Slovo na úvod...
Slovenský rodoľub MÓRIC ALSTER
ALSTEROVA AUTOBIOGRAFIA
ALSTEROVA STAROSŤ O FARNOSŤ
ALSTER A CYRILOMETODSKÉ TISÍCROČIE
TISÍCROČIE SMRTI SV. METODA A ALSTEROVA PÚŤ NA VELEHRAD
ALSTER A SPOLOK SV. VOJTECHA
ALSTER A MATICA SLOVENSKÁ
ALSTER A ROZLIČNÉ KULTÚRNE UDALOSTI
ALSTER A SLOVANIA
ALSTER A UHORSKO
ALSTER A ŽIDOVSKÁ OTÁZKA
ALSTER A SVETOVÉ UDALOSTI
ALSTER A ŽIVOT V RAČI
ALSTEROVA CHOROBA A SMRŤ
Na záver niekoľko slov o autorovi štúdie...
Slovenský rodoľub MÓRIC ALSTER
ALSTEROVA AUTOBIOGRAFIA
ALSTEROVA STAROSŤ O FARNOSŤ
ALSTER A CYRILOMETODSKÉ TISÍCROČIE
TISÍCROČIE SMRTI SV. METODA A ALSTEROVA PÚŤ NA VELEHRAD
ALSTER A SPOLOK SV. VOJTECHA
ALSTER A MATICA SLOVENSKÁ
ALSTER A ROZLIČNÉ KULTÚRNE UDALOSTI
ALSTER A SLOVANIA
ALSTER A UHORSKO
ALSTER A ŽIDOVSKÁ OTÁZKA
ALSTER A SVETOVÉ UDALOSTI
ALSTER A ŽIVOT V RAČI
ALSTEROVA CHOROBA A SMRŤ
Na záver niekoľko slov o autorovi štúdie...
Biografická štúdia II
Dr. Vševlad Jozef GAJDOŠ
Slovenský rodoľub MÓRIC ALSTER
Náčrt jeho života a činnosti so zvláštnym zreteľom na jeho
pôsobenie v RAČIŠDORFE v rokoch 1862 až 1894.
MO-MS Bratislava-Rača
1997
Dedičstvo otcov,
daj nám poznať
a uchovať Pane...
Venované všetkým tým,
čo vo svojom srdci cítia lásku k rodnému domu,
k rodnej dedine...
ISBN 80-967725-2-X
Veľadôstojný pán Móric ALSTER, račišdorfský farár
v rokoch 1861 - 1894
MO MS v Rači v rámci svojej národnoupovedomovacej činnosti si predsavzal postupne zoznamovať račianskych súčasníkov s vynikajúcimi osobnosťami račianskej histórie, ktoré svojou prácou posúvali dopredu duchovnú, kultúrnu a nadväzne na to i hospodársku úroveň račianskeho obyvateľstva.
Dnes vám predkladáme profil račianskeho farára Mórica ALSTRA, ktorý v Rači pôsobil plných 33 rokov. Základom tohto spisu je časť jeho životopisu, tak ako ho sám napísal, medzi prvými zápismi do farskej kroniky. Ďalšie úseky jeho života už sledujeme cez jeho zápisy vo farskej kronike. Tieto, v mnohých prípadoch doslovne citované, vyjadrujú jeho osobné pocity a názory na udalosti, ktoré v tom čase hýbali uhorskou a európskou spoločnosťou, ale nám približujú i slovenčinu toho obdobia. Jeho rozhorčené zápisy v kronike nesvedčia len o hlbokom národnom cítení, ale aj o rozvinutom cite pre sociálnu spravodlivosť. Vo veciach národnej orientácie bol Móric Alster jednoznačne orientovaný proslovensky a proslovansky. Svoj slovenský pôvod a svoju národnú orientáciu nezaprel ani v časoch po násilnom zatvorení troch slovenských gymnázií a po zrušení Matice slovenskej. V časoch tuhej maďarizácie písal matriku i farskú kroniku výlučne po slovensky. Bol to vzácny človek.
V objektívnych historických prameňoch bol už, bezprostredne po smrti, spomínaný ako „slovenský rodoľub a národný buditeľ“. Po zbežnom prečítaní tohto spisu, si mnohí z čitateľov položia otázku, v čom hol pán farár Móric Alster taký výnimočný, že si vyslúžil takýto titul? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Jeho život a práca. Život jednoduchého vzdelaného, svojmu povolaniu oddaného katolíckeho kňaza, ktorý svoju energiu a svoje schopnosti s láskou venoval práci pre Boha, svojich farníkov a zverenú farnosť. Móric Alster nebol literárne činný, nezostali nám po ňom literárne diela. Tvorivú literárnu činnosť nahradil nezištným rozširovaním slovenských časopisov a kníh medzi jednoduchými ľuďmi. Móric Alster zanechal po sebe farnosť s ľuďmi pevnej viery, čistého ducha, mravov a vysokej vzdelanostnej úrovne. Svojou múdrou činorodosťou zapálil všetkých obyvateľov Rače pre veci verejné. Veď, ako inak by bol dokázal zvládnuť takú stavbu, ako bolo zväčšenie farského kostola za necelých desať mesiacov.
Tento úvod je drobným poukázaním na pozoruhodné vlastnosti tohto výnimočného muža, ktorý i po 102 rokoch od svojej smrti, dokáže osloviť všetkých vnímavých súčasníkov - ľudí dobrej vôle, svojou morálnou autoritou, svojou prácou a postojmi a vyzvať ich cez potrebu slovanskej vzájomnosti k oduševnenému slovenskému vlastenectvu, a cez vľúdne a tolerantné prístupy k cieľavedomej a angažovanej práci v prospech všetkých.
Preto prijmite, drahí rodáci, toto naše malé dielko ako prvý krok na osvetľovaní našej račianskej minulosti.
Dnes vám predkladáme profil račianskeho farára Mórica ALSTRA, ktorý v Rači pôsobil plných 33 rokov. Základom tohto spisu je časť jeho životopisu, tak ako ho sám napísal, medzi prvými zápismi do farskej kroniky. Ďalšie úseky jeho života už sledujeme cez jeho zápisy vo farskej kronike. Tieto, v mnohých prípadoch doslovne citované, vyjadrujú jeho osobné pocity a názory na udalosti, ktoré v tom čase hýbali uhorskou a európskou spoločnosťou, ale nám približujú i slovenčinu toho obdobia. Jeho rozhorčené zápisy v kronike nesvedčia len o hlbokom národnom cítení, ale aj o rozvinutom cite pre sociálnu spravodlivosť. Vo veciach národnej orientácie bol Móric Alster jednoznačne orientovaný proslovensky a proslovansky. Svoj slovenský pôvod a svoju národnú orientáciu nezaprel ani v časoch po násilnom zatvorení troch slovenských gymnázií a po zrušení Matice slovenskej. V časoch tuhej maďarizácie písal matriku i farskú kroniku výlučne po slovensky. Bol to vzácny človek.
V objektívnych historických prameňoch bol už, bezprostredne po smrti, spomínaný ako „slovenský rodoľub a národný buditeľ“. Po zbežnom prečítaní tohto spisu, si mnohí z čitateľov položia otázku, v čom hol pán farár Móric Alster taký výnimočný, že si vyslúžil takýto titul? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Jeho život a práca. Život jednoduchého vzdelaného, svojmu povolaniu oddaného katolíckeho kňaza, ktorý svoju energiu a svoje schopnosti s láskou venoval práci pre Boha, svojich farníkov a zverenú farnosť. Móric Alster nebol literárne činný, nezostali nám po ňom literárne diela. Tvorivú literárnu činnosť nahradil nezištným rozširovaním slovenských časopisov a kníh medzi jednoduchými ľuďmi. Móric Alster zanechal po sebe farnosť s ľuďmi pevnej viery, čistého ducha, mravov a vysokej vzdelanostnej úrovne. Svojou múdrou činorodosťou zapálil všetkých obyvateľov Rače pre veci verejné. Veď, ako inak by bol dokázal zvládnuť takú stavbu, ako bolo zväčšenie farského kostola za necelých desať mesiacov.
Tento úvod je drobným poukázaním na pozoruhodné vlastnosti tohto výnimočného muža, ktorý i po 102 rokoch od svojej smrti, dokáže osloviť všetkých vnímavých súčasníkov - ľudí dobrej vôle, svojou morálnou autoritou, svojou prácou a postojmi a vyzvať ich cez potrebu slovanskej vzájomnosti k oduševnenému slovenskému vlastenectvu, a cez vľúdne a tolerantné prístupy k cieľavedomej a angažovanej práci v prospech všetkých.
Preto prijmite, drahí rodáci, toto naše malé dielko ako prvý krok na osvetľovaní našej račianskej minulosti.
Výbor MO-MS Rača
Móric Alster bol skromným pracovníkom v národe. Jeho slovenské rodoľubstvo bolo umocnené vedomím slovanskej spolupatričnosti, ako sa to v 19. storočí u slovenských národovcov všeobecne prejavovalo.
Alster sa literárne navonok veľmi neprejavoval. V Riznerovej Bibliografii I, 22 sa pod jeho menom uvádzajú tri „Dopisy“, uverejnené v časopise Cyril a Metod v ročníkoch III., 1852, IV., 1853 a VIII., 1857. Okrem toho v Katolíckych novinách II., 1850, bola uverejnená jeho pastoračná kázeň O povinnostiach do stavu manželského vstupujúcich.
Čím si v skutočnosti Móric Alster zaslúžil, aby sme ho rátali medzi slovenských rodoľubov, medzi zaslúžilých mužov o slovenský národ, o kultúrne a mravné povznesenie najmä vidieckeho ľudu, medzi ktorým aj Alster účinkoval, to treba inde hľadať, nie v jeho vydaných literárnych príspevkoch. V nasledujúcich statiach chcem Alsterovu činnosť v naznačenom smere osvetliť podľa jeho rukopisných záznamov v račianskej farskej kronike.
Hlavným prameňom pre poznanie Alsterovej osobnosti a činnosti je rukopisná kronika rímskokatolíckej fary v Rači. Kronika má samostatný titulný list s názvom:
Alster sa literárne navonok veľmi neprejavoval. V Riznerovej Bibliografii I, 22 sa pod jeho menom uvádzajú tri „Dopisy“, uverejnené v časopise Cyril a Metod v ročníkoch III., 1852, IV., 1853 a VIII., 1857. Okrem toho v Katolíckych novinách II., 1850, bola uverejnená jeho pastoračná kázeň O povinnostiach do stavu manželského vstupujúcich.
Čím si v skutočnosti Móric Alster zaslúžil, aby sme ho rátali medzi slovenských rodoľubov, medzi zaslúžilých mužov o slovenský národ, o kultúrne a mravné povznesenie najmä vidieckeho ľudu, medzi ktorým aj Alster účinkoval, to treba inde hľadať, nie v jeho vydaných literárnych príspevkoch. V nasledujúcich statiach chcem Alsterovu činnosť v naznačenom smere osvetliť podľa jeho rukopisných záznamov v račianskej farskej kronike.
Hlavným prameňom pre poznanie Alsterovej osobnosti a činnosti je rukopisná kronika rímskokatolíckej fary v Rači. Kronika má samostatný titulný list s názvom:
PROTOCOLLUM ECCLESIAE ET PAROCHIAE RÉCSENSIS.
Na tvrdej lepenke polokoženej väzby je nalepený štítok, na ktorom je Alsterovým písmom slovenský názov kroniky:
Zápisnica Chrámu a Fary mestečka Rejcha od r. 1732 do ...
V skutočnosti do jesene roku 1893. Potiaľ sú posledné Alsterove záznamy, ktoré písal rok pred svojou smrťou. Ďalej sa do tej kroniky už nič nepísalo. Zväzok má rozmery 32,5x20 cm. Vedno je zapísaných 379 strán.1
Alster udáva, že zápisnica sa začína r. 1732. V kronike je to nie tak priamo povedané, ale okolo tohto roku sa mohlo začať písať. No sú tam zaznačené aj staršie udalosti. Na začiatku nie sú údaje zapisované chronologicky. Sú to zväčša kópie rozličných dokumentov. Na niekoľkých vakantoch však možno čítať i novšie záznamy aj samého Alstera. Sústavne začal kroniku viesť farár Adam Hájek r. 1815. Robil tak do svojho odchodu z Rače r. 1857.[2] Hájek, jeho predchodcovia i dvaja nástupcovia písali po latinsky. O Hájkovi treba tu aspoň toľko pripomenúť, že bol dobrým chronografom. Zapisoval nielen udalosti, týkajúce sa života v račianskej farnosti, ale aj mnoho iných udalostí z okolia a z krajiny. Obšírne zachytil najmä revolučné roky 1848-1849.3
Roku 1861 sa račianskym farárom stal Móric Alster. Popri iných povinnostiach pripadlo mu písať aj farskú kroniku. A písal ju veľmi starostlivo. Treba vyzdvihnúť, že všetko písal dôsledne po slovensky. Pravda, svojskou slovenčinou4. Už táto skutočnosť naznačuje, akého zmýšľania bol. Zaplnil strany 335-379.5
Móric Alster v kronike napísal najprv vlastný životopis do príchodu na račiansku faru.
Alster udáva, že zápisnica sa začína r. 1732. V kronike je to nie tak priamo povedané, ale okolo tohto roku sa mohlo začať písať. No sú tam zaznačené aj staršie udalosti. Na začiatku nie sú údaje zapisované chronologicky. Sú to zväčša kópie rozličných dokumentov. Na niekoľkých vakantoch však možno čítať i novšie záznamy aj samého Alstera. Sústavne začal kroniku viesť farár Adam Hájek r. 1815. Robil tak do svojho odchodu z Rače r. 1857.[2] Hájek, jeho predchodcovia i dvaja nástupcovia písali po latinsky. O Hájkovi treba tu aspoň toľko pripomenúť, že bol dobrým chronografom. Zapisoval nielen udalosti, týkajúce sa života v račianskej farnosti, ale aj mnoho iných udalostí z okolia a z krajiny. Obšírne zachytil najmä revolučné roky 1848-1849.3
Roku 1861 sa račianskym farárom stal Móric Alster. Popri iných povinnostiach pripadlo mu písať aj farskú kroniku. A písal ju veľmi starostlivo. Treba vyzdvihnúť, že všetko písal dôsledne po slovensky. Pravda, svojskou slovenčinou4. Už táto skutočnosť naznačuje, akého zmýšľania bol. Zaplnil strany 335-379.5
Móric Alster v kronike napísal najprv vlastný životopis do príchodu na račiansku faru.
1 Na račiansku farskú kroniku ma upozornil bývalý tamojší správca farnosti Cecilián Ľ. Szigeti. Kroniku mi na preštudovanie požičal nasledujúci správca farnosti Emil Vidovič. Obidvom srdečne ďakujem.
2 Adam Hájek odišiel z Rače do Bratislavy za kanonika. Umrel 6. 5. 1866.
3 Napísal som o tom štúdiu: Roky meruôsme v Rači. Práca je v rukopise.
4 Keď budem ďalej citovať Alsterove zápisky, jeho nedôsledný pravopis upravím podľa dnešného. Ponechám jeho slovníkové zvláštnosti.
5 Kde pri citáciách pôvodných Alsterových zápisov nebudem uvádzať strany, tam budú texty dostatočne termínované rokmi, lebo kronika v podstate zachováva chronologický postup.
Ďalšiu časť jeho života a osudov, jeho činnosť, jeho skúsenosti, pozorovania a záujmy nájdeme zachytené v kronike, ako ich tam sám zapísal. Niektoré udalosti zapisoval po istom časovom odstupe, ako sa o nich dozvedel z iných správ alebo novín. Treba totiž nevyhnutne predpokladať, že informácie o mnohých udalostiach sa mohol dozvedieť len z novín, slovenských aj inorečových. Čo sa však odohrávalo v Rači alebo v blízkom okolí, o tom mal vlastné zážitky a skúsenosti. Ale osobné skúsenosti mal aj odinakiaľ, ako uvidíme. Podávanie faktov má neraz subjektívne a citové podfarbenie. V takýchto prípadoch sa ukazuje Alsterova reakcia na dané skutočnosti. Ceníme si to ako prínos na poznanie jeho osobného charakteru a jeho zanietenosti, súhlasu či neľúbosti voči opisovaným faktom. Živo reagoval najmä na slovenský národný pohyb a podľa možností sa na ňom aktívne zúčastňoval (Spolok sv. Vojtecha, Matica slovenská). Nezatajoval v sebe ani horkosť, keď mu prišlo písať o krivdách na národe páchaných zo strany protislovenských nežičlivcov. Ako bol zápalistým Slovákom, takým bol aj Slovanom. Preukázal to nielen počas slávnosti cyrilometodského tisícročia, ktoré spadalo do čias jeho účinkovania v Rači (oslavy v Rači, púť do Ríma a na Velehrad), ale aj sympatiami s balkánskymi Slovanmi, ktorí sa vtedy chopili zbraní, aby sa vyslobodili spod tureckej nadvlády. Všímal si aj niektorých udalostí v Rusku.
Alster bol starostlivým správcom račianskej farnosti. Staral sa nielen o mravné povznesenie zvereného ľudu, ale aj o kostol a iné cirkevné budovy v Rači. Popri cirkevných povinnostiach venoval pozornosť aj verejnému životu v obci, krajine aj inde v cudzine. V opisovaní a v kritike domácich a zahraničných politických udalostí prejavil dobrú rozhľadenosť a informovanosť. Mal aj materiálne a ekonomické starosti. Tie ho nútili venovať sa najmä vinohradníctvu. Vinice a výnosy z nich boli totiž hlavným benefíciom račianskych farárov.
Pokúsim sa vybrať najcharakteristickejšie state kroniky pre poznanie Alsterovej osobnosti, jeho činnosti, postrehov a záujmov. Pritom bude treba citovať, prepisovať, alebo parafrázovať kratšie či dlhšie Alsterove autentické zápisy, lebo sú dokumentárne. O formálnej stránke pripomínam, že Alster písal všetko pekným rukopisom po celej šírke strany, na okrajoch s výstižnými margináliami o podávanej téme či udalosti.
Alster bol starostlivým správcom račianskej farnosti. Staral sa nielen o mravné povznesenie zvereného ľudu, ale aj o kostol a iné cirkevné budovy v Rači. Popri cirkevných povinnostiach venoval pozornosť aj verejnému životu v obci, krajine aj inde v cudzine. V opisovaní a v kritike domácich a zahraničných politických udalostí prejavil dobrú rozhľadenosť a informovanosť. Mal aj materiálne a ekonomické starosti. Tie ho nútili venovať sa najmä vinohradníctvu. Vinice a výnosy z nich boli totiž hlavným benefíciom račianskych farárov.
Pokúsim sa vybrať najcharakteristickejšie state kroniky pre poznanie Alsterovej osobnosti, jeho činnosti, postrehov a záujmov. Pritom bude treba citovať, prepisovať, alebo parafrázovať kratšie či dlhšie Alsterove autentické zápisy, lebo sú dokumentárne. O formálnej stránke pripomínam, že Alster písal všetko pekným rukopisom po celej šírke strany, na okrajoch s výstižnými margináliami o podávanej téme či udalosti.
Móric Alster, narodený v Modre, v prešporskej stolici 27. augusta 1827 z otca Jozefa, nadlesného (Waldmeister) sl. k. mesta Modry, a matky Emílie Szajbely, som dňa 25. novembra 1861 nastúpil úrad katolíckeho farára v Račišdorfe. Keď som v Modre dokončil národné školy, išiel som roku 1838 do prvej triedy latinskej školy do Komárna na maďarčinu. Tam som dokonal všetky štyri gramatikálne triedy. Roku 1842 som nastúpil do piatej triedy v Trnave, kde som roku 1844 dokončil aj šiestu triedu. Toho istého roku som bol za prímasa Jozefa Kopácsiho jeho zástupcom Jozefom Rudňanským prijatý za klerika. Tak som roku 1844 vstúpil v Trnave do ostrihomského semeniska. Po dokončení prvého a druhého ročníka filozofie a bohoslovia vypukla revolúcia, následkom ktorej prestalo všetko učenie a len roku 1849 sme boli povolaní do Ostrihoma na pokračovanie bohosloveckých náuk. Dokonajúc roku 1851 bohoslovie, bol som 27. júla toho roku prímasom Scitovským vysvätený za kňaza. Dňa 4. septembra 1851 som bol trnavským vikárom Jozefom Viberom poslaný do Dolnej Krupej za kaplána k farárovi Františkovi Jaloveckému. Dňa 11. januára 1852 som na vlastnú žiadosť bol tým istým vikárom preložený do Častej k farárovi Jozefovi Hartlovi. Tu som bol 4 roky a 8 mesiacov. Opäť na vlastnú žiadosť som bol vikárom Ondrejom Schirglom preložený do Pudmeríc k boku farára Františka Švoka. Došiel som ta 19. augusta 1856. Po l1-mesačnom pobyte som bol 6. augusta 1857 ustanovený do Starej Turej. Medzitým ani ta neprejdúc bol som 27. septembra 1857 preložený do Kuchyne k farárovi Antonovi Markovičovi, poneváč môj predchodca bol menovaný za farára do Devínskej Novej Vsi. Keď ten istý môj predchodca v Kuchyni, Ján Bachta, bol po smrti jeho strýca Karola Kadeckého, račišdorfského farára, z Devínskej Novej Vsi preložený za farára do Račišdorfu, stal som sa 22. februára jeho nástupcom v Devínskej Novej Vsi. Tam úradujúc spokojne 3 roky a 9 mesiacov, po smrti Jána Bachtu v Karlových Varoch v Českej, som sa 6. septembra 1861 po tretie stal jeho nástupcom, súc patrónom Antonom Pálffym 10. septembra 1861 menovaný za račišdorfského farára a 12. novembra v chráme uršulínok v Trnave mojím ujcom Henrichom Szajbelym, trnavským vikárom, verejne investovaný. Poznamenávam, že mne, čo svojmu synovcovi po prvé konal tento úrad, ktorý nastúpil 1. novembra 1861. Svoje nové povolanie na račišdorfskej vinici Pána som nastúpil 25. novembra 1861, odovzdaný do božej vôle rozjímajúc, či môjho predchodcu, ktorého som nasledoval v Kuchyni a v Devínskej Novej Vsi, nebudem nasledovať aj v krátkom živobytí. Dňa 25. januára 1862 som bol v prítomnosti veriacich skrze okresného dekana Štefana Suchányiho, modranského farára a čestného ostrihomského kanonika, úradne uvedený do chrámu v Račišdorfe a veriacim predstavený.
Potiaľ je Alsterova autobiografia (strany v kronike: 335-336). Z Račišdorfu ho už nikam neprekladali. Zostal tam do svojej smrti roku 1894.
Starostlivosť o mravno-náboženskú výchovu veriacich bola jeho prvoradou povinnosťou ako farára. Túto starosť vedel spájať a využívať na národno-výchovné pôsobenie. V roku 1863 dôstojne oslávil v Rači tisícročie „založenia kresťanstva skrze sv. Cyrila a Metoda“. Na povznesenie kostolnej hudby podporoval račianskych mládencov pri zaobstarávaní hudobných nástrojov z Viedne. Mládencov cvičil učiteľ Ján Mirovský, jeden z prvých učiteľov v Rači, o ktorom je písomný doklad. V Rači pôsobil 34 rokov. Zomrel v zime r. 1879 vo veku 62 rokov. Pôvodom poľský šľachtic.
Od svojho príchodu do Rače Alster zamýšľal rozšíriť kostol, čo sa mu podarilo až v roku 1886. V kronike o tom píše:
Od svojho príchodu do Rače Alster zamýšľal rozšíriť kostol, čo sa mu podarilo až v roku 1886. V kronike o tom píše:
„Bohužiaľ boli časy, v ktorých sa to nedalo vykonať. Kostolná kasa nemala viacej ako 758 zlatých v striebre (pri jeho príchode do Rače), lebo v roku 1856 zhorela fara. Pri jej obnove sa pristavila tretia izba, k čomu sa i kostolný kapitál použil. Ľud bol uškodený ohňom. Dom na školu kúpený za 6000 zlatých nebol ešte vyplatený. (...) Založenie tretej triedy a kúpenie domu vedľa kostola zase učinilo vyše 4000 zlatých. Založenie hasičského spolku tiež bolo spojené s útratami. Slávne panstvo a patrón knieža Pálffy veľkými dlhmi bol obťažený. A tak nebolo kam sa obrátiť pre pomoc na zväčšenie kostola. Gazdoval som, nakoľko bolo možné a trpezlivo som čakal na príhodnejšiu príležitosť. Roku 1888 som mal už blízo 4000 zlatých. Odhodlal som sa teda k prácam k stavaniu a upravovaniu kostola. Ale čo to bolo, keď prešporský staviteľ Alexander Feigler mi písomne predložil potrebu 10000 zlatých. Pane Bože, kde ich vziať? Ale reku, len do toho! A 6. augusta 1888 sme začali rúcať zadný múr a 24. novembra už bola nová čiastka vystavená, zasklepená a pokrytá. 28. januára 1889 prišli murári pokračovať v práci a 9. mája odišiel posledný murár. Kostol je postavený! Pozlatník pán Pullmann, rodom z Dobrej Vody, z jari 1889 začal prácu pozlátenia všetkých svätých sôch, oltára, kazateľne a organa. V mesiaci auguste ju dokonal. Maliari začali robotu v marci a tiež ju dokonali v auguste. Nových 32 lavíc zdarma urobil tesársky majster a prešporský staviteľ Móric Šprinzel. Kostol bol úplne hotový v auguste 1889. Konečne 3. novembra bol kostol posvätený trnavským generálnym vikárom Jozefom Boltizárom... Kostol sa stal dlhším o 8 metrov, takže včul je v lodi 26 metrov dlhý a 9 metrov široký. Sanktuárium je dlhé 9 metrov.“
Oživenie veľkolepých dejov z čias Veľkomoravskej ríše bolo aj pre Mórica Alstera srdečnou národnou záležitosťou. Preto takým okázalým spôsobom oslavoval cyrilometodské tisícročie, ako nám o tom zanechal obšírne správy v račianskej kronike. Jubilejné tisícročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu a v roku 1885 tisícročná pamiatka Metodovej smrti. Obidve výročia náležite slávili všetky slovanské národy. Móric Alster mal na všetkých cyrilometodských slávnostiach priamu účasť. Tisícročie príchodu vierozvestov sv. Cyrila a Metoda na Slovensko z roku 863 Alster oslávil v Rači dvojakým spôsobom. Ponajprv tak, že pre račiansky kostol dal vyhotoviť zvon na ich pamiatku, lebo práve v tom istom roku na račianskej kostolnej veži pukol veľký zvon. Bolo ho treba preliať. Lial ho Karol Fähr v Bratislave. Alster túto okolnosť využil na uctenie pamiatky bratov vierozvestov.
O tejto udalosti Alster písal v kronike na strane 337, podrobnejšia je však správa Františka V. Sasinka v časopise Cyril a Metod 1863, č. 42, v ktorej vyzdvihuje národný charakter slávnosti posviacania zvona v Rači.
Cyrilometodská slávnosť v Rači bola v nedeľu 22. 11. 1863, ako to zaznamenal Sasinek.
Alster o nej v kronike uviedol:
O tejto udalosti Alster písal v kronike na strane 337, podrobnejšia je však správa Františka V. Sasinka v časopise Cyril a Metod 1863, č. 42, v ktorej vyzdvihuje národný charakter slávnosti posviacania zvona v Rači.
Cyrilometodská slávnosť v Rači bola v nedeľu 22. 11. 1863, ako to zaznamenal Sasinek.
Alster o nej v kronike uviedol:
„V roku 1863 sa po Slovensku odbavovali tisícročné slávnosti založenia kresťanstva skrze sv. Cyrila a Metoda. Preto i zvon preliaty, týchto dvoch meno nosí. Slávnosť v Račišdorfe zvýšil v ten čas všeobecne známy a horlivý kazateľ z kapucínského rádu z Prešporka, páter Viktor Sasinek, ktorý ten deň trikrát kázal pri ročitom vystavení najvelebnejšej Sviatosti k verejnej poklone. Ten istý páter Viktor bol redaktorom cirkevného časopisu Cyril a Metod a literárnych zväzkov Slovesnosť. V roku 1864 je páter Viktor na sprostriedkovanie jeho osvietenosti banskobystrického biskupa Štefana Moyzesa od jeho svätosti Pia IX. z reholy prepustený a od hore spomenutého národného biskupa do Banskej Bystrice, do semenišťa za profesora bohoslovia prijatý. V roku 1865 vystúpil vo volebnom okrese myjavskom, čo kandidát za vyslanca na snem, ale ako všetci slovenskí kandidáti podľa maďarského hesla: ,minden áron megbuktattni' prepadli, tak aj on.“
Podrobnejšia správa o tejto slávnosti je opäť v Cyrilovi a Metodovi 1864, č. 1. Jej autorom bol tiež Sasinek, ktorý mal na spomenutej slávnosti dve kázne o sv. Cyrilovi a Metodovi. Inak z opisu obidvoch slávností je očividné, že Alster a Sasinek museli byť dobrými priateľmi. Napokon treba vyzdvihnúť, že Alster menuje Moyzesa „národným biskupom“, čo mohol napísať len skutočne uvedomelý Slovák.
Alsterova púť do Ríma.
V roku 1881 boli v Ríme veľké cyrilometodské slávnosti. Bola to ozvena na pamätnú encykliku Leva XIII.„Grande munus“ z 30. 9. 1880. Pápež ju venoval významu sv. Cyrila a Metoda pre kresťanstvo a najmä pre slovanské národy. Podľa nej sa sviatok Cyrila a Metoda slávi každoročne 5. júla. Stalo sa tak na žiadosť biskupa Moyzesa, ako aj českomoravských a chorvátskych biskupov. Dovtedy sa sviatok týchto svätcov svätil nejednotne (u nás napr. 14. marca).
Zo Slovenska sa na týchto slávnostiach zúčastnila len malá skupina národovcov, pre zastrašovanie a prekážky zo strany uhorských úradov a maďarských úradníkov. Slovenských pútnikov bolo len osem. No ich účasť na rímskych slávnostiach nebola bezvýznamná. Pozornosť vzbudila najmä aktívna účasť Juraja Slotu. Pútnici ostatných slovanských národov boli početnejší a boli medzi nimi i vysokí cirkevní a svetskí reprezentanti.
Móric Alster bol jedným zo slovenských účastníkov na rímskych slávnostiach, ktoré tam vyvrcholili 5. 7. 1881. Slovenskí pútnici sa tam schádzali už pred týmto dňom. Ako tam putovali a čo na cestách skúsili, o tom nám zase sám Alster zanechal významné svedectvo v račianskej kronike na stranách 358-363. Svoje skúsenosti a zážitky písal vo forme denníka. Niektoré state prepisujem.
O tejto slovanskej púti vyšli aj tlačené knižky. Zo slovenskej strany je to knižka Juraja Slotu: Pamiatka putovania katolíckeho Slavianstva do Rímu k hrobu sv. Cyrilla apoštola slavianskeho a ku slávnosti, kterú Jeho Svätosť Pápež - Kráľ Lev XIII. ku cti svätých Cyrila a Methoda na deň 3., 4. a 5. júlia 1881 v bazilike sv. Klementa zriadiť a vykonať ráčil. Praha 1882.
Z českej strany o tom vydal spis František Koželuha: Pouť Slovanu do Ríma ke dni sv. naších apoštolů Cyrilla a Methodeje r. 1881. Je to prídavok ku knihe Bohumila Hakla: Cesta do Ríma a dále do Neapole a Pompeji. Brno 1881.
Zo Slovenska sa na týchto slávnostiach zúčastnila len malá skupina národovcov, pre zastrašovanie a prekážky zo strany uhorských úradov a maďarských úradníkov. Slovenských pútnikov bolo len osem. No ich účasť na rímskych slávnostiach nebola bezvýznamná. Pozornosť vzbudila najmä aktívna účasť Juraja Slotu. Pútnici ostatných slovanských národov boli početnejší a boli medzi nimi i vysokí cirkevní a svetskí reprezentanti.
Móric Alster bol jedným zo slovenských účastníkov na rímskych slávnostiach, ktoré tam vyvrcholili 5. 7. 1881. Slovenskí pútnici sa tam schádzali už pred týmto dňom. Ako tam putovali a čo na cestách skúsili, o tom nám zase sám Alster zanechal významné svedectvo v račianskej kronike na stranách 358-363. Svoje skúsenosti a zážitky písal vo forme denníka. Niektoré state prepisujem.
„Slaviani, žiadajúci synovské vďaky sv. Otcovi vyjaviť, uzrozumeli sa do Ríma putovať, kde v starobylom chráme sv. Klementa pochované je telo sv. Cyrila. Zo Slovenska sa len sedem kňazov a jeden sedliak z Holíča odhodlalo na tú púť, ktorú Maďari tiež nenávideli, nasledovať, a síce: D. p. Ján Juriga, ostrihomský kapitulník, Štefan Závodník, pružinský farár a dekan, Juraj Slota, Fr. V. Sasinek, Móric Alster, Ján Blaho, farár na odpočinku, Andrej Kubina, katechéta v Ostrihome a Jozef Malík, roľník z Holíča.“
Cestovali vlakom i loďou. Smer: Bratislava - Viedeň - Ľubľana - Terst - Ancona - Loretto - Rím. Alster s Blahom sa vydali na cestu z Bratislavy 25. 6. 1881. Vo Viedni bol prichystaný osobitný vlak pre všetkých slovanských pútnikov, ktorí sa tu poschádzali. Vlak pozostával z 27 vozňov. Pútnikov bolo 800-1000. V Ľubľane ich na stanici čakali cirkevní hodnostári. Z Terstu putovali loďou do Ancony, kam prišli v noci 28. júna. Odtiaľ si zašli do Loretta. Lorettánčania sa im posmievali a okrádali ich. Každý pútnik musel svoj vačok dobre striehnuť, píše Alster. Do Ríma prišli 30. júna. Slováci boli ubytovaní v hostinci „Angloamerican“. Prvé dni venovali pamätihodnostiam mesta, hlavne katakombám a kostolom.
„3. júla ráno sa započalo trojdnie v chráme sv. Klementa. Bohoslužbu ruským jazykom konal lvovský arcibiskup Sembratovič a jeho brat a sufragán mal v ruskom jazyku kázeň. Česi, Moravci a Slováci mali o 11. h sv. omšu v chráme del Anima. Bohoslužbu konal Dr. M. Karlach, vyšehradský kanonik, kázal J. Vykydal, velehradský dekan. Odpoludnia bola poľská kázeň.
Dňa 6. júla o 10. a pol hodine vzala vo skvostnej dvorane Loggia za prítomnosti sv. Otca začiatok polyglotná akadémia. Keď sa sv. Otec dostavil, spievala sa pieseň: Hospodi, pomiluj ny, a pápežská kapela spievala štvorspev.
Akadémia. Medzi početnými prednáškami vo veršoch, vo všetkých nárečiach slavianských i v latine a taliančine vynikal Juraj Slota, ktorému sv. Otec obzvláštnu úľubu poukazoval. Trvalo to do 3. h odpoludňajšej. Potom sme išli učiniť svoju poklonu kardinálovi Ledochovskému. Je to úprimný a prívetivý človek.“
V nasledujúcich riadkoch Alster opisuje rímske chrámy a spiatočnú cestu:Dňa 6. júla o 10. a pol hodine vzala vo skvostnej dvorane Loggia za prítomnosti sv. Otca začiatok polyglotná akadémia. Keď sa sv. Otec dostavil, spievala sa pieseň: Hospodi, pomiluj ny, a pápežská kapela spievala štvorspev.
Akadémia. Medzi početnými prednáškami vo veršoch, vo všetkých nárečiach slavianských i v latine a taliančine vynikal Juraj Slota, ktorému sv. Otec obzvláštnu úľubu poukazoval. Trvalo to do 3. h odpoludňajšej. Potom sme išli učiniť svoju poklonu kardinálovi Ledochovskému. Je to úprimný a prívetivý človek.“
„Odpoludnia sme sa ešte prechádzali po Ríme a kde-tu sme niečo kúpili. Podvečer sa vrátiac sme sa chystali k odchodu. Len pozdejšie som ľutoval, že som sa ešte asi 3-4 dni nepobavil v Ríme, ale jednak horúčosť, potom ustavičným chodením nastaté ochabnutie, a nemajúc kamaráta, ktorý by ma bol nahováral, tiež som sa vybral na spiatočnú cestu.
Jedni sa vrátili tou istou cestou, ktorou sme sem boli prišli, totiž Ancona - Terst. Iní išli do Neapola, zasa iní na Bolognu. Ja, kapitulník Juriga, Sasinek a Kubina sme išli cez Apeníny do Florencie, kam sme dorazili 7. júla ráno.
Florencia. 7. júla. Florencia je moderné mesto, čisté a tiché. V každom kostole sme našli pobožné duše buď pri spovednici, buď pri stole pánovom. Pozoruhodné je múzeum. Kostoly: Omnium sanctorum, Laurentii, Annunciata, kapitulský a svetoznáma obrazárňa. Večer o 8. h sme sa pohli ďalej na Paduu.
Padua. 8. júla. Cesta z Florencie bola krásna. Pekný podvečer nás sprevádzal cez záhrady viníc a víl, totiž letohrady Florenťanov, až po Pistoju. Tu sa nám začala cesta do vlastných Apenín. Až po Bolognu sme prešli 46 jaskov. Ráno o 4. h sme dorazili do Paduy. Staré to mesto, kde v chráme sv. Antona kapitulník Juriga slúžil sv. omšu. V chráme sme obdivovali pomníky výtečných mužov: Galilei, Dante, Michelangelo atď. Z Paduy sme ráno o 8. h odcestovali ďalej do Benátok, kam sme došli o 10. h predpoludním.
Benátky, na ktoré sme boli zvedaví, nás skutočne náramne prekvapili. Už to približovanie sa k mestu po železnici na vode je niečo zvláštne. Gondolier, totiž povodný vozka, nás mestom a cez Grand canale doviezol až po hostinec ‚Sandwirta‘ na slovanskom brehu. Od nočnej cesty zunovaní sme si do odpoludnia odpočívali a k večernici sme sa dali rozvážať po Grand canale. Vidieť tu niekdajšie bohatstvo na domoch už opustených. Vnútornosť mesta na ducha človeka nemilo pôsobí. Večer sme sa prechádzali po námestí sv. Marka, čo je ovšem niečo obzvláštne.
Ráno som slúžil (omšu) v chráme sv. Marka, ktorý je vnútorne dosť opustený. Prezreli sme dejepisne známy ‚Palazzo Doge‘, obrazárňu a iné starožitnosti, tiež sklenú mozaiku. Odpoludnia sme šli paroloďou na ostrov Lido, kde sme sa v mori kúpali. Večer o 11. h sme loďou išli ďalej do Terstu. Šli sme proti vetru, čo bolo naším šťastím. Do Terstu sme dorazili o 10. h ráno, ale v meste nebolo velice poznať, že je nedeľa. Až odpoludnia sa sklepy pozatvárali a kupectvo i predávanie prestalo. Práve tu boli mnohé rakúske a anglické vojnové lode. Večer o 10. h sme nastúpili spiatočnú cestu do Viedne. A poneváč sme ráno prišli do Mürzzuschlagu, videli sme i svetochýrny Simmering. Do Viedne sme prišli o 4. h odpoludnia. Ja som sa tu od ostatných odlúčil a ešte na noc som šiel do Prešporka. A odpoludnia železnicou domov, kde som všetko našiel vo svojom poriadku.
Táto slavianska púť do Ríma ku cti svätých Cyrila a Metoda je a iste aj ostane najslávnejším momentom celého môjho života. Neoželel som ani podstúpené ťažkosti, ani útraty asi 200 zlatých činiace. Poznal som i rozličné slavianske kmene a nadobudol som presvedčenie, že sa všetky vedia porozumieť i bez jednej spoločnej literárnej reči, čo by ovšem k zveľadeniu Slávskeho Národa slúžilo.“
Týmto sa končí Alsterov opis slovanskej púte do Ríma a jeho účasti na nej. Jeho zážitky netreba komentovať. Vedel obdivovať Rím a jeho pamätihodnosti, ako aj iné mestá s ich krásami. No nad tým všetkým presahujú dojmy z vlastných cyrilometodských slávností, z ich slovanskej náplne a zo stretnutí sa s inými Slovanmi. Napokon opis Alsterovej púte do Ríma čo i len skromne prispieva k rozmnoženiu slovenskej cestopisnej literatúry.Jedni sa vrátili tou istou cestou, ktorou sme sem boli prišli, totiž Ancona - Terst. Iní išli do Neapola, zasa iní na Bolognu. Ja, kapitulník Juriga, Sasinek a Kubina sme išli cez Apeníny do Florencie, kam sme dorazili 7. júla ráno.
Florencia. 7. júla. Florencia je moderné mesto, čisté a tiché. V každom kostole sme našli pobožné duše buď pri spovednici, buď pri stole pánovom. Pozoruhodné je múzeum. Kostoly: Omnium sanctorum, Laurentii, Annunciata, kapitulský a svetoznáma obrazárňa. Večer o 8. h sme sa pohli ďalej na Paduu.
Padua. 8. júla. Cesta z Florencie bola krásna. Pekný podvečer nás sprevádzal cez záhrady viníc a víl, totiž letohrady Florenťanov, až po Pistoju. Tu sa nám začala cesta do vlastných Apenín. Až po Bolognu sme prešli 46 jaskov. Ráno o 4. h sme dorazili do Paduy. Staré to mesto, kde v chráme sv. Antona kapitulník Juriga slúžil sv. omšu. V chráme sme obdivovali pomníky výtečných mužov: Galilei, Dante, Michelangelo atď. Z Paduy sme ráno o 8. h odcestovali ďalej do Benátok, kam sme došli o 10. h predpoludním.
Benátky, na ktoré sme boli zvedaví, nás skutočne náramne prekvapili. Už to približovanie sa k mestu po železnici na vode je niečo zvláštne. Gondolier, totiž povodný vozka, nás mestom a cez Grand canale doviezol až po hostinec ‚Sandwirta‘ na slovanskom brehu. Od nočnej cesty zunovaní sme si do odpoludnia odpočívali a k večernici sme sa dali rozvážať po Grand canale. Vidieť tu niekdajšie bohatstvo na domoch už opustených. Vnútornosť mesta na ducha človeka nemilo pôsobí. Večer sme sa prechádzali po námestí sv. Marka, čo je ovšem niečo obzvláštne.
Ráno som slúžil (omšu) v chráme sv. Marka, ktorý je vnútorne dosť opustený. Prezreli sme dejepisne známy ‚Palazzo Doge‘, obrazárňu a iné starožitnosti, tiež sklenú mozaiku. Odpoludnia sme šli paroloďou na ostrov Lido, kde sme sa v mori kúpali. Večer o 11. h sme loďou išli ďalej do Terstu. Šli sme proti vetru, čo bolo naším šťastím. Do Terstu sme dorazili o 10. h ráno, ale v meste nebolo velice poznať, že je nedeľa. Až odpoludnia sa sklepy pozatvárali a kupectvo i predávanie prestalo. Práve tu boli mnohé rakúske a anglické vojnové lode. Večer o 10. h sme nastúpili spiatočnú cestu do Viedne. A poneváč sme ráno prišli do Mürzzuschlagu, videli sme i svetochýrny Simmering. Do Viedne sme prišli o 4. h odpoludnia. Ja som sa tu od ostatných odlúčil a ešte na noc som šiel do Prešporka. A odpoludnia železnicou domov, kde som všetko našiel vo svojom poriadku.
Táto slavianska púť do Ríma ku cti svätých Cyrila a Metoda je a iste aj ostane najslávnejším momentom celého môjho života. Neoželel som ani podstúpené ťažkosti, ani útraty asi 200 zlatých činiace. Poznal som i rozličné slavianske kmene a nadobudol som presvedčenie, že sa všetky vedia porozumieť i bez jednej spoločnej literárnej reči, čo by ovšem k zveľadeniu Slávskeho Národa slúžilo.“
O tejto slovanskej púti vyšli aj tlačené knižky. Zo slovenskej strany je to knižka Juraja Slotu: Pamiatka putovania katolíckeho Slavianstva do Rímu k hrobu sv. Cyrilla apoštola slavianskeho a ku slávnosti, kterú Jeho Svätosť Pápež - Kráľ Lev XIII. ku cti svätých Cyrila a Methoda na deň 3., 4. a 5. júlia 1881 v bazilike sv. Klementa zriadiť a vykonať ráčil. Praha 1882.
Z českej strany o tom vydal spis František Koželuha: Pouť Slovanu do Ríma ke dni sv. naších apoštolů Cyrilla a Methodeje r. 1881. Je to prídavok ku knihe Bohumila Hakla: Cesta do Ríma a dále do Neapole a Pompeji. Brno 1881.
Móric Alster nezabudol ani na tisícročie Metodovej smrti, ktoré pripadalo na rok 1885. V kronike to pripomenul hneď na úvod k tomuto roku:
„Methodický rok, 1 000-ročná slávnosť smrti sv. Metoda na Velehrade.“
Na margo to dopĺňa, že pamiatka sa slávi po celom Slavianstve. Potom pokračuje:
„Novým rokom sa započala 1000-ročná pamiatka smrti sv. Metoda. Českomoravskí biskupi pastierskymi listami poučovali a spôsob slávenia nariaďovali. Bohužiaľ, na Slovensku (vtedy v Uhorsku) z vysokých cirkevných miest nemal kto o tom poučovať. Ale uvedomelí duchovní v pastorácii povzbudzovali ľud a organizovali púte na Velehrad, kde sa konali hlavné oslavy. Len tak sa mohlo stať, že i napriek prekážkam, ako zo strany rakúskych, tak i maďarských úradníkov, sa na Velehrade zišlo veľa pútnikov i zo Slovenska v procesiach i jednotlivo, s kňazmi i bez nich, hlavne z pohraničných dedín a mestečiek. Hoci deň smrti sv. Metoda je 6. apríl, velehradské slávnosti boli 5. júla.“
Móric Alster ako horlivý ctiteľ solúnských bratov tiež putoval na Velehrad. Píše o tom v račianskej kronike na stranách 369 - 370 pod titulom: Moja velehradská púť.
„Prekážky robené velehradskej púti. Rakúska vláda, obávajúc sa valného zhromaždenia Slavianov na Velehrade 5. júla, úradne zakázala viesť procesie na Velehrad, lebo že tam panujú nákazlivé choroby. Vystali síce v ten čas chystajúci sa ta Poliaci a iné slavianske národnosti, ale predsa 5. júla tam bolo asi 25 000 pútnikov. I maďarónski slúžnovci, menovite senický a malacký slúžni robili prekážky a zakázali chodiť na Velehrad. Ľud si to však nedal zakázať a vzdor hrozeniu pokutami a zákazu bolo i mnoho Slovákov, menovite zo Záhoria. Veľká záhorácka procesia tam bola už predtým 20. mája.
Ja som sa pohol z domu ráno 3. júla idúc do Prešporka, z Prešporka o 11. h rýchlovlakom do Gänsendorfu, odtiaľ do Uherského Hradišťa, kam som dorazil o 2. hodine, odkiaľ som vozom prišiel do Velehradu o 2. a pol hodine. Zostúpil som v kláštore, lebo vozkári mali rozkaz ta viesť každého kňaza. Kňazi boli ubytovaní spoločne v prihotovených izbách. Boli tam Česi, Poliaci, Chorvati etc. Večer toho dňa prišiel knieža Fürstenberg, kardinál a olomoucký arcibiskup. Dňa 4. júla prišiel za mnou p. Ján Blaho, farár na odpočinku v Prešporku, i so sestrou Betkou. Poobhliadli sme si kostol, ktorému páru neznám, krom kostolov v Ríme, Florencii a v Benátkach. Pred večerom prišla procesia asi 5000 duší, sprevádzaná ôsmimi kňazmi.
5. júla boli slávne služby božie a kázeň. Odpoludnia sme sa odobrali z Velehradu... Asi o 5. h sme prišli do Uherského Hradišťa. Prezreli sme si mesto a náhodou sme sa stretli s Čechom, ktorý nám ukázal ešte celkom nevystavenú budovu nového českého gymnázia a zaviedol nás do záhrady Českej besedy, kam sa i viac Čechov zišlo.
6. júla ráno sme po železnici šli do Brodu, odkiaľ v nepretržitom daždi do Luhačovíc.
7. júla sme sa bavili v Luhačoviciach. Celý deň pršalo. Ten dážď a množstvo Židov nás tak namrzelo, že 8. júla sme sa vrátili cez Brod a Přerov do Olomouca. Prezreli sme si mesto, menovite stavanie arcibiskupského kostola, a prenocujúc 9. júla sme odišli do Brna. Tam sme si pozreli mesto a niektoré pamätnejšie veci. Prenocujúc sme sa o 10. h cez Gänsendorf vrátili domov. O 7. h som prišiel do Prešporka a o pol 8. h do Račišdorfa.“
Svojimi púťami do Ríma a na Velehrad Alster dal výraz svojmu slovenskému a slovanskému presvedčeniu, ktoré spájalo slovanské národy v kultúrno-duchovnom odkaze svätcov Cyrila a Metoda.6Ja som sa pohol z domu ráno 3. júla idúc do Prešporka, z Prešporka o 11. h rýchlovlakom do Gänsendorfu, odtiaľ do Uherského Hradišťa, kam som dorazil o 2. hodine, odkiaľ som vozom prišiel do Velehradu o 2. a pol hodine. Zostúpil som v kláštore, lebo vozkári mali rozkaz ta viesť každého kňaza. Kňazi boli ubytovaní spoločne v prihotovených izbách. Boli tam Česi, Poliaci, Chorvati etc. Večer toho dňa prišiel knieža Fürstenberg, kardinál a olomoucký arcibiskup. Dňa 4. júla prišiel za mnou p. Ján Blaho, farár na odpočinku v Prešporku, i so sestrou Betkou. Poobhliadli sme si kostol, ktorému páru neznám, krom kostolov v Ríme, Florencii a v Benátkach. Pred večerom prišla procesia asi 5000 duší, sprevádzaná ôsmimi kňazmi.
5. júla boli slávne služby božie a kázeň. Odpoludnia sme sa odobrali z Velehradu... Asi o 5. h sme prišli do Uherského Hradišťa. Prezreli sme si mesto a náhodou sme sa stretli s Čechom, ktorý nám ukázal ešte celkom nevystavenú budovu nového českého gymnázia a zaviedol nás do záhrady Českej besedy, kam sa i viac Čechov zišlo.
6. júla ráno sme po železnici šli do Brodu, odkiaľ v nepretržitom daždi do Luhačovíc.
7. júla sme sa bavili v Luhačoviciach. Celý deň pršalo. Ten dážď a množstvo Židov nás tak namrzelo, že 8. júla sme sa vrátili cez Brod a Přerov do Olomouca. Prezreli sme si mesto, menovite stavanie arcibiskupského kostola, a prenocujúc 9. júla sme odišli do Brna. Tam sme si pozreli mesto a niektoré pamätnejšie veci. Prenocujúc sme sa o 10. h cez Gänsendorf vrátili domov. O 7. h som prišiel do Prešporka a o pol 8. h do Račišdorfa.“
6 Podrobnejšie o Alsterovej púti do Ríma pozri v mojej štúdii Cyrilometodské tisícročie v záznamoch Mórica Alstera. Dedičstvo otcov. Trnava 1970.
Spolok sv. Vojtecha, realizovaný zásluhou Dr. Andreja Radlinského v Trnave v roku 1869-1870, mal kultúrno-náboženské a slovensko-národné poslanie. Teda Móric Alster nemohol v ňom chýbať. Čo viac, bol jedným z jeho zakladateľov a neskoršie jeho prvým podpredsedom. Svoju účasť na činnosti Spolku ako aj iné udalosti zaznamenával v račianskej kronike. Zapisoval ich na viacerých miestach, podľa toho, kedy sa príslušné udalosti stali. Z úspechov spolku mal radosť. Ale keď sa mu krivdilo, spravodlivo sa rozhorčoval. Najlepšie nás o tom poučujú autentické záznamy.
O prvom valnom zhromaždení Spolku Alster poznamenal:
Druhé valné zhromaždenie bolo v roku 1871 v Nitre. Je známe, že malo veľmi rušný priebeh. Alster o tom v kronike napísal:
O valnom zhromaždení spolku 15. 4. 1885 Alster napísal, že Pavol Novák sa zriekol ďalšej správy Spolku. Na jeho miesto bol zvolený dolnokrupánsky farár Andrej Kubina, za účtovníka trnavský regenschori Oto Matzenauer a za prvého podpredsedu Móric Alster.
Dokumentárna je Alstrova správa aj o tom, že bývalý močenocký farár Jozef Ščasný, t. č. na odpočinku v Prešporku, daroval Spolku 10000 zlatých na vydanie slovenského Písma a že každej slovenskej farnosti sa má poslať jeden výtlačok zadarmo.
Keď roku 1886 kardinál prímas Šimor slávil v Ostrihome svoje 50. kňazské výročie, išlo ho pozdraviť aj vyslanstvo SSV. Bol v ňom ostrihomský kanonik Ján Juriga, predseda Spolku Andrej Kubina a podpredseda Móric Alster. Pri tejto príležitosti Šimorovi darovali skvostne viazaný album a podielové knihy. Šimor sa podpísal do zlatej knihy Spolku, ktorá sa dodnes opatruje v Trnave.
Alsterovu účasť na činnosti Spolku sv. Vojtecha badať i v samej Rači. Hneď prvý rok účinnosti Spolku, t. j. roku 1870, získal preň členov vo svojej farnosti. Postupne ich získal 52. Ich menoslov je v račianskej kronike na stranách 31-32. Tam boli práve tie vakanty, o ktorých som už vyššie hovoril. Pri menách sú údaje o zaplatení členských príspevkov a tiež o tom, či dotyčný člen dostal diplom Spolku, prípadne sú tam záznamy o smrti. Medzi členmi je aj opát Ján Gotčár, ktorý tam býval od roku 1879 na penzii a tam aj umrel 19. 8. 1883. To všetko zapisoval sám Alster.
Činitelia Spolku sv. Vojtecha si Alsterovu pamiatku v novšom čase tak uctili, že na farskej budove v Rači v roku 1930 umiestnili pamätnú tabuľu s nápisom:
O prvom valnom zhromaždení Spolku Alster poznamenal:
„14. septembra 1870 dávno túžený slovensko-katolický Spolok sv. Vojtecha vydržiaval v Trnave svoje prvé valné zhromaždenie.“
Na tomto zakladajúcom zhromaždení Alstera zvolili za člena výboru. Prvý predseda Spolku Henrich Szajbely bol Alsterovým ujcom.7 Je nepochybné, že Alster sledoval všetky prípravy na založenie Spolku, lebo túžil po ňom. Preto ho vyvolili do výboru.Druhé valné zhromaždenie bolo v roku 1871 v Nitre. Je známe, že malo veľmi rušný priebeh. Alster o tom v kronike napísal:
„Roku 1871-ho 27-ho septembra sa malo v Nitre držať II. valné zhromaždenie Spolku sv. Vojtecha. Aj sa tam skutočne zišlo 150 kňazov a voľaktorých svetských. Ale stoličná a mestská úradná lumpač vystrojila vzbúrenie proti Spolku, ktorý, zhromáždený na predporady u kapitulníka Néčeyho, bol od najatej zgerby napadnutý, mačinou a hádzaním kamenia a atramentových fľašiek do okien pozdravený. Na druhý deň po raňajších službách božích sa oná zgerba vtisnula do semenišťa, kde sa mala vybavovať porada, ale následkom kriku a lomu sedenie bolo od predsedníka vyzdvihnuté. Vodcom tejto zgerby a podujatého napadnutia vzdelanosti slovenskej bol slopanice, necudnosti a všetkej podlosti schopný honvéd knieža Odeskalky. Sám som sa s núdzou popoludní s Dr. Malým, ostrihomským kapitulníkom Jurigom, farárom Jánom Blahom a inými von z mesta dostal. Táto ohavnosť maďarského meštianstva nitrianskeho sa nájde v novinách ako politických, tak náboženských od roku 1871. Všeobecne sa toto pokračovanie zatracovalo, ale našli sa predsa i dajedny maďarské a maďarónske živly, čo tento vražedlnícky skutok jakožto vlastenectvo a veľké víťazstvo do neba vychvaľovali.“8
K roku 1878 Alster zaznačil zmenu v správe Spolku. Po odchode Juraja Slottu za administrátora do farnosti do Voderád bol 7. 11. 1878 na mimoriadnom výborovom zasadnutí za dočasného správcu Spolku menovaný Pavol Novák.O valnom zhromaždení spolku 15. 4. 1885 Alster napísal, že Pavol Novák sa zriekol ďalšej správy Spolku. Na jeho miesto bol zvolený dolnokrupánsky farár Andrej Kubina, za účtovníka trnavský regenschori Oto Matzenauer a za prvého podpredsedu Móric Alster.
Dokumentárna je Alstrova správa aj o tom, že bývalý močenocký farár Jozef Ščasný, t. č. na odpočinku v Prešporku, daroval Spolku 10000 zlatých na vydanie slovenského Písma a že každej slovenskej farnosti sa má poslať jeden výtlačok zadarmo.
Keď roku 1886 kardinál prímas Šimor slávil v Ostrihome svoje 50. kňazské výročie, išlo ho pozdraviť aj vyslanstvo SSV. Bol v ňom ostrihomský kanonik Ján Juriga, predseda Spolku Andrej Kubina a podpredseda Móric Alster. Pri tejto príležitosti Šimorovi darovali skvostne viazaný album a podielové knihy. Šimor sa podpísal do zlatej knihy Spolku, ktorá sa dodnes opatruje v Trnave.
Alsterovu účasť na činnosti Spolku sv. Vojtecha badať i v samej Rači. Hneď prvý rok účinnosti Spolku, t. j. roku 1870, získal preň členov vo svojej farnosti. Postupne ich získal 52. Ich menoslov je v račianskej kronike na stranách 31-32. Tam boli práve tie vakanty, o ktorých som už vyššie hovoril. Pri menách sú údaje o zaplatení členských príspevkov a tiež o tom, či dotyčný člen dostal diplom Spolku, prípadne sú tam záznamy o smrti. Medzi členmi je aj opát Ján Gotčár, ktorý tam býval od roku 1879 na penzii a tam aj umrel 19. 8. 1883. To všetko zapisoval sám Alster.
Činitelia Spolku sv. Vojtecha si Alsterovu pamiatku v novšom čase tak uctili, že na farskej budove v Rači v roku 1930 umiestnili pamätnú tabuľu s nápisom:
„Tu účinkoval Móric Alster, 1827-1894, r. k. horlivý kňaz a národný buditeľ. Svojmu budovateľovi a štedrému podporovateľovi venuje Spolok sv. Vojtecha 6. VII. 1930.“9
7 Henrich Szajbely je doteraz nedocenená osobnosť v slovenských kultúrnych dejinách 19. storočia. Nemohol byť bez zásluh, keď sa stal hodným dôvery zídených slovenských národovcov v Trnave, kde ho zvolili za prvého predsedu Spolku sv. Vojtecha. No mohol sa ním stať len preto, že bol v Trnave arcibiskupským vikárom a titulárnym biskupom. Narodil sa 3. 3. 1804 v Modre. V pastorácii účinkoval iba 5 rokov. Potom zastával rozličné vyššie funkcie, jednak vo viedenskom Pazmáneu a od roku 1861 ako vikár v Trnavc. Mal aj iné cirkevné beneficiálne hodnosti. Umrel v Ostrihome 9. 8. 1886. Porov.: Kollányi Ferencz, Esztergomi kanonokok. Ostrihom 1900, str. 472 n. Peknú spomienku na neho čítam v račianskej kronike z pera farára Alstera. Szajbely bol totiž jeho ujcom: „Po dlhotrvajúcej nemoci, a to od 3. 9. 1885, v 83. roku svojho života 9. 8. 1886 v Ostrihome zomrel na slabosť čestný biskup a ostrihomský kapitulník Henrich Szajbely, brat mojej nebohej matky, ten istý, ktorý ma pred 25 rokmi ako trnavský vikár 12. novembra investoval na faru v Račišdorfe. Bol dobrý kňaz a veľký dobrodinca svojej rodiny, o ktorú sa staral mnoho vynakladajúc na vychovanie a vycvičenie osirelých vnukov a pravnukov.“ (Alster v kontextoch namiesto synovcov, resp. prasynovcov píše „vnukov“ a pod. I samého Szajbelyho menuje strýcom, hoci mu bol ujcom). O Szajbelyho národnej činnosti by sa niečo mohlo nájsť najskôr v archíve Spolku sv. Vojtecha v Trnave.
8 Pozri o tom: Ján Pöstényi: Dejiny Spolku sv. Vojtecha, Trnava 1930, str. 25 n.
9 Podrobnejšie pozri v mojej štúdii: Spolok sv. Vojtecha v záznamoch Mórica Alstera. Dedičstvo otcov, Trnava 1970.
Prvá úradne povolená celonárodná slovenská kultúrna ustanovizeň v minulom storočí bola Matica slovenská v Martine, založená v roku 1863, no maďarskou vládou zrušená v roku 1875. V račianskej kronike sa Alster nezmieňuje, či bol jej členom. Avšak kladná správa o tom je v nekrológu v Národných novinách 11. 10. 1894. Tam sa medziiným píše:
Prvá Alsterova zmienka v račianskej kronike o Matici slovenskej sa týka zrovna jej zrušenia. Na strane 345 poznamenal:
Ďalej sa zmienil o úmrtí dvoch význačných matičných činiteľov. K 27. aprílu 1870 zapísal smrť Tomáša Červena, banskobystrického veľprepošta, ktorý bol „nebohej Matici slovenskej pokladník a najprednejší mecén národa slovenského“.
Druhý prípad bola smrť Viliama Paulínyho Tótha 6. mája 1877. Alster v kronike na strane 347 napísal:
„Bol zakladateľom b. Matice slovenskej.“
Čiže viacej ako obyčajným radovým členom.10 Alster sa teda i z tejto stránky osvedčil ako zanietený rodoľub. Ukázalo sa to aj pri jeho zmienkach o Matici v kronike. Sú to pravda len skromné údaje, ale jednak svedčia o tom, že Alster mal k Matici srdečný vzťah. Predpokladám, že sa osobne zúčastňoval na niektorých matičných podujatiach. Iste si tam získal aj osobných priateľov medzi matičnými funkcionármi. Dá sa to vycítiť zo skutočnosti, že v kronike zaznamenal ich úmrtie. Pravda, v kronike nemohol zapísať všetko, čo vedel o Matici. Veď račianska farská kronika nebola určená na registrovanie všetkých podujatí, na ktorých sa jej pisatelia zúčastňovali. Beztak je v nej mnoho údajov, ktoré prekračujú nielen povahu farskej kroniky, ale aj chotár Rače. Menovite farári Adam Hájek a Móric Alster prekročili poslanie farských kronikárov.Prvá Alsterova zmienka v račianskej kronike o Matici slovenskej sa týka zrovna jej zrušenia. Na strane 345 poznamenal:
„V roku 1875 sebavoľnosťou uhorského ministeriuma bez všetkého vyšetrovania vyzdvižená (zrušená) je Matica slovenská!“
Ten výkričník za správou iste znamená Alsterovo rozhorčenie.Ďalej sa zmienil o úmrtí dvoch význačných matičných činiteľov. K 27. aprílu 1870 zapísal smrť Tomáša Červena, banskobystrického veľprepošta, ktorý bol „nebohej Matici slovenskej pokladník a najprednejší mecén národa slovenského“.
Druhý prípad bola smrť Viliama Paulínyho Tótha 6. mája 1877. Alster v kronike na strane 347 napísal:
„Po dlhotrvajúcej nemoci zomrel o Slovenský Národ veľazaslúžilý prvý podpredseda Matice slovenskej, niekdajší kulpínsky vyslanec a spisovateľ slovenský Viliam Paulíny - Tóth v Turčianskom sv. Martine.“
Aj tieto záznamy sú nepochybne cenným svedectvom Alsterovho kladného vzťahu k samej Matici a k jej výtečníkom.
10 Meno Mórica Alstera je zapísané medzi zakladateľmi Matice slovenskej pod č. 110 v Letopise Matice slovenskej 1, 1864, str. 63.
Účasť Mórica Alstera na činnosti Spolku sv. Vojtecha a Matice slovenskej poskytuje dostatočné svedectvo o jeho záujme o slovenské kultúrne a národné záležitosti. No sú ešte aj iné národnokultúrne oblasti, na ktorých mal Alster podiel. Keď ináč nie, tak aspoň tým, že ich v kronike zaznamenával.
Za národnú kultúrnu udalosť treba pokladať aj 100. výročie narodenia Jána Hollého.
Alster o tom v kronike napísal:
V Alsterovom denníku našli miesto aj iní kultúrni dejatelia slovenského národa:
Záznam o smrti J ána Gotčára, ktorý umrel 19. augusta 1883 v Rači, kde býval od roku 1876. Gotčár bol jeden z vyslanstva slovenského národného zhromaždenia pred uhorský snem v roku 1861.
Osobitnú zmienku venoval aj smrti Jozefa Miloslava Hurbana:
Zmienky o slovenských gymnáziach:
Za národnú kultúrnu udalosť treba pokladať aj 100. výročie narodenia Jána Hollého.
Alster o tom v kronike napísal:
„V Búrskom Sv. Mikuláši sa 24. marca 1885 vybavovala slávnosť 100-ročnej pamiatky narodenia Jána Hollého, madunického farára a slávneho pevca Slovákov. Zomrel 14. apríla 1849 na Dobrej Vode. Na dom, v ktorom sa Ján Hollý narodil, zamurovala sa doska z čierneho mramora. Objednal ju pán Sasinek v Prahe. Je na nej zlatý nápis:
V tomto dome nesmrteľný básnik Ján Hollý sa narodil 24. brezna 1785. R. I. pace.
Slávnostnú reč pri tejto príležitosti držal dojčiansky farár Pavol Blaho.“
Netreba pochybovať o tom, že Alster bol na slávnosti prítomný.V tomto dome nesmrteľný básnik Ján Hollý sa narodil 24. brezna 1785. R. I. pace.
Slávnostnú reč pri tejto príležitosti držal dojčiansky farár Pavol Blaho.“
V Alsterovom denníku našli miesto aj iní kultúrni dejatelia slovenského národa:
Záznam o smrti J ána Gotčára, ktorý umrel 19. augusta 1883 v Rači, kde býval od roku 1876. Gotčár bol jeden z vyslanstva slovenského národného zhromaždenia pred uhorský snem v roku 1861.
Osobitnú zmienku venoval aj smrti Jozefa Miloslava Hurbana:
„Dr. Jozef Hurban, narodený 19. marca 1817, zomrel 21. februára 1888. Nech mu je P. Boh milostivým sudcom.“
Alster sa tu odvoláva na Národné noviny č. 22.Zmienky o slovenských gymnáziach:
„1868. Toho roku založené je dobrovoľnými príspevkami slovenské katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom.“
Pod titulom: Prenasledovanie Slovákov, Alster napísal o neoprávnenom zatvorení slovenských gymnázií:
„1874. Slávne uhorské ministérium dalo bez všetkej príčiny vyšetrovať a pozavierať slovenské gymnáziá, totiž zniovské, svätomartinské a veľkorevúcske.“
Alster pochvalne písal o národopisnej výstave v Turčianskom Sv. Martine v roku 1887:
„4. augusta 1887 bola v Turčianskom Sv. Martine otvorená výstava slovenských výšiviek. Cieľ, preukázať svetu, že u Slovákov je skutočná vzdelanosť, sa dosiahol. Prišli to obzerať i mnohí z cudzieho kraja. I naši priatelia i nepriatelia prišli obdivovať, lebo nečakali od Slovákov niečoho podobného. Bol som tam tiež počas mesiaca augusta.“
Iste skrze Maticu slovenskú Alster venoval pozornosť aj požiaru v Martine v roku 1881:
„Dve tretiny mesta Turčianskeho Sv. Martina 6. mája v rum a popol obrátené. Stoličný dom, katolícky kostol, fara, zvony, škola taktiež synagóga a dve tretiny domov dielom pohoreli, dielom do základov znivočené boli.“
Kultúrnou udalosťou by bola bývala aj univerzita v Bratislave, ktorú tam chceli založiť v roku 1878. Alster o tom poznamenal:
„Plán o založenie univerzity v Prešporku. Ovšem maďarskej. Ale veď neni maďarských profesorov, ako ani žiakov nie. Ale ani peňazí.“
Už na predošlých stranách sme zaznamenali prípady, ako Alster prejavoval svoje slovanské zmýšľanie a sympatie voči všetkým slovanským kmeňom, čo možno rozšíriť ešte inými konkrétnymi údajmi, napr. o jeho záujme o osudy južných Slovanov.
V druhej polovici 19. storočia sa južní Slovania vymaňovali spod tureckej nadvlády. Pravda, nešlo to bez boja. Ale boje sa skončili úspešne pre Slovanov. Alster podrobne informuje ako o priebehu týchto bojov, tak ako aj o vyššej politike veľmocí, ktoré sa zaplietli do vojny na Balkáne z mocenských dôvodov. Z kontextu vidno, že Alsterovi za prameň informácií slúžili vtedajšie noviny, nemecké i maďarské. Všetko tu nemožno reprodukovať. Obmedzíme sa na prepis najpodstatnejších dejov. V Alsterovom podaní pre subjektívne podfarbenie majú zvláštnu funkciu práve vzhľadom na jeho záujem a rozhľad po slovanskom svete. Budeme sa pridŕžať Alsterovho postupu, ktorý nie je vždy chronologický. Kvôli plynulejšiemu sledu udalostí vynechávame obvyklé citovanie s úvodzovkami. Vždy pôjde o Alsterovu dikciu, ako to možno čítať v račianskej kronike spolu s inými dejmi na stranách 344-352.
Videli sme aj účasť Rusov na bojoch v prospech južných Slovanov. Rusov budeme spomínať ešte v inej súvislosti. Tu uvedieme len Alsterov záznam z roku 1882, ako sa bolo rozchýrilo, že „...V Astracháne sa spozorovali pády nákazlivého aziatského moru“, Alster pohotovo komentoval tento chýr:
Osobitnú zmienku si zaslúži Alsterova cesta do Prahy k hrobu sv. Jána Nepomuckého v roku 1882.
V druhej polovici 19. storočia sa južní Slovania vymaňovali spod tureckej nadvlády. Pravda, nešlo to bez boja. Ale boje sa skončili úspešne pre Slovanov. Alster podrobne informuje ako o priebehu týchto bojov, tak ako aj o vyššej politike veľmocí, ktoré sa zaplietli do vojny na Balkáne z mocenských dôvodov. Z kontextu vidno, že Alsterovi za prameň informácií slúžili vtedajšie noviny, nemecké i maďarské. Všetko tu nemožno reprodukovať. Obmedzíme sa na prepis najpodstatnejších dejov. V Alsterovom podaní pre subjektívne podfarbenie majú zvláštnu funkciu práve vzhľadom na jeho záujem a rozhľad po slovanskom svete. Budeme sa pridŕžať Alsterovho postupu, ktorý nie je vždy chronologický. Kvôli plynulejšiemu sledu udalostí vynechávame obvyklé citovanie s úvodzovkami. Vždy pôjde o Alsterovu dikciu, ako to možno čítať v račianskej kronike spolu s inými dejmi na stranách 344-352.
1875. Tento rok je pamätlivý pre povstanie Hercegovincov a Bosniakov, ktorí údatne bojujú o svoje vyslobodenie spod tureckého jarma. Toto povstanie nepochybne podá príležitosť k riešeniu východnej otázky užči na diplomatickej ceste, či a čo je vieryhodnejšie, na ceste krvavých bojov.
1876. 18. augusta padla prvá rana v Bosne! Mnoho tisíc vysťahovalcov z Bosny a Hercegoviny zo strachu pred tureckou vraždou prechádza do Chorvátska.
1877. Rusi sa sústreďujú na hraniciach Multánska. Maďari celou silou naliehajú na vojnu s Ruskom. V apríli Rusi obsadili strategický železný most pri Barbaši. Černohorci zase vstupujú do boja. Rusi na viacerých miestach prešli cez Dunaj do Bulharska. Rok 1877 je ten rok, v ktorom sa s ruskou mocou po stroskotaní Turecka ukončilo päťstoročné otrokovanie južných Slovanov.
1878. 3. januára Gurko obsadil Sofiu. 9. januára Radecky zajal v Šipke tureckú armádu. 11. januára posádka u Nišu kapitulovala do rúk Srbov. 20. januára obsadený Drinopol. 3. marca Turci podpísali mier v San Stefano. Čierna Hora rozšírená, Srbsko zväčšené a Románia vyhlásená za samostatnú. Rozšírené Bulharsko zostalo poplatné, Bosna a Hercegovina dostali autonómiu.
1879. Bulharom svitol nový život. 22. februára otvorený bulharský zjazd kniežaťom Korsakom, aby po 500-ročnom ujarmení zase si zriadili Bulharsko, berlínskym kongresom síce medzi úzke hranice zavreté, ale dá Boh, že čoskoro bude zjednotené v tom zmysle, ako ruský cár Alexander podľa svätoštefanského mieru žiadal.
K južným Slovanom sa Alster vrátil aj v neskorších poznámkach. Tak v roku 1881: 1876. 18. augusta padla prvá rana v Bosne! Mnoho tisíc vysťahovalcov z Bosny a Hercegoviny zo strachu pred tureckou vraždou prechádza do Chorvátska.
1877. Rusi sa sústreďujú na hraniciach Multánska. Maďari celou silou naliehajú na vojnu s Ruskom. V apríli Rusi obsadili strategický železný most pri Barbaši. Černohorci zase vstupujú do boja. Rusi na viacerých miestach prešli cez Dunaj do Bulharska. Rok 1877 je ten rok, v ktorom sa s ruskou mocou po stroskotaní Turecka ukončilo päťstoročné otrokovanie južných Slovanov.
1878. 3. januára Gurko obsadil Sofiu. 9. januára Radecky zajal v Šipke tureckú armádu. 11. januára posádka u Nišu kapitulovala do rúk Srbov. 20. januára obsadený Drinopol. 3. marca Turci podpísali mier v San Stefano. Čierna Hora rozšírená, Srbsko zväčšené a Románia vyhlásená za samostatnú. Rozšírené Bulharsko zostalo poplatné, Bosna a Hercegovina dostali autonómiu.
1879. Bulharom svitol nový život. 22. februára otvorený bulharský zjazd kniežaťom Korsakom, aby po 500-ročnom ujarmení zase si zriadili Bulharsko, berlínskym kongresom síce medzi úzke hranice zavreté, ale dá Boh, že čoskoro bude zjednotené v tom zmysle, ako ruský cár Alexander podľa svätoštefanského mieru žiadal.
„Krivošani zasa započali sa protiviť vradeniu rakúskeho vojska. I Hercegovinci povstávajú proti rakúskouhorskej vláde voliac byť radšej pod Turkom ako pod Rakúskom, ktoré nešetrí ich národnosť a chcú ich nemčiť a maďarčiť.“
Proti Maďarom sa bránili aj Chorváti:
„14. augusta 1882 povstali najprv v Záhrebe. Postŕhali nápisy a címery s dvojím, t. j. chorvátskym a maďarským nápisom. Bán Pajačevič poďakoval hodnosť.“
Po tomto podaní Alsterových záznamov o bojoch južných Slovanov za slobodu možno azda len toľko poznamenať, že i pri všetkej heslovitosti správy prezrádzajú niečo o Alsterovej osobnosti. V kronike písal aj o iných politických udalostiach vo svete. Ale nikde s výrazom mimoriadnej osobnej zainteresovanosti.Videli sme aj účasť Rusov na bojoch v prospech južných Slovanov. Rusov budeme spomínať ešte v inej súvislosti. Tu uvedieme len Alsterov záznam z roku 1882, ako sa bolo rozchýrilo, že „...V Astracháne sa spozorovali pády nákazlivého aziatského moru“, Alster pohotovo komentoval tento chýr:
„Mnoho kriku o ruskom more. Neni to nič iné ako burzový manoever a nápad na Rusko.“
Alsterov slovanský portrét možno doplniť ešte zmienkou o Čechoch. Okrem toho, čo už bolo spomenuté najmä pri jeho púti na Velehrade, patrí sa pripomenúť napríklad správu o Palackého smrti:
„1876 v noci od 26. na 27. mája zomrel Dr. František Palacký, slávny históriograf český.“
Alebo správa o tom, ako v roku 1878 „do výhľadu postavené dohodnutie sa Čechov s Nemcami nedá pokoja maďarským a nemeckým časopisom“.Osobitnú zmienku si zaslúži Alsterova cesta do Prahy k hrobu sv. Jána Nepomuckého v roku 1882.
„Po mnohoročnom chystaní sa predsa som sa 14. mája vybral do Prahy. 15-ho som si obhliadol Prahu a jej krásy. 16-ho som slúžil (omšu) na hrobe sv. Jána (jeho sviatok). 17-ho som navštívil nevidené chrámy a časti mesta. 18-ho som nastúpil spiatočnú cestu na Linec. 19-ho ráno po lodi na Viedeň. Ta som dorazil odpoludnia o 4. h a o 6. h z Viedne domov. Slovan nech neobmešká navštíviť Prahu.“
Spomenieme niekoľko postrehov, ktoré Alster zapísal v račianskej kronike o niektorých javoch uhorskej politiky a o pár iných zaujímavostiach. Zapísal ich vari len preto, aby mohol k ním pripojiť svoje kritické poznámky aj zo slovenského hľadiska.
Rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1867 tiež našlo patričnú odozvu v Alsterových zápisoch. Opis udalostí je vari trocha nepresný, ale zato podstatu Deákovej dualistickej politiky dobre vystihuje. Alster píše:
Nasledujú poznámky o niektorých uhorských voľbách. Voľby v roku 1869 Alster charakterizoval nasledovne:
Nemenej zaujímavá je Alsterova správa o voľbách v roku 1872:
Napokon o voľbách v roku 1878 má len krátku poznámku, že bola malá účasť a že v pezinskom okrese bol velený akýsi Andrássy, ktorého nikto nezná. Toho istého roku bol silný maďarizačný tlak v Rumunsku. Snemu sa mal predložiť návrh zákona o zavedení maďarčiny do rumunských ľudových škôl. Proti tomu rumunskí biskupi podali petíciu priamo do Viedne, aby cisár tento zákon nepotvrdil.
Pod titulkom „výtržnosti“ Alster v kronike poznamenal istú spoločenskú príhodu v Pešti s politickým podfarbením. Barón Majthényi urazil redaktora socialistických novín Fuggetlenség. Redaktor bol v súboji smrteľne ranený. Jeho stúpenci po tom tri noci robili výtržnosti pred kasínom, kde sa schádzavala peštianska aristokracia. Vecnou príčinou súboja boli závratníctvo a podlosť pri spravovaní banky pre malých statkárov. Riaditeľom banky bol gróf Pavol Festetič, ktorého usvedčili z nečitého spravovania. Alster k tomu dodáva:
Nižšie Alster zapísal aj smrť dediča koruny Rudolfa v roku 1885. Vraj následkom nešťastia na poľovačke. Ale čoskoro sa rozniesol chýr, že sa sám zastrelil so svojou milou, slečnou Večerovou. Ba rozprávalo sa, že ho flintou po hlave zabil barón Balducci. Alster ľutuje Františka Jozefa, že od roku 1848 neskúsil nič dobré.
Do uhorských udalostí treba rátať aj stavanie železnice. Týkalo sa to aj Račišdorfa, lebo stade prichádzala aj prvá konská železnica z Prešporka do Trnavy, ktorú otvorili 2. júna 1846. Denne premávala dva razy hore a dva razy dolu. (Zo zápisu Adama Hájka v račianskej kronike.) Alster pod titulom „Železnica považská 1872“ údaje nasledovne doplňuje:
Ďaľšia Alsterova správa o železnici je z roku 1878:
Napokon potešiteľnou záležitosťou bolo založenie slovenskej banky v roku 1885:
„V roku 1866 v mesiaci júni vypukli vojny medzi Rakúskom, Pruskom a Talianskom. Našinci následkom hlúposti a bezpochyby zapredaní vcelku tak nešťastlivo bojovali, že po ôsmich dňoch celá severná armáda, asi 200 000 vojska, po bitke pri Hradci Královém v Čechách 3. júla bola vnivoč obrátená. Posledná bitka bola pri Lamači, kde tiež naši vodcovia preukázali svoju hlúposť. Len o 12. hodine napoludnie oznámené prímerie na 5 dní prekazilo, že Prusi nevošli víťazoslávne do Prešporka. Deň ten 22. júla bol nebezpečný aj pre Račišdorf. Bolo tu v lágri 6000 vojakov, a v horách na ceste do Mariatálu boli tiež šarvátky. Následkom tejto vojny Rakúsko stratilo Benátky s celým Talianskom.“
Alster tu ešte pripomína, že toho roku sa ukazovala veľmi slabá úroda (hrozna), lebo v máji boli mrazy. „A čo ešte ponechano, z toho mnoho skazeno naším i nepriateľským vojskom.“Rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1867 tiež našlo patričnú odozvu v Alsterových zápisoch. Opis udalostí je vari trocha nepresný, ale zato podstatu Deákovej dualistickej politiky dobre vystihuje. Alster píše:
„Ešte toho roku (kontex poukazuje na rok 1866) v mesiaci prosinci bol zvolaný uhorský snem k vyrovnaniu medzi vládou (viedenskou) a uhorskou. Mierna Deákova strana využila všetko, aby snem pracoval v duchu porovnania. Aj zvíťazila. Maďarská nadvláda všetkými, i nedovolenými prostriedkami vytiskla slovenských a inojazyčných kandidátov, takže Slováci ani jedného svojho kandidáta do snemu neposlali. Vyrovnanie medzi Uhorskom a císarom na základe dualizmu sa pošťastilo najmä sprostredkovaním rakúskeho ministerského predsedu Beusta. Následkom vyrovnania je menované uhorské, t. j. maďarské ministérium. Sami Maďari a od roku 1849 zväčša vo vyhnanstve zotrvávajúci.“
Alster dodáva, že 2. júna 1867 bol František Jozef v Budíne korunovaný za uhorského kráľa.Nasledujú poznámky o niektorých uhorských voľbách. Voľby v roku 1869 Alster charakterizoval nasledovne:
„Voľby na snem toho roku boli divokejšie než kedykoľvek v minulých časoch. Jedna strana proti druhej bojovala dovolenými i nedovolenými, poctivými i nepoctivými, šľachetnými i nešľachetnými prostriedkami. Konečne zvíťazila takrečená pravá strana. V pezinskom okrese bol vyvolený Szulo Gejza, pravičiar, proti ľavému kandidátovi Michalovi Mudroňovi.“
Alster tu nespomenul, že boli zvolení traja slovenskí poslanci, medzi nimi aj Viliam Paulíny-Tóth v kulpínskom okrese v Béčke.Nemenej zaujímavá je Alsterova správa o voľbách v roku 1872:
„V mesiaci apríl boli voľby do uhorského snemu. Bol veľký boj medzi pravou a ľavou stranou. Pravá akožto vládna strana prevýšila. Sám som bol za ľavú stranu, lebo ohľadne náboženstva i pravá strana držala s ľavou. Avšak ohľadne politického jednania by bolo bývalo šťastie, keby bola prišla k vláde ľavá strana, lebo tá by aspoň naraz bola krajinu usmrtila, kdežto pravá strana chystá krajine dlhú smrť. S ľavou maďarská nebude dlho panovať. O pár rokov, snáď skorej než tušíme, bude tam, kde loj kopú!“
Zo slovenských kandidátov sa ani jeden nedostal do parlamentu. Napokon o voľbách v roku 1878 má len krátku poznámku, že bola malá účasť a že v pezinskom okrese bol velený akýsi Andrássy, ktorého nikto nezná. Toho istého roku bol silný maďarizačný tlak v Rumunsku. Snemu sa mal predložiť návrh zákona o zavedení maďarčiny do rumunských ľudových škôl. Proti tomu rumunskí biskupi podali petíciu priamo do Viedne, aby cisár tento zákon nepotvrdil.
Pod titulkom „výtržnosti“ Alster v kronike poznamenal istú spoločenskú príhodu v Pešti s politickým podfarbením. Barón Majthényi urazil redaktora socialistických novín Fuggetlenség. Redaktor bol v súboji smrteľne ranený. Jeho stúpenci po tom tri noci robili výtržnosti pred kasínom, kde sa schádzavala peštianska aristokracia. Vecnou príčinou súboja boli závratníctvo a podlosť pri spravovaní banky pre malých statkárov. Riaditeľom banky bol gróf Pavol Festetič, ktorého usvedčili z nečitého spravovania. Alster k tomu dodáva:
„Veru sa pekne zachovávajú tí páni, čo sú pánmi terajšej situácie: Várady, Tichý, Szapáry, Festetič!!!“
V Alsterovom podaní sa slovenská otázka dostala až na svadbu následníka trónu Rudolfa Habsburského s belgickou princeznou Štefániou vo Viedni 10. mája 1881. Alster píše, že svadba bola neobyčajne slávnostná. No pridáva:
„Národu slovenskému ako takému je odňatá možnosť slávnostnejšieho zúčastnenia sa na tejto slávnosti.“
To iste preto, že hoci boli tam reprezentácie z Uhorska, Slováci pod vlastným národným menom tam nemohli vystupovať. To je údel každého neslobodného národa.Nižšie Alster zapísal aj smrť dediča koruny Rudolfa v roku 1885. Vraj následkom nešťastia na poľovačke. Ale čoskoro sa rozniesol chýr, že sa sám zastrelil so svojou milou, slečnou Večerovou. Ba rozprávalo sa, že ho flintou po hlave zabil barón Balducci. Alster ľutuje Františka Jozefa, že od roku 1848 neskúsil nič dobré.
Do uhorských udalostí treba rátať aj stavanie železnice. Týkalo sa to aj Račišdorfa, lebo stade prichádzala aj prvá konská železnica z Prešporka do Trnavy, ktorú otvorili 2. júna 1846. Denne premávala dva razy hore a dva razy dolu. (Zo zápisu Adama Hájka v račianskej kronike.) Alster pod titulom „Železnica považská 1872“ údaje nasledovne doplňuje:
„Prešporsko-trnavská železnica, ktorá sa začala stavať v septembri 1839, síce len konská, bola prvou železnicou v Uhorskej krajine. Po 32-ročnom dosť biednom zotrvávaní bola v roku 1871 predaná a v septembri 1873 započalo sa jej prerábanie na parnú železnicu. Mala byť vedená cez Dunaj do Šoprona. Z Trnavy z jednej stany do Břeclavi a z druhej strany do Žiliny. Ale následkom krachu či peňažitého prasku, kde ako jednotlivci tak i spoločnosti mnohé a mnohé milióny peňažite utratili, majúc akcie nič neplatné, následkom čoho i spoločnosť považskej železnice len ťažko mohla prerobiť prešporsko-trnavskú čiaru, ktorá bola verejnosti odovzdaná 1. mája 1873, na deň otvorenia svetovej výstavy vo Viedni. Krach! ináč prask! Viedenská výstava a kolera boli najznamenitejšie príhody roku 1873-ho.“
K tomu patrí Alsterov dodatok, že v roku 1874 bola vystavená železnica z Račišdorfu do Vajnor.Ďaľšia Alsterova správa o železnici je z roku 1878:
„Považskú železnicu Prešporok-Trenčín a Trnava-Sereď zakúpila uhorská vláda za cenu 6 988 000 zlatých. Staviteľom prišla asi za 14 miliónov, ale pravda, zakúpili si statky Szalay etc.“
Alster poznamenal aj niekoľko väčších povodní v Uhorsku:
„V roku 1876 v Budíne a v roku 1878 v Miškovci a v Jágri. Strašnejšia bola povodeň v Segedíne v marci 1879. Mesto bolo takrečeno vnivoč obrátené, viac sto ľudí sa utopilo, mnoho domov zničených. Postihnuté mesto navštívil aj kráľ František Jozef a slzil nad jeho skazou. Do konca apríla sa doma i vo svete nazbieralo vyše jeden a pol milióna.“
A tu si Móric Alster bolestne po slovensky povzdychol:
„A čo sa nazbiera pre Slovákov užči Váhom, či neúrodou, či iným spôsobom uškodených?!“
V lete 1890 v Prešporku Dunaj vystúpil z brehov. Mnoho škody narobil na rozostavanom moste, kde celý prostriedok pošiel dolu vodou. Jednako most bol verejnosti odovzdaný 30. decembra 1890 za prítomnosti kráľa Františka Jozefa a uhorských ministrov.Napokon potešiteľnou záležitosťou bolo založenie slovenskej banky v roku 1885:
„V mesiaci februári vstúpila do života slovenská banka ‚Tatra‘ pod menom ‚Hornouhorská banka‘. Účastenstvo neočakávané! Na zdar! Hlavný cieľ je poskytnúťľudu lacné peniaze a vytrhnúť ho z úžerníckych rúk, obzvláštne židovských!“
Aj týchto niekoľko údajov z verejného života v krajine dokazuje, že Móric Alster bol človek širokých záujmov. Pri niekoľkých príležitostiach, ktoré v kronike zaznamenal, zaujal kritický postoj proti vládnej uhorsko-maďarskej politike a iným verejným záležitostiam a neporiadkom. No hlavne vyjadroval svoje nekompromisné slovenské stanovisko!
Protižidovské naladenie u Slovákov v 19. storočí malo sociálne i politické odôvodnenie. Sociálne preto, že židov pokladali za najnebezpečnejších vykorisťovateľov slovenského ľudu. Čiastočne aj vinou samých Slovákov, ktorí sa oddávali pijatike, z čoho židia ťažili. Politicky zasa preto, že židia držali s vládnucou maďarskou politikou, pomaďarčovali sa a v tom smere pôsobili aj vo verejnom živote. Preto nečudo, že slovenská inteligencia sa nerada pozerala na nejaké také javy. Zaujímala voči židom kritické stanovisko. Ale antisemitizmus bol hojný aj v kruhoch maďarských politikov, aj inde vo svete. Móric Alster nebol výnimkou. V račianskej kronike sú o tom doklady na viac miestach. Tak v roku 1880 pod záhlavím „Židovská otázka“ Alster napísal:
Veľký rozruch vyvolal chýr, keď sa v roku 1882 okolo Veľkej noci v Tisza-Eszláre (Sabolčská stolica) stratila asi 13-ročná dievčina. Stala sa vraj obeťou rituálnej vraždy. Vec sa dlho nepúšťala na verejnosť. Až keď v máji poslanci Isztóczy a Onody na sneme s tým vyrukovali, nasledovalo vyšetrovanie. Židia sa všemožne bránili, že by bolo šlo o rituálnu vraždu. Ale čím viacej sa bránili, tým viacej vinu na sebe ukazovali. Následkom toho bol v celej krajine pohyb proti židom. Na ochranu židov sa postavil ministerský predseda Koloman Tizsa, ktorý zakázal rozširovať protižidovské spisy.
Židovská vzbura bola aj v Bratislave. Alster o nej v kronike napísal:
Alster do židovskej otázky zaraďuje aj návrh zákona o „židovsko-kresťanskom manželstve“. Bol to návrh liberálnych politikov, ktorí stáli pod vplyvom pomaďarčených židov. Alster v kronike píše, že Tiszovi otroci v sneme v roku 1883 návrh prijali, no tabuľa veľmožov ho zavrhla. A zavrhla ho aj pri novšom prerokúvaní 12. januára 1884. Ako je však známe, roku 1894 sa liberálom predsa podarilo uzákoniť civilné manželstvo.
Aj v roku 1884 pri príležitosti volieb do snemu Alster ľutoval, že je zvolených len 11 antisemitov. V pezinskom okrese antisemiský kandidát prepadol 70 hlasmi. Vinu na tom mali práve račišdorfskí voliči, ktorí sa vraj spreneverili.
„Čo už dávno bolo predpovedané, že zase príde čas na židov, ktorých smelosť a bezočivosť sa už stala neznesiteľná, sa vyplňuje. Účinkovanie proti židom sa začalo v Nemecku, kde sa už pred 2 - 3 rokmi zakladali antisemitské spolky. I na uhorskom sneme sa poslanec Istoczy Gyozo ozval proti židom, ale ho vysmiali. Vec vzala vážny obrat, keď na berlínskom sneme 18. novembra (1880) sami priatelia a zastávatelia židov interpelovali ministra ohľadne protižidovských spolkov. To zavdalo príčinu k vážnym a mnohodenným protižidovským debatám. Na svetlo prišli už 2 zväzky Istoczyho ‚13 ropirat‘ (13 letákov), ktoré som si aj ja predplatil. Tento spis otvára oči aj najzaťatejším demokratom, ak majú ešte koľkotoľko lásky k národu a vlasti, ktorú židia hrozia vnivoč obrátiť.“
Nasledujúceho roku Alster spomína už konkrétne útoky proti židom v Rusku a v Prusku. Píše:
„Okolo 8. mája sa v Rusku v Kišineve a Elizabetgrade započalo prenasledovanie židov, ktoré sa rozprestieralo na celé okolie. Židia sa sťahujú na všetky strany, a iste oblažia aj Rakúsko. I v Prusku, menovite v Štetíne sú židia prenasledovaní. Všade sa od nich odvracajú, len v Rakúsku sú ešte Protektions Kinder.“
Prenasledovanie židov v Rusku pokračovalo aj v r. 1882. Bolo ukrutnejšie od predošlého. Vraj mnoho tisíc ich povraždili a mnoho tisíc sa sťahovalo do Ameriky a do Rakúsko-Uhorska. Tu sa proti tomu aj protestovalo, ale veľký odpor sa nekládol, pretože prinášali so sebou kapitál. Rakúska vláda chcela i Bosnu oblažiť kolonizovaním z Ruska vykopnutých židov.Veľký rozruch vyvolal chýr, keď sa v roku 1882 okolo Veľkej noci v Tisza-Eszláre (Sabolčská stolica) stratila asi 13-ročná dievčina. Stala sa vraj obeťou rituálnej vraždy. Vec sa dlho nepúšťala na verejnosť. Až keď v máji poslanci Isztóczy a Onody na sneme s tým vyrukovali, nasledovalo vyšetrovanie. Židia sa všemožne bránili, že by bolo šlo o rituálnu vraždu. Ale čím viacej sa bránili, tým viacej vinu na sebe ukazovali. Následkom toho bol v celej krajine pohyb proti židom. Na ochranu židov sa postavil ministerský predseda Koloman Tizsa, ktorý zakázal rozširovať protižidovské spisy.
Židovská vzbura bola aj v Bratislave. Alster o nej v kronike napísal:
„V noci z 28. na 29. septembra povytĺkali židom okná na Židovni, v Uhorskej ulici, na pivovari, pri stanici a inde v predmestiach, kde bývali židia. Len na zakročenie vojska je pretrhnuté ďalšie prenasledovanie. O týždeň sa to opakovalo skoro po všetkých mestách a dedinách celej stolice. Pán minister Tisza, hlavný patrón židov, dal pre prešporskú stolicu vyhlásiť náhly súd. V Račišdorfe z 30. októbra na 1. novembra povytĺkali okná hlavnému židovskému úžerníkovi Ignácovi Polákovi, následkom čoho prišlo vojsko až z Modry. V noci strážil hasičský zbor, a to všetko preto, aby sa židom v tichom sne nerobila prekážka.“
V roku 1883 bol súd proti šachtrom, ktorí boli udaní pre vraždu v Tisza-Eszlari. Alster k tomu dodáva, že židovskí páchatelia boli na potupu maďarského sveta prepustení na slobodu. Udáva aj meno onej dievčiny: Eszter Solomasy. Protižidovské vzbury sa aj toho roku opakovali po mnohých mestách a dedinách, ale všade zakročovalo vojsko na rozkaz ministerského predsedu Kolomana Tiszu.Alster do židovskej otázky zaraďuje aj návrh zákona o „židovsko-kresťanskom manželstve“. Bol to návrh liberálnych politikov, ktorí stáli pod vplyvom pomaďarčených židov. Alster v kronike píše, že Tiszovi otroci v sneme v roku 1883 návrh prijali, no tabuľa veľmožov ho zavrhla. A zavrhla ho aj pri novšom prerokúvaní 12. januára 1884. Ako je však známe, roku 1894 sa liberálom predsa podarilo uzákoniť civilné manželstvo.
Aj v roku 1884 pri príležitosti volieb do snemu Alster ľutoval, že je zvolených len 11 antisemitov. V pezinskom okrese antisemiský kandidát prepadol 70 hlasmi. Vinu na tom mali práve račišdorfskí voliči, ktorí sa vraj spreneverili.
Alster v račianskej kronike zapísal všeličo pozoruhodné aj zo súčasných svetových udalostí.
V roku 1881 pôsobením „lumpáckej talianskej vlády sa prihodila v dejinách najsurovejších národov nepočutá prebolestná udalosť, keď v noci z 12. na 13. júla prevážali telesnú schránku pápeža Pia IX. do chrámu sv. Vavrinca. Rakev viezli na skvostnom úmrlčom voze. Na Peterskom námestí sa však zišla revolucionármi najatá luza a hulákala: Nech žije Itália! Dolu s kňazmi! Zhoďte ho do Tibera! Pritom kamením hádzala na smútočný zástup.“
Azda aby poukázal na revolucionárske nálady svojho veku, Alster zaznamenal niekoľko atentátov na európskych panovníkov:
Alster svojským spôsobom reagoval aj na zmenu prezidenta vo Francúzsku v roku 1878, keď na konci poznamenal:
V roku 1881 pôsobením „lumpáckej talianskej vlády sa prihodila v dejinách najsurovejších národov nepočutá prebolestná udalosť, keď v noci z 12. na 13. júla prevážali telesnú schránku pápeža Pia IX. do chrámu sv. Vavrinca. Rakev viezli na skvostnom úmrlčom voze. Na Peterskom námestí sa však zišla revolucionármi najatá luza a hulákala: Nech žije Itália! Dolu s kňazmi! Zhoďte ho do Tibera! Pritom kamením hádzala na smútočný zástup.“
Azda aby poukázal na revolucionárske nálady svojho veku, Alster zaznamenal niekoľko atentátov na európskych panovníkov:
11. mája 1878 na nemeckého cisára Vilhelma I.
2. júla 1878 opäť na Vilhelma I.
17. novembra 1879 na talianskeho kráľa Humberta 14. apríla 1879 na ruského cára Alexandra II.
1. decembra 1879 druhý raz na Alexandra II.
V roku 1879 na španielskeho kráľa Alfonza XII.
V roku 1880 zase na Alexandra II.
13. marca 1881 pri šiestom atentáte bol Alexander II. zabitý.
Napokon akoby náhodou pre zmenu 10. apríla 1893 bol v Budíne spáchaný výpad nožom na ostrihomského arcibiskupa, prímasa Klaudia Vaszaryho. Útočníkom bol bývalý opatrovník primaciálnej pivnice. Vaszary vyšiel bez úhony.2. júla 1878 opäť na Vilhelma I.
17. novembra 1879 na talianskeho kráľa Humberta 14. apríla 1879 na ruského cára Alexandra II.
1. decembra 1879 druhý raz na Alexandra II.
V roku 1879 na španielskeho kráľa Alfonza XII.
V roku 1880 zase na Alexandra II.
13. marca 1881 pri šiestom atentáte bol Alexander II. zabitý.
Alster svojským spôsobom reagoval aj na zmenu prezidenta vo Francúzsku v roku 1878, keď na konci poznamenal:
„Úbohé Francúzsko!“
Toho istého roku zaznamenal vojnu medzi Angličanmi a Afganistanom, a opäť medzi Angličanmi a Zulukaframi pri myse Dobrej nádeje, kde Angličanov hrozne dobili.
Račianska farská kronika bola určená hlavne na zapisovanie farských záležitostí. Ale presvedčili sme sa, že farári Hájek a Alster urobili z nej pomerne obsiahle kompendium z najrozličnejších profánnych dejov, odohravších sa za ich života nielen v krajine, ale aj inde vo svete. V tejto práci je o tom dostatok informácií.
O samej račianskej farnosti sme už na začiatku písali. No nebude od veci doplniť, ako sa v Alsterových zápisoch javia aj iné, nielen miestne farské a náboženské udalosti. Ale aj pritom sa ukáže, že nebude možné vyhnúť sa prípadom, ktoré siahajú za račianske humná.
Investície do hospodárstva. Popri starostiach o farnosť v duchovnom zmysle Alster bol zainteresovaný aj na ekonomických veciach, súvisiacich s pozdvihnutím a rozmnožením materiálnej základne farárovho živobytia. Na ten účel Alster v roku 1879 rozšíril farskú záhradu prikúpením susedného pozemku za 200 zlatých, k čomu aj zo svojho pridal. Toho roku dal urobiť nad zadným stavaním (hospodárske staviská) nový krov a postavil novú šopu, tiež čiastočne zo svojho.
Počasie a vinohradníctvo. Veľkú starostlivosť venoval vinohradníctvu. Vinice a ich výnosy tvorili hlavnú časť farárovho benefícia. Preto úzkostlivo sledoval a do kroniky takmer rok čo rok zapisoval všetky žičlivé i nežičlivé okolnosti vzhľadom na úrodu hrozna: počasie, mrazy, suchá, ľadovec, prívaly a pod., čo najväčšmi ovplyvňovalo vinohradnícku ekonómiu. Zaznamenával množstvo i akosť hrozna a vína, i jeho ceny. Zdá sa, že Alster sám bol dobrým vinohradníkom. Niektoré vinice patrili priamo farárovi, iné boli tzv. kostolné, z výnosu ktorých sa obstarávali potrebné veci pre kostol a jeho zariadenie.
Tu nie je možné reprodukovať všetky Alsterove vinohradnícke pozorovania a zápisy v kronike. Na ukážku uvediem aspoň niekoľko príkladov.
Rok 1863 bol veľmi suchý, následkom toho bola psota. Nič sa neurodilo. Lichva hynula nielen úpadom, ale i hladom. Studne vyschli a bola núdza o vodu. Ale víno bolo dobré. Roku 1867 bolo mnoho vína, ale kyslé. Kostol dostal 125 okovov. Začiatkom júla 1875 bola prietrž oblakov, padal nikdy nezakúsený dážď. Príval povymieľal vinice, miestami zas pozanášal pieskom a kamením. Vymleté cesty a chodníky prišli opravovať pionieri z Prešporku. Kamenec hodne podežmoval vinohrady. Ale kde neboli vodou a kamencom skazené, tam bola hojná oberačka. Cena veľmi nízka: od 5 do 6 zlatých za okov. Nasledujúceho roku tuhá zima veľmi ovplyvnila úrodu vína. Miestami sa nič neurodilo. Kostol dostal len 41 okovov. Mimoriadne dobrá úroda bola v roku 1878. Mnoho sa očakávalo, ale bolo dva razy toľko. Na takú bohatú oberačku sa nikto nepamätal. Sudy nebolo možno dostať ani za drahé peniaze. Alster pre nedostatok sudov predal hrozno šenkárovi Františkovi Krížikovi. Nízke ceny, okolo 3 zlatých za okov. Rok 1880 zasa veľký ľadovec odňal každú nádej na úrodu. Alster bol za búrky v Prešporku. Poznamenal, že tam ľadovec povybíjal 20 tisíc obločných tabličiek a porúchal strechy domov. Mnoho škody utrpeli záhradníci, ktorým ľadovec porozbíjal skleníky. Vína bolo veľmi málo. Farár i s kostolom dostali len tri putne hrozna, z ktorého vyprešovali 4 a pol okovov bieleho a 2 okovy červeného vína. Farníci tiež nič nenazlievali. Takú úrodu na vinici nepamätali ani najstarší občania. Nebolo ani ríbezlí, ani fazule. Nič sa nedalo predať. Deti ešte aj v novembri chodili bosé do školy. Ale aj šenky sú prázdne. Dobré víno bolo v roku 1884. Cena od preša bola 8 - 9 zlatých za okov. Aj ostatná úroda bola dosť dobrá, ale zbožie nemalo cenu. Jačmeň na várku bol lacnejší ako žito. V roku 1886 vinohradníci išli si zúfať pre suchotu. Ale hoci vôbec nepršalo, hojnosť hrozna bola prostredná, no akosť vína bola taká dobrá, ako dávno nie. Mušt vážil 18 - 20 grádov. Zima 1886/87 bola nielen tuhá, ale bolo aj mnoho snehu po celej Európe, že i v Ríme mrzli. Začiatkom marca ešte ani chýru o jari. Robota žiadna, psota veľká. Samá posledná veta, ktorú chorý Alster zapísal do farskej kroniky, sa týkala zemskej úrody:
Požiare. Okrem poveternostných katastrof, ako práve bola o nich reč, Alster v kronike poznačil aj niekoľko požiarov, ktoré postihli Račišdorf. Prvý prípad spomína z 18. apríla 1861, teda ešte pred svojim príchodom do Rače. No jeho následky mohol už zažiť. Zhorelo 152 domov na dolnom konci obce. Vtedajší farár Ján Bachta neúnavne zbieral príspevky pre vyhorelcov. Rozdalo sa asi 3000 zlatých v striebre. V roku 1862 boli dva požiare. Prvý 7. januára, druhý 30. apríla. Zakaždým zhorelo viac domov. Alster aj lokalizuje postihnuté časti obce. V prvom prípade od suseda niekdajšej školy po modlenicu. V druhom prípade niže hostinca až dole po cestu a druhou stranou od kaplnky po bývanie evanj. farára. V tom bola aj škola, na obnovenie ktorej barón Névery požičal obci 1000 zlatých v striebre bez úrokov. Požiar 9. augusta 1863 vyšľahol o 10. hodine v noci z medzierky medzi číslom 254/255 a zhorelo všetko po číslo 267. Napokon za požiaru v roku 1874 na dolnom konci oproti kaplnke ľahli popolom 4 domy.
Ako sme vyššie videli, v Rači fungoval hasičský zbor.
Cholera. Za Alsterovho účinkovania v Rači sa len raz spomína. Začala sa 12. augusta a trvala do 12. septembra 1873. Vyžiadala si 130 obetí, z toho 90 katolíkov, 35 luteránov a 5 židov. Na útraty grófa Jána Pálffyho prišiel z Viedne do Rače aj lekár, ktorý sa tam zdržal 3 týždne, ale choleru nezastavil.
O samej račianskej farnosti sme už na začiatku písali. No nebude od veci doplniť, ako sa v Alsterových zápisoch javia aj iné, nielen miestne farské a náboženské udalosti. Ale aj pritom sa ukáže, že nebude možné vyhnúť sa prípadom, ktoré siahajú za račianske humná.
Investície do hospodárstva. Popri starostiach o farnosť v duchovnom zmysle Alster bol zainteresovaný aj na ekonomických veciach, súvisiacich s pozdvihnutím a rozmnožením materiálnej základne farárovho živobytia. Na ten účel Alster v roku 1879 rozšíril farskú záhradu prikúpením susedného pozemku za 200 zlatých, k čomu aj zo svojho pridal. Toho roku dal urobiť nad zadným stavaním (hospodárske staviská) nový krov a postavil novú šopu, tiež čiastočne zo svojho.
Počasie a vinohradníctvo. Veľkú starostlivosť venoval vinohradníctvu. Vinice a ich výnosy tvorili hlavnú časť farárovho benefícia. Preto úzkostlivo sledoval a do kroniky takmer rok čo rok zapisoval všetky žičlivé i nežičlivé okolnosti vzhľadom na úrodu hrozna: počasie, mrazy, suchá, ľadovec, prívaly a pod., čo najväčšmi ovplyvňovalo vinohradnícku ekonómiu. Zaznamenával množstvo i akosť hrozna a vína, i jeho ceny. Zdá sa, že Alster sám bol dobrým vinohradníkom. Niektoré vinice patrili priamo farárovi, iné boli tzv. kostolné, z výnosu ktorých sa obstarávali potrebné veci pre kostol a jeho zariadenie.
Tu nie je možné reprodukovať všetky Alsterove vinohradnícke pozorovania a zápisy v kronike. Na ukážku uvediem aspoň niekoľko príkladov.
Rok 1863 bol veľmi suchý, následkom toho bola psota. Nič sa neurodilo. Lichva hynula nielen úpadom, ale i hladom. Studne vyschli a bola núdza o vodu. Ale víno bolo dobré. Roku 1867 bolo mnoho vína, ale kyslé. Kostol dostal 125 okovov. Začiatkom júla 1875 bola prietrž oblakov, padal nikdy nezakúsený dážď. Príval povymieľal vinice, miestami zas pozanášal pieskom a kamením. Vymleté cesty a chodníky prišli opravovať pionieri z Prešporku. Kamenec hodne podežmoval vinohrady. Ale kde neboli vodou a kamencom skazené, tam bola hojná oberačka. Cena veľmi nízka: od 5 do 6 zlatých za okov. Nasledujúceho roku tuhá zima veľmi ovplyvnila úrodu vína. Miestami sa nič neurodilo. Kostol dostal len 41 okovov. Mimoriadne dobrá úroda bola v roku 1878. Mnoho sa očakávalo, ale bolo dva razy toľko. Na takú bohatú oberačku sa nikto nepamätal. Sudy nebolo možno dostať ani za drahé peniaze. Alster pre nedostatok sudov predal hrozno šenkárovi Františkovi Krížikovi. Nízke ceny, okolo 3 zlatých za okov. Rok 1880 zasa veľký ľadovec odňal každú nádej na úrodu. Alster bol za búrky v Prešporku. Poznamenal, že tam ľadovec povybíjal 20 tisíc obločných tabličiek a porúchal strechy domov. Mnoho škody utrpeli záhradníci, ktorým ľadovec porozbíjal skleníky. Vína bolo veľmi málo. Farár i s kostolom dostali len tri putne hrozna, z ktorého vyprešovali 4 a pol okovov bieleho a 2 okovy červeného vína. Farníci tiež nič nenazlievali. Takú úrodu na vinici nepamätali ani najstarší občania. Nebolo ani ríbezlí, ani fazule. Nič sa nedalo predať. Deti ešte aj v novembri chodili bosé do školy. Ale aj šenky sú prázdne. Dobré víno bolo v roku 1884. Cena od preša bola 8 - 9 zlatých za okov. Aj ostatná úroda bola dosť dobrá, ale zbožie nemalo cenu. Jačmeň na várku bol lacnejší ako žito. V roku 1886 vinohradníci išli si zúfať pre suchotu. Ale hoci vôbec nepršalo, hojnosť hrozna bola prostredná, no akosť vína bola taká dobrá, ako dávno nie. Mušt vážil 18 - 20 grádov. Zima 1886/87 bola nielen tuhá, ale bolo aj mnoho snehu po celej Európe, že i v Ríme mrzli. Začiatkom marca ešte ani chýru o jari. Robota žiadna, psota veľká. Samá posledná veta, ktorú chorý Alster zapísal do farskej kroniky, sa týkala zemskej úrody:
„Vína nebolo mnoho, ale zato ovocia všeho druhu premnoho.“
To bolo v jeseni 1893. Rok potom Alster umrel.Požiare. Okrem poveternostných katastrof, ako práve bola o nich reč, Alster v kronike poznačil aj niekoľko požiarov, ktoré postihli Račišdorf. Prvý prípad spomína z 18. apríla 1861, teda ešte pred svojim príchodom do Rače. No jeho následky mohol už zažiť. Zhorelo 152 domov na dolnom konci obce. Vtedajší farár Ján Bachta neúnavne zbieral príspevky pre vyhorelcov. Rozdalo sa asi 3000 zlatých v striebre. V roku 1862 boli dva požiare. Prvý 7. januára, druhý 30. apríla. Zakaždým zhorelo viac domov. Alster aj lokalizuje postihnuté časti obce. V prvom prípade od suseda niekdajšej školy po modlenicu. V druhom prípade niže hostinca až dole po cestu a druhou stranou od kaplnky po bývanie evanj. farára. V tom bola aj škola, na obnovenie ktorej barón Névery požičal obci 1000 zlatých v striebre bez úrokov. Požiar 9. augusta 1863 vyšľahol o 10. hodine v noci z medzierky medzi číslom 254/255 a zhorelo všetko po číslo 267. Napokon za požiaru v roku 1874 na dolnom konci oproti kaplnke ľahli popolom 4 domy.
Ako sme vyššie videli, v Rači fungoval hasičský zbor.
Cholera. Za Alsterovho účinkovania v Rači sa len raz spomína. Začala sa 12. augusta a trvala do 12. septembra 1873. Vyžiadala si 130 obetí, z toho 90 katolíkov, 35 luteránov a 5 židov. Na útraty grófa Jána Pálffyho prišiel z Viedne do Rače aj lekár, ktorý sa tam zdržal 3 týždne, ale choleru nezastavil.
Alster vo svojom pokročilejšom veku chorľavel. Prvú zmienku o tom poznačil v kronike v roku 1875:
Žil 67 rokov, z toho 33 rokov strávil ako farár v Račišdorfe.
Smrtné oznamy o Móricovi Alsterovi uverejnili Katolícke noviny 20. októbra 1894 s. 163. Uviedli hlavné životopisné údaje s pripomienkou, že bol podpredsedom Spolku sv. Vojtecha. Krátky nekrológ priniesli aj Národnie noviny l1. októbra 1894, č. 120. Popri životopisných údajoch tu pripomenuli, že bol „muž roduverný, učinlivý a obetivý“ a že bol zakladateľom bývalej Matice slovenskej. Obidva nekrológy chybne udávajú, že farárom v Rači bol 28 rokov.
Pekná posmrtná spomienka na Mórica Alstera je v uvedených Katolíckych novinách, s. 160. Písal ju istý záhorák vo forme listu z Račišdorfu. Odtiaľ sa dozvedáme, že pohrebné obrady 10. októbra 1894 vykonal báhonský dekan Ján Roszbory, že tam bolo 15 duchovných spolubratov, že trúchloreč povedal vajnorský farár Karol Bócz a že sa to všetko dialo za hojnej účasti veriacich.
V tejto práci sme sa snažili zachytiť podstatné a najpozoruhodnejšie časti Alsterových záznamov v račianskej farskej kronike. Videli sme, že ich obsah je veľmi rozmanitý a pestrý. To dokazuje, že Alster sa zaujímal o široké oblasti ľudských činov a dejov. Jeho postoj k rozličným udalostiam dáva možnosť utvoriť si celkový obraz o jeho povahe, o charaktere, o politickom a sociálnom zmýšľaní. Najvýraznejšie sa do popredia stavia jeho úprimná a neohrozená láska k slovenskému národu. No i hlboký cit príslušnosti k Slovanstvu. Alster predstavuje typ človeka s veľkou aktivitou. Život na račianskej fare nemohol celkom zaplniť a uspokojiť jeho dynamického ducha. I keď sa nepustil na pole literárnej či verejnej politickej činnosti ako viacerí jeho súčasní duchovní spolubratia, jednako v medziach svojich schopností a možností ako prostý dedinský farár drobnou prácou veľa vykonal na prospech svojich farníkov i ostatných slovenských rodákov. Preto jeho osobné vlastnosti, pre obetavosť a horlenie za národ v časoch veľmi nežičlivých, zaslúžene mu patrí naša úcta a povďačnosť, i čestné miesto v galérii slovenských rodoľubov.
„Následkom prechladnutia som onemocnel na závrat a s premenami som viac-menej trpel celý rok.“
Pravdepodobne prechladol na pohrebe svojej matky, ktorá po porážke umrela 5. marca 1875. Pohreb bol vo veľkom nečase, v snehu, v ľadovci a v daždi. Potom až v roku 1892 píše o svojej chorobe:
„Večer 5. februára ma napadla nemoc, ktorú menovali influencia, a nie som zdravý ešte ani dnes 17. júna, keď toto píšem. Obzvláštne trpím na očiach. Mal som už štyroch lekárov, ale darmo. Vypil som 20 fliaš karlovarskej vody, tiež darmo. 23. júna idem do kúpeľa do Trenčianskych Teplíc.“
Keď sa vrátil, napísal že bez výsledku:
„Oči ostali nemocné, trhanie v údoch trocha prestalo.“
Po tuhej zime 1892/93 sa Alster ponosuje:
„Ja som bol celú zimu nedobre. Ale Boh pomohol, lebo neboli pohreby a tak som premohol zimu, ktorá dlho trvala.“
Napokon aj v jeseni 1893 sa v predposlednej vete v kronike zmieňuje o svojej chorobe:
„Cez leto som býval nezdravý, len kedy-tedy som sa cítil lepšie.“
Trápil sa ešte do jesene nasledujúceho roku. Umrel v Rači 7. októbra 1894. Žil 67 rokov, z toho 33 rokov strávil ako farár v Račišdorfe.
Smrtné oznamy o Móricovi Alsterovi uverejnili Katolícke noviny 20. októbra 1894 s. 163. Uviedli hlavné životopisné údaje s pripomienkou, že bol podpredsedom Spolku sv. Vojtecha. Krátky nekrológ priniesli aj Národnie noviny l1. októbra 1894, č. 120. Popri životopisných údajoch tu pripomenuli, že bol „muž roduverný, učinlivý a obetivý“ a že bol zakladateľom bývalej Matice slovenskej. Obidva nekrológy chybne udávajú, že farárom v Rači bol 28 rokov.
Pekná posmrtná spomienka na Mórica Alstera je v uvedených Katolíckych novinách, s. 160. Písal ju istý záhorák vo forme listu z Račišdorfu. Odtiaľ sa dozvedáme, že pohrebné obrady 10. októbra 1894 vykonal báhonský dekan Ján Roszbory, že tam bolo 15 duchovných spolubratov, že trúchloreč povedal vajnorský farár Karol Bócz a že sa to všetko dialo za hojnej účasti veriacich.
„Keď farníci nebožtíka spomínajú, hovoria, že bol dobrý pán. Áno, dobrý, opravdivo dobrý, nebol on nemým, zbytočným strážcom vo vinici Pána, ale aj keď s neohroženou horlivosťou prísne vystúpil proti chybám a výstupkom, zo všetkého svietila otcovská láska, pečujúca jedine o večné a časné spasenie ovečiek, ktoré blízo mesta, žiaľ, všeliakým príležitostiam k zlému, ochladnutiu vo viere atď. vystavené sú.“
Iná hodnotiaca spomienka na Mórica Alstera vyšla v Pútniku - kalendári Spolku sv. Vojtecha na rok 1898. Medziiným sa tam píše:
„Neboštík duševne, okrem pár dopisov do Katolíckých novín, ktoré Spolok predtým vydával, nenapomohol, lebo nebol spisovateľom, ale zato usilovne zbieral údov a rozširoval Spolkom vydávané knihy. Keď sa Spolok zakladal, chodil všade ku zhromaždeniam, neľutujúc času, zdravia ani peňazí. Po utvorení stal sa jeho zakladateľom a horlivým jednateľom. V krátkom čase získal Spolku vo svojej farnosti, v ktorej sú len dve tretiny Slovákov, štyridsaťdva údov. Po smrti Štefana Závodníka vyvolil si ho Spolok za svojho podpredsedu... Bol i horlivý Slovák. Obetoval vždy a všade a na každý národný cieľ. Odoberal všetky slovenské časopisy ľudové i vo viacej výtlačkoch, ktoré dával svojím farníkom zdarma. Kúpil každú novovyšlú slovenskú knihu, knihy lacné, pre ľud písané v 50 i v 100 výtlačkoch, ktoré vždy rozdal, majúc ten cieľ pred sebou, aby tým vydávateľa podporil a ľud sebe zverený poučil a vzdelal.“
V spomenutom Pútniku je aj Alsterova podobizeň.V tejto práci sme sa snažili zachytiť podstatné a najpozoruhodnejšie časti Alsterových záznamov v račianskej farskej kronike. Videli sme, že ich obsah je veľmi rozmanitý a pestrý. To dokazuje, že Alster sa zaujímal o široké oblasti ľudských činov a dejov. Jeho postoj k rozličným udalostiam dáva možnosť utvoriť si celkový obraz o jeho povahe, o charaktere, o politickom a sociálnom zmýšľaní. Najvýraznejšie sa do popredia stavia jeho úprimná a neohrozená láska k slovenskému národu. No i hlboký cit príslušnosti k Slovanstvu. Alster predstavuje typ človeka s veľkou aktivitou. Život na račianskej fare nemohol celkom zaplniť a uspokojiť jeho dynamického ducha. I keď sa nepustil na pole literárnej či verejnej politickej činnosti ako viacerí jeho súčasní duchovní spolubratia, jednako v medziach svojich schopností a možností ako prostý dedinský farár drobnou prácou veľa vykonal na prospech svojich farníkov i ostatných slovenských rodákov. Preto jeho osobné vlastnosti, pre obetavosť a horlenie za národ v časoch veľmi nežičlivých, zaslúžene mu patrí naša úcta a povďačnosť, i čestné miesto v galérii slovenských rodoľubov.
„Všetka múdrosť je v knihách“ a „Ľúbte dobré knihy!“. Azda sa nenájdu slová, ktoré by lepšie charakterizovali osobnosť, akou bol literárny historik, filozof, jazykovedec, ale predovšetkým knihovník Dr. Jozef Vševlad Gajdoš. Práve nesmierna láska tohto skromného, mimoriadne pracovitého a vzdelaného františkána ku knihám a ku knižnej kultúre vôbec, nám pomohla zachovať pre Slovensko niekoľko mimoriadne vzácnych knižničných celkov a jednotlivín. Mnohé z nich, v odbornej i laickej verejnosti už upadli do zabudnutia a len vďaka jeho intuícii a znalostiam dnes opäť tvoria súčasť národného kultúrneho dedičstva. Hĺbka vedomostí, dokonalý prehľad i kvalitné jazykové znalosti umožnili učenému rodákovi z Veľkej Mane pochopiť význam starých tlačí a zaslúžiť sa vysokou mierou o ich záchranu a prezentáciu.
Svetlo sveta uzrel Jozef Vševlad 15. mája 1907 v rodine poľnohospodárskych robotníkov Rudolfa a Veroniky, rodenej Bugárovej. Knihy mu azda sudičky prisúdili už do kolísky, pretože od útleho detstva rád čítal. Roľníctvo, ktorým sa mal vzhľadom na svoj pôvod zaoberať, sa nikdy nestalo jeho životným cieľom. Po vychodení ľudovej školy sa stal knihárskym učňom, no šťastnou náhodou i vďaka jeho staršiemu bratovi Jankovi, františkánskemu frátrovi Gilbertovi, nastúpil do prvého ročníka štátneho gymnázia v Skalici. V tomto momente uzatvoril Gajdoš svoje doživotné a verné priateľstvo s knihami.
Jeho ďalšie štúdia smerovali cez Trnavu, na Karlovu univerzitu v Prahe, aby bol v roku 1932 v Trnave vysvätený za kňaza. Počas rokov 1933-1938 študoval Dr. Gajdoš v Bratislave dejepis a knihovníctvo na Filozofickej fakulte, absolvoval študijný pobyt v Mníchove a nejaký čas bol poslucháčom Pazmanyovej univerzity vo Viedni. V školskom roku 1938/39 začal pôsobiť ako profesor na františkánskom gymnáziu v Malackách.
Po zlikvidovaní františkánskych gymnázií učil Dr. Gajdoš jeden rok na štátnom gymnáziu v Nových Zámkoch. Tu bol štátnymi orgánmi obvinený z organizovania protištátnej činnosti a 15. 9. 1947 zaistený, odvlečený a odsúdený na osem a pol roka väzenia.
Len málokto vie, že v zahraničí si jeho kvality vážili podstatne viacej ako u nás doma. Bol č!enom v dvadsiatich domácich a medzinárodných vedeckých a kultúrnych spoločnostiach a zastával v nich rôzne významné funkcie.
Počas svojho života napísal viac ako 300 odborných článkov, štúdií a rozličných príspevkov. Krátke, ale zaujímavé a pre slovenskú kultúru mimoriadne hodnotné bolo Gajdošovo pôsobenie v Matici slovenskej od augusta 1956 do októbra 1958. Ako dokumentátor historických knižníc nastúpil Dr. Gajdoš do služieb Matice slovenskej krátko po prepustení z komunistických žalárov. Do civilného života sa vrátil s ťažko podlomeným zdravím. Práca s historickými knižničnými fondami príliš neprospela jeho zdravotnému stavu. Prostredie, v akom sa vzácne knižnice v tom období nachádzali, bolo sotva na hranici znesiteľnosti pre vedeckú a bádateľskú prácu. Ani samotný obsah týchto zbierok, ktoré boli predmetom jeho skúmania, nebol veľmi po chuti vtedajším boľševickým ideológom. Len odvážny a zanietený bádateľ bol schopný a ochotný v takýchto, častokrát neľudských podmienkach, v akých boli uložené knižnice šľachtických rodov Oponických a Zayovských, pracovať a vykonávať okrem náročnej katalogizačnej práce aj vyčerpávajúce hĺbkové analýzy. Práci o Oponickej knižnici Dr. Gajdoš dal poeticky názov „Delitiae Oponicenses“ (Oponické slasti). Pomenovanie vysvetľuje tým, že hoci sa v miestnosti nekúrilo a on doslova mrzol, vždy, keď sa mu podarilo vo fonde objaviť knižnú raritu, pocítil v duši slasť, ktorá mu vynahradila všetky prežité utrpenia a strádania.
V súvislosti s Oponickou knižnicou je potrebné spomenúť jej znovuobjavenie, keďže odborníci i laici ju považovali za rozpredanú. Analytická práca o tejto knižnici patrí medzi vrcholy vedeckých prác Dr. Gajdoša. V knižnici objavil množstvo zaujímavých slovacikálnych a slovanských rarít. Spísal dejiny tejto knižnice, životopisy jej knihovníkov, čo malo a má mimoriadny význam pre poznávanie histórie knižníc a knihovníkov na našom území, vyhotovil zoznam slovacík tejto knižnice, popísal rusiká a hudobniny a zaoberal sa tiež niektorými významnými jednotlivcami, s ktorých dielami sa vo fonde Oponickej knižnice stretol.
S podobnými pracovnými podmienkami sa stretol aj pri analytických prácach v Zayovskej knižnici, uloženej v tom čase v Bojnickom zámku. Aj o nej napísal niekoľko štúdií, ktoré publikoval v Knižničnom zborníku. Aj tu objavil niekoľko mimoriadne cenných dokumentov, týkajúcich sa dejín knižnej kultúry na Slovensku. Boli to najmä produkty tzv. kočujúcich tlačiarov.
V starých tlačiach objavil Dr. Gajdoš množstvo slovenských zápisov a záznamov. Okrem toho objavil v Zayovskej knižnici veľký počet exlibrisových slovacík, ktoré v minulosti patrili takým významným rodinám, ako boli Thurzovci a Révayovci.
Pri analýze Zayovskej knižnice prejavil Dr. Gajdoš svoj vzťah k hudbe. Podarilo sa mu objaviť tzv. Uhroveckú zbierku - hudobný zborník z roku 1730. Dielo je mimoriadnym prínosom pre objasnenie ako slovenských tak i maďarských národných dejín hudby.
Hudba bola Dr. Gajdošovi mimoriadne blízka aj v inom smere. V mladosti hrával na klavíri a na husliach. Mimoriadny význam majú jeho výskumné práce týkajúce sa vzťahov génia európskej hudby Františka Liszta k františkánom.
V tomto období preskúmal aj niekoľko farských knižníc, samozrejme, vo svojom rodisku Veľkej Mani, v Bernolákove, Holíči, Radošovciach, Nových Zámkoch, Oponiciach, Rači a ďalších. Pre nás je mimoriadne zaujímavé, že Dr. Gajdoš, na základe podkladov z račianskej farskej kroniky spracoval viaceré okruhy zo života račianskej farnosti v minulom storočí, ako napr.
Svetlo sveta uzrel Jozef Vševlad 15. mája 1907 v rodine poľnohospodárskych robotníkov Rudolfa a Veroniky, rodenej Bugárovej. Knihy mu azda sudičky prisúdili už do kolísky, pretože od útleho detstva rád čítal. Roľníctvo, ktorým sa mal vzhľadom na svoj pôvod zaoberať, sa nikdy nestalo jeho životným cieľom. Po vychodení ľudovej školy sa stal knihárskym učňom, no šťastnou náhodou i vďaka jeho staršiemu bratovi Jankovi, františkánskemu frátrovi Gilbertovi, nastúpil do prvého ročníka štátneho gymnázia v Skalici. V tomto momente uzatvoril Gajdoš svoje doživotné a verné priateľstvo s knihami.
Jeho ďalšie štúdia smerovali cez Trnavu, na Karlovu univerzitu v Prahe, aby bol v roku 1932 v Trnave vysvätený za kňaza. Počas rokov 1933-1938 študoval Dr. Gajdoš v Bratislave dejepis a knihovníctvo na Filozofickej fakulte, absolvoval študijný pobyt v Mníchove a nejaký čas bol poslucháčom Pazmanyovej univerzity vo Viedni. V školskom roku 1938/39 začal pôsobiť ako profesor na františkánskom gymnáziu v Malackách.
Po zlikvidovaní františkánskych gymnázií učil Dr. Gajdoš jeden rok na štátnom gymnáziu v Nových Zámkoch. Tu bol štátnymi orgánmi obvinený z organizovania protištátnej činnosti a 15. 9. 1947 zaistený, odvlečený a odsúdený na osem a pol roka väzenia.
Len málokto vie, že v zahraničí si jeho kvality vážili podstatne viacej ako u nás doma. Bol č!enom v dvadsiatich domácich a medzinárodných vedeckých a kultúrnych spoločnostiach a zastával v nich rôzne významné funkcie.
Počas svojho života napísal viac ako 300 odborných článkov, štúdií a rozličných príspevkov. Krátke, ale zaujímavé a pre slovenskú kultúru mimoriadne hodnotné bolo Gajdošovo pôsobenie v Matici slovenskej od augusta 1956 do októbra 1958. Ako dokumentátor historických knižníc nastúpil Dr. Gajdoš do služieb Matice slovenskej krátko po prepustení z komunistických žalárov. Do civilného života sa vrátil s ťažko podlomeným zdravím. Práca s historickými knižničnými fondami príliš neprospela jeho zdravotnému stavu. Prostredie, v akom sa vzácne knižnice v tom období nachádzali, bolo sotva na hranici znesiteľnosti pre vedeckú a bádateľskú prácu. Ani samotný obsah týchto zbierok, ktoré boli predmetom jeho skúmania, nebol veľmi po chuti vtedajším boľševickým ideológom. Len odvážny a zanietený bádateľ bol schopný a ochotný v takýchto, častokrát neľudských podmienkach, v akých boli uložené knižnice šľachtických rodov Oponických a Zayovských, pracovať a vykonávať okrem náročnej katalogizačnej práce aj vyčerpávajúce hĺbkové analýzy. Práci o Oponickej knižnici Dr. Gajdoš dal poeticky názov „Delitiae Oponicenses“ (Oponické slasti). Pomenovanie vysvetľuje tým, že hoci sa v miestnosti nekúrilo a on doslova mrzol, vždy, keď sa mu podarilo vo fonde objaviť knižnú raritu, pocítil v duši slasť, ktorá mu vynahradila všetky prežité utrpenia a strádania.
V súvislosti s Oponickou knižnicou je potrebné spomenúť jej znovuobjavenie, keďže odborníci i laici ju považovali za rozpredanú. Analytická práca o tejto knižnici patrí medzi vrcholy vedeckých prác Dr. Gajdoša. V knižnici objavil množstvo zaujímavých slovacikálnych a slovanských rarít. Spísal dejiny tejto knižnice, životopisy jej knihovníkov, čo malo a má mimoriadny význam pre poznávanie histórie knižníc a knihovníkov na našom území, vyhotovil zoznam slovacík tejto knižnice, popísal rusiká a hudobniny a zaoberal sa tiež niektorými významnými jednotlivcami, s ktorých dielami sa vo fonde Oponickej knižnice stretol.
S podobnými pracovnými podmienkami sa stretol aj pri analytických prácach v Zayovskej knižnici, uloženej v tom čase v Bojnickom zámku. Aj o nej napísal niekoľko štúdií, ktoré publikoval v Knižničnom zborníku. Aj tu objavil niekoľko mimoriadne cenných dokumentov, týkajúcich sa dejín knižnej kultúry na Slovensku. Boli to najmä produkty tzv. kočujúcich tlačiarov.
V starých tlačiach objavil Dr. Gajdoš množstvo slovenských zápisov a záznamov. Okrem toho objavil v Zayovskej knižnici veľký počet exlibrisových slovacík, ktoré v minulosti patrili takým významným rodinám, ako boli Thurzovci a Révayovci.
Pri analýze Zayovskej knižnice prejavil Dr. Gajdoš svoj vzťah k hudbe. Podarilo sa mu objaviť tzv. Uhroveckú zbierku - hudobný zborník z roku 1730. Dielo je mimoriadnym prínosom pre objasnenie ako slovenských tak i maďarských národných dejín hudby.
Hudba bola Dr. Gajdošovi mimoriadne blízka aj v inom smere. V mladosti hrával na klavíri a na husliach. Mimoriadny význam majú jeho výskumné práce týkajúce sa vzťahov génia európskej hudby Františka Liszta k františkánom.
V tomto období preskúmal aj niekoľko farských knižníc, samozrejme, vo svojom rodisku Veľkej Mani, v Bernolákove, Holíči, Radošovciach, Nových Zámkoch, Oponiciach, Rači a ďalších. Pre nás je mimoriadne zaujímavé, že Dr. Gajdoš, na základe podkladov z račianskej farskej kroniky spracoval viaceré okruhy zo života račianskej farnosti v minulom storočí, ako napr.
• Zvony na počesť sv. Cyrila a Metoda. Napísané v 1969 a uverejnené v Kat. novinách 13. 7. 1969
• Cyrilometodské tisícročie v záznamoch Mórica Alstra. Napísané v r. 1969. Uverejnené v knihe „Dedičstvo otcov“, vydané v r. 1970 v SSV Trnave.
• Spolok sv. Vojtecha v záznamoch Mórica Alstra. Napísané v 1969. Uverejnené v knihe „Dedičstvo otcov“, vydané v 1970 v SSV v Trnave.
• Slovenský rodoľub Móric Alster. Napísané v 1970. Uverejnené v „Bibliografické štúdie II“, Martin 1971, (ktorú sme si Vám, milí rodáci, dovolili predložiť a prostredníctvom nej zoznámiť Vás, so životom a dielom našho voľakedajšieho duchovného).
• Roky meruôsme v Rači. Napísané v 1971.
• Vinohradnícke poznámky v Rači z 19. storočia. Napísané v 1970.
• Regesty dokumentov o Rači z 15. - 17. storočia. Napísané v 1970.
Bohužiaľ nepodarilo sa zistiť, či posledné tri štúdie boli uverejnené, alebo zostali iba v rukopisnej podobe. Azda najobľúbenejšou témou výskumov Dr. Gajdoša boli františkáni a ich pôsobenie v domácom i medzinárodnom kontexte. Verejnosti predstavil celú škálu vynikajúcich osobností z radov františkánskych bratov. Vypracoval kvalitné analýzy knižníc patriacich františkánskym kláštorom. V dvoch z nich našiel objavy veľkého významu pre slovenské písomníctvo a síce, „Hlaholské listy hlohovské“, ktoré sú najstaršou rukopisnou pamiatkou Literárneho archívu MS v Martine. Ďalší podobný, chorvatskohlaholský dvojlist, nachádzajúci sa podobne v Literárnom archíve MS, doteraz nepublikovaný a vedecky nespracovaný, objavil Dr. Gajdoš v bývalom františkánskom kláštore v Báči okr. Dunajská Streda.
Je tak trochu smutné, že mnohé zo štúdií Dr. Jozefa Vševlada Gajdoša zostali iba v rukopisoch. Je ešte smutnejšie, že ani po jeho úplnej rehabilitácii (v r. 1972) a napriek jeho nespochybniteľnému prínosu pre rozvoj slovenského písomníctva, nebol dostatočne dôstojne prijatý odbornými a kultúrnymi inštitúciami našej, teraz už samostatnej a slobodnej vlasti.
Dr. Jozef Vševlad Gajdoš zomrel 11. mája 1978, krátko pred dovŕšením 77. roku života, vo svojom rodisku, kde je i pochovaný.
Je tak trochu smutné, že mnohé zo štúdií Dr. Jozefa Vševlada Gajdoša zostali iba v rukopisoch. Je ešte smutnejšie, že ani po jeho úplnej rehabilitácii (v r. 1972) a napriek jeho nespochybniteľnému prínosu pre rozvoj slovenského písomníctva, nebol dostatočne dôstojne prijatý odbornými a kultúrnymi inštitúciami našej, teraz už samostatnej a slobodnej vlasti.
Dr. Jozef Vševlad Gajdoš zomrel 11. mája 1978, krátko pred dovŕšením 77. roku života, vo svojom rodisku, kde je i pochovaný.
MO-MS RAČA
Spracované podľa:
Peter Sabov: Ľúbte dobré knihy - odkaz učeného františkána J. V. Gajdoša - Národný kalendár 1997, str. 183
Laco Zrubec: Hlaholské listy hlohovské, Pútnik svätovojtešský - kalendár na rok 1997, str. 55
ISBN 80-967725-2-X
MO-MS v Rači
na tomto mieste úprimne ďakuje všetkým
tým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom pričinili
o vydanie tejto brožúrky.
Mimoriadnu vďaku vyslovujeme
pánovi Ľudovítovi Havlovičovi a naším mimoriadne žičlivým
a veľkorysým sponzorom PALME TUMYS a. s. Bratislava,
menovite generálnemu riaditeľovi pánovi lng. Ivanovi IVANIČOVI,
spoločnosti s r. o. SL Servis Bratislava,
menovite pánovi lng. Ľubomírovi VESELSKÉMU,
ako i fa Šport PROGRES, menovite pánovi Ing. Miroslavovi CÍCHOVI,
ako aj Nadácii Prebudená pieseň, ktorí prevzali
na seba podstatný diel nákladov
na vydanie brožúrky.
Ešte raz úprimná vďaka.
MO - MS RAČA
na tomto mieste úprimne ďakuje všetkým
tým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom pričinili
o vydanie tejto brožúrky.
Mimoriadnu vďaku vyslovujeme
pánovi Ľudovítovi Havlovičovi a naším mimoriadne žičlivým
a veľkorysým sponzorom PALME TUMYS a. s. Bratislava,
menovite generálnemu riaditeľovi pánovi lng. Ivanovi IVANIČOVI,
spoločnosti s r. o. SL Servis Bratislava,
menovite pánovi lng. Ľubomírovi VESELSKÉMU,
ako i fa Šport PROGRES, menovite pánovi Ing. Miroslavovi CÍCHOVI,
ako aj Nadácii Prebudená pieseň, ktorí prevzali
na seba podstatný diel nákladov
na vydanie brožúrky.
Ešte raz úprimná vďaka.
MO - MS RAČA
Obrázok na titulnej strane: Pohľad na rímskokatolícky farský kostol a úrad.
Obraz maľoval akademický maliar Prechtl v roku 1890.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára