospodárskeho sídliska a tam som sa učila v gymnázii. V roku 1957 som sa vydala za môjho priateľa z Bratislavy. Máme 3 deti a 11 vnúčat. Prežili sme spolu pekné časy a minulý rok nám deti svätili zlatú svadbu. Teraz, keď už máme veľkú rodinu, cítim, že som znovu našla šťastie a spokojnosť v mojom živote.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára