Útek a vyhnanie: Jeden z Rusov nútil asi 16-ročnú dcéru do blízkeho lesa.

Jolan Peters, Flucht und Vertreibung 1945 - 1947

December 1944.

Vojna zúri ďalej, front sa posúva bližšie a bližšie a prúd utečencov sa stále zväčšuje. Aj v Račišdorfe sa pripravuje evakuácia Nemcov. Pre jednu rodinu je plánovaný jeden železničný vagón, hnuteľný majetok a potraviny je možné vziať so sebou. Krátko po Vianociach je to už tak ďaleko. Debny sú odvezené, na evakuáciu určené osoby sa odobrali na stanicu v Bratislave. Nik neveril, že rozlúčka je navždy. Len čo sa vojna skončí, vrátia sa späť. Okolo 100 osôb, detí, žien a starcov nastúpilo do vlaku, ktorý v silvestrovský večer opustil Bratislavu.

Na Nový rok 1945 vlak dorazil do Gärlitz.

Spolu s inými utečencami sú rodiny ubytované v škole na chatrných lôžkach. Po prvý raz spoznávali tvrdý život v tábore. To horšie však ale malo ešte iba prísť.

Na budúci deň pokračuje jazda ďalej smerom na Trautenau. V Schurz, na úpätí Krkonôš, boli rodiny ubytované v starom českom hoteli na okraji lesa. O rodiny sa starali vedúci tábora a jedna sestra červeného kríža. Otcovia, ktorí vlak sprevádzali, vrátili sa späť na Slovensko. Mali ako členovia „domobrany“ strážiť opustené domy a starať sa o dobytok. Ženy boli zaradené do práce do zbrojoviek nachádzajúcich sa v okolí Schurzu. Jolan smela zostať v hoteli, varila a starala sa o malú domácnosť.

Utečenci vo všeobecnosti nažívali pokojne a dúfali, že vojna skoro skončí a oni sa budú môcť vrátiť do vlasti. Ku koncu apríla 1945 zažili v hoteli na okraji lesa ústup nemeckých vojsk a skoro nato vstup prvých ruských tankov. Dievčatá a ženy si nedovolili ani krok na cestu.
Mnohé hrozné správy o znásilneniach ich nútili k opatrnosti. Vždy, keď sa blížili ruskí vojaci, vyhlásili muži poplach a ženy s dievčatami sa skryli do úkrytov. Opäť raz sa blížil jeden Rus k hotelu. Strýko Martin sa ho pokúsil zastaviť. To sa mu síce podarilo, ale inak, ako pôvodne chcel. Rus si všimol pekné jazdecké čižmy, ktoré mal strýko Martín obuté.

„Davaj, davaj!“ zvolal a požadoval čižmy.

Strýko Martin ich musel vyzuť a odovzdať mu ich. Ale bol rád, že Rus odišiel a že svojou obeťou pomohol ženám. Neraz utekali ženské obyvateľky hotela do komory. Stadiaľ mohli cez malé okienko pozerať do záhrady hotela. Tam bola zložená rodina so svojím rebrinákom a nemohla ďalej, pretože Rusi im zhabali kone. Rodina pozostávala zo staršieho manželského páru s dvomi dcérami a s jedným kojencom.

Priblížili sa dvaja Rusi, jeden z nich nútil asi 16-ročnú dcéru do blízkeho lesa, druhý držal v šachu ostatných členov rodiny s natiahnutou pištoľou. Mladá matka mala svojho kojenca na rukách a skúšala vojakov odohnať od svojej sestry, ale zbytočne. Tu položila mladá žena kojenca do rúk svojej matky, sotila sestru späť k rodine a odobrala sa namiesto nej do lesa. Po nejakej chvíli prišla plačúc a zlomená späť, sadla si na zem a skryla si tvár.

Bola to otrasná scéna.


Iný raz sedela Jolan s nejakými dievčatami v izbe, keď v dome zaznel výkrik
„Rusi idú!“.

Dievčatá prepadla panika. Rozbehli sa, aby sa skryli. Už bol počuť rachot vojenských čižiem na schodoch. Jolan, jej sestra Adela a sesternica Elli bežali po chodbe a skryli sa v poslednej izbe. Hoci boli na treťom poschodí, otvorili okno, aby mohli eventuálne vyskočiť von. Keď chceli dvere zamknúť, zistili, že nieto kľúča. Závora tiež nebola po ruke. Keď počuli blížiace sa kroky na chodbe, v panickom strachu sa opreli všetky tri o dvere. Vojaci šli od dverí k dverám. Teraz zalomcovali s dverami dievčat. Pretože sa nedali ľahko otvoriť, nadávajúc išli ďalej, v domnení, že sa jednalo o izby, ktoré Česi používali ako sklady a držali ich zamknuté.

Jedného dňa prišli českí policajti do hotela a nechali všetkých obyvateľov vystúpiť na dvor. Každý si musel zobrať so sebou osobný preukaz a preukázať sa ním. Papiere preukázali majiteľov ako slovenských štátnych občanov.

„Čo ste, Nemci alebo Slováci?“
„My sme Nemci z Račišdorf,“ znela odpoveď.
Nato Čech svojim ľuďom povedal:
„Nechajte ich na pokoji, tí sú v poriadku!“

Doložil, že keď ako mladý policajt slúžil v Račišdorfe, prežil pri pohostinných obyvateľoch veľmi pekné časy. Načo vojaci odložili zbrane. Karpatským Nemcom to pripadalo ako zázrak. Bolo im jasné, že sa predišlo masakru, pretože vedeli, že iné nemecké rodiny v okolí boli Čechmi postrieľané, alebo si zo zúfalstva sami vzali život.

Utečenci museli hotel opustiť a presťahovať sa do barakového tábora. Tam panovali neopísateľné pomery. Ženy museli najskôr urobiť veľké upratovanie a čistenie. Slamníky museli novo vypchať trávou a lístím. Konštrukcie postelí sa hemžili plošticami, tie museli byť vyumývané, no napriek tomu sa tejto pliagy nebolo možné zbaviť. Neboli žiadne toalety, iba veľmi biedne latríny mimo barakov. V noci bola používaná v kúte postavená nádoba. Život v takomto ubytovaní bol sotva znesiteľný.

Medzitým prišiel jún. Ešte stále bolo počuť o sem tam roztrúsených Rusoch a znásilneniach. České obyvateľstvo často upozornilo Rusov na baraky, povediac im:
„Tam sú Nemci.“

Tak boli obyvatelia barakov Rusmi stále obťažovaní. Jednej noci spiacich zobudili údery pažieb na dvere. Dvaja Rusi žiadali o vstup. Vystúpili na spodné postele a s horiacou sviečkou v ruke hľadali dievčatá.

„Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ modlila sa Jolan pod dekou.
„Tu spia iba deti,“ skríkol otec na Rusov, ktorí sa tým skutočne nechali odradiť, aby pozornejšie hľadali. Obrátili sa na nasledujúcu poschodovú posteľ. Tam ležala mladá žena s dcérkou a hore ležali jej dvaja 10 a 12 roční chlapci. Rusi sa pokúšali ženu stiahnuť z postele.

„Nechajte našu mamu na pokoji!“ kričali chlapci po slovensky a bili Rusov päsťami po hlave.

A zasa sa stal zázrak: obaja vojaci nechali ženu a odišli ďalej pusto kľajúc.

Pani potom povedala:
„Bola som ohromená a nemohla som tomu uveriť. Celkom určite mala svoj účinok aj znalosť slovenského jazyka, ale bol to anjel, ktorý svojimi rukami ochraňoval chudobných.“

Jedného dňa prišli do tábora slovenskí žandári a zobrali niekoľkých nemeckých mužov. Boli vypočúvaní, zbití a zatvorení. Štefan, Jolanin otec, však zostal ušetrený. Pred koncom vojny si nechal ponemčiť svoje slovanské meno a tým sa vyhol mnohým úkladom.

Opäť a opäť boli Sudetskí Nemci braní z ich domov a bytov. Ich byty dostávali slovenskí Nemci. Teraz dostali konečne ľudské bývanie.

Prídely potravín ale zostali veľmi skromne vydeľované a Jolan často krát nevedela, aké jedlo pre celú rodinu postaví na stôl. Ale vždy prišla odkiaľsi pomoc. Keď Jolan v pekárni kupovala prídely chleba, postrčila jej česká majiteľka potajomky extra chlieb. Pre inú Češku v tom dome robila krajčírske práce a dostala za to rovnako potraviny.

České úrady vydali nariadenie, že Nemci musia byť verejne označení bielou stužkou na ľavom ramene. Boli podrobení rôznym obmedzeniam, nesmeli opustiť mesto, nesmeli navštevovať verejné lokály a kiná, navštevovať tanečné zábavy. Vďaka svojej znalosti slovenčiny neboli Karpatskí Nemci vystavení toľkému prenasledovaniu ako Sudetskí Nemci, Česi ich volali „Naši slovenskí Nemci“ a lepšie s nimi zaobchádzali.

Karpatskí Nemci zväčša pracovali na českých majeroch. Ako roľníci rozumeli veľmi dobre tejto robote. Dostávali prídelové lístky na potraviny a mzdu. Aj Jolanin otec Štefan bol pridelený jednému českému roľníkovi. Raz prišiel domov s ruksakom plným potravín, slaninou, vajíčkami a inými lahôdkami. Sedliak mu dal ponuku, aby so svojou rodinou prišiel na jeho majer. Štefan to odmietol, nechcel byť paholkom českého sedliaka.

Utečení Karpatskí Nemci sa až teraz dozvedeli, že sa do svojej vlasti nikdy viacej nebudú smieť vrátiť, tak sa začali lúčiť s tými, ktorí ešte tam zostali a súčasne začali tlačiť na to, aby boli aj urýchlene vysídlení. Do augusta 1946 bolo ešte ďaleko. V otvorených nákladných autách boli dovezení na železničnú stanicu. Iba 20 kg batožinu si mohli vziať so sebou. Husto natlačení na ložnej ploche stáli so svojimi bielymi stužkami na ramenách.

Vodič nejazdil ohľaduplne, veď mal ako náklad iba Nemcov. Trhavo zastal pred stanicou a iba husto na seba natlačené telá zachránili ľudí pred pádom. Boli naložení do dobytčích vagónov. Každý mal len toľko miesta, že si na svoje imanie na zemi mohol sotva hlavu zložiť. Vedro uprostred vagóna bolo určené pre telesné potreby.

Cesta trvala niekoľko dní a nocí.

Keď vlak zastavil, otvorili sa posúvacie dvere, aby bol do vagóna vpustený čerstvý vzduch. Kam viedla cesta nevedel nikto, kým neskončila v Mecklenburgu, v jednom tábore spravovanom Rusmi. V zrubových chatách z drevených kmeňov, s otvorenými okennými rámami a verajami, bez zasklenia, na po stranách, pri stenách nasypanej slame strávili prišelci 4 dlhé týždne.

Medzitým prišiel september. Polohladní pochodovali k stanici a boli opäť naložení do vagónov. Po hodiny trvajúcej ceste prišiel vlak do Werder pri Lübzi. Rodiny boli pridelené sedliakom. Jolaninej rodine sa podarilo dostať na jeden statok, na ktorom bolo pre nich síce málo miesta, ale dostávali bohatú stravu, začo sedliakovi pomáhali pri práci.

Bol práve november, keď Štefan a jeho švagor Matúš dospeli k rozhodnutiu, že v noci a v hmle sa odoberú cez hranicu do Západného Nemecka. Po niekoľkých dňoch sa Matúš vrátil sklamaný späť. Štefan sa prebil až k Rýnu, aby sa poobzeral po ubytovaní svojej rodiny. Potom sa tiež vrátil späť k svojej rodine.

V apríli 1947 sa rozhodlo 6 rodín Karpatských Nemcov k úteku na západ, medzi nimi bola i Jolanina rodina. Zaplatený prevádzač ich previedol cez zelenú hranicu. Teraz sa ocitli v anglickej okupačnej zóne, oni však chceli ďalej k Rýnu do Americkej okupačnej zóny Nemecka. Štefan, Pavla a ich 4 dcéry Jolana, Adela, Malvína a Ingeborg sedeli unavení a vyčerpaní po strastiplnom úteku vo vlaku, ktorý ich priviezol do Porýnia. Na svahoch Vortaunusu uvideli vinice podobajúce sa viniciam v Račišdorfe. A keď zbadali Rýn, ktorý im pripomínal Dunaj, zvolala Adela uchvátená:

„Toto bude naša druhá domovina!“

© Jolan Peters, Flucht und Vertreibung 1945 - 1947
(uverejnené v Krajanskom časopise Karpatských Nemcov v Rakúsku, zošit 9/10 1997)