Po vojne môj otec dostal dekrét o preložení do hlavného mesta, do Bratislavy.
Bývali sme v činžiaku na prízemí, v robotníckej štvrti.
Bola som veľmi živé dieťa a utrpela som tu ťažký úraz. Nakoľko po vojne neboli dostupné lieky, ktoré by mi pomohli, bola nutná operácia a po nej som sa stala dieťaťom s telesným postihnutím. Dlhý čas som pobudla na lôžku v nemocnici a neskôr aj v domácom ošetrení.
Počas mojej hospitalizácie sa k našim horným susedom na I. poschodí nasťahoval podnájomník, študent filozofie na UK. Vo voľnom čase chodil k našim na partie šachu a zblížil sa s nimi. Odo mňa bol o 15 rokov starší, mal veľmi rád deti, venoval sa mi, požičiaval knihy, nosil mi kamienky, rastlinky, motýliky a učil ma ich spoznávať. Hrávali sme spolu šach, bol veľmi trpezlivý, aj duchovne ma viedol.
Bola som po prvom prijímaní aj birmovku som mala za sebou, pri debatách som všetkému rozumela. Keď som dočítala knihu, rozoberali sme kladné i záporné postavy, čo sa mi tam páčilo a prečo sa mi niečo nezdalo dobré. Až oveľa neskôr som pochopila, aké to je dôležité pre vývoj dieťaťa.
Vyrobil mi telefón - z boxovej škatuľky. Urobil do škatuliek dierky, prevliekol dlhý konopný špagát, aby dočiahol z I. poschodia na prízemie a telefón bol hotový. Bolo to v lete, okná sme mali otvorené, jasné, že sme sa počuli. Mala som zábavu na pár týždňov.
Raz pred Vianocami vystrihol z papiera takú malú košieľku, narobil tam s nožnicami malé strihančeky, ktoré pri zahnutí urobili pekný rožtek na košieľke. Vysvetlil mi podstatu, za každý dobrý skutok zahneš jeden rožtek a do Vianoc ušiješ obrazne povedané z dobrých skutkov Ježiškovi košieľku.
Keď rožtekov pribúdalo, pekne to aj vyzeralo a na Vianoce veľká radosť, hotovú košieľku som zavesila na stromček. Naši mu boli vďační, že sa mi venuje, vždy ho niečím počastovali (pochádzal z 12-tich detí). Mala som už vtedy malého bračeka, ktorý dal našim tiež dosť zabrať. Bol ešte živší ako ja.
Neskôr, keď som už mohla chodiť, naši ma rozmaznávali a ľutovali. Náš priateľ-filozof, ako ho volali, si všimol, aké sú na mňa mäkkí, zavolal si ich na „paškál“. Naložil im do duše, že takto ma veru správne do života nepripravia, pokiaľ ma normálne do všetkého nebudú zapájať. Pochopili.
Pre mňa nastali ťažké časy, nič sa mi neodpúšťalo, išli na mňa tvrdo. Dávno viem a som im všetkým vďačná za to, lebo to bola jediná správna cesta pre mňa (i pánu Bohu, že som ich mala pri sebe).
Jedného dňa sa náš priateľ nevrátil zo školy.
Nakoľko nebol z Bratislavy, sa naši nič o ňom nedozvedeli.
Mala som vtedy desať rokov.
Bolo mi na 12-ty rok, keď sa rodičia v 50-tych rokoch presťahovali z Bratislavy do Rače.
Dvor i dom, kde sme sa nasťahovali, boli vinohradníckeho rázu. Pre nás koniec pohodlia, miesto kúpeľne koryto, miesto WC - kadibúdka na konci dvora, miesto vodovodu - studňa, tá bola našťastie pod strechou v letnej kuchyni, ukončená pumpou.
Pôvodní majitelia domu sa museli vysťahovať s celou rodinou i so psom na stredné Slovensko. Podrobnosti sme vtedy nevedeli.
Život na dedine pre nás nebol neznámy, nakoľko letné i zimné (uhoľné) prázdniny sme trávili u starých rodičov na Záhorí na roľníckom dvore. V Rači sa hovorí podobným nárečím ako na Záhorí, preto sme si s kamarátmi i s ostatnými dobre rozumeli. Spriatelila som sa s dievčatkom skoro rovnako starým ako ja, zo susedného dvora. Uviedla ma medzi svoje kamarátky, ktoré ma prijali medzi seba.
Hrávali sme sa s deťmi na „koniarni“, pri potoku za Židovňou, v zime sme sa sánkovali až na Zlatej Nohe. Tu som zažila aj svoju prvú detskú lásku. Jeden z chalanov ma až trikrát zguľoval a vyumýval v snehu. Dievčence mi závideli a hovorili, že „páli za mnou“, bola som v siedmom nebi.
Prežila som tu peknú časť z môjho detstva.
Priateľstvo s mojou kamarátkou trvá doposiaľ, sme neustále v kontakte, aj keď ju vietor zavial na úplne opačný koniec Československej republiky. Teraz sa mi hlási z cudziny, z Česka.
Môj brat mal sedem, keď sa prihlásil medzi miništrantov v kostole.
Do farského kostola sme v zime v decembri chodili na „roráty“, začínali o šiestej ešte pred vyučovaním. Bývali sme na začiatku Dolného konca, mali sme teda bližšiu cestu od detí, čo nás dobiehali až z Lisovne. Kedy asi vstávali?
Bola vtedy tuhá zima, snežilo, sneh nám vŕzgal pod bagančami, keď sme kráčali hore Horným koncom. Dievčatá v kostole stáli pred prvou lavicou, dobre mi to padlo, že sa môžem chvíľami oprieť, lebo nám kratšiu nohu. Vtedy ma všetci ešte nepoznali, boli sme v Rači noví.
Keď si počas obradu treba kľaknúť, všetci kľačia, len ja tam stojím ako svieca. Za mnou v prvej lavici sedela nejaká horlivá tetka, „ždúrla“ ma do chrbta a potichšie mi povedala: „Fčil sa klačí“. Ja nič a ona znova: „Co nečuješ? Klakni si!“.
Mám gundžu v krku, ale naberám odvahu, v tej chvíli mi iné nenapadlo, netušiac jej reakciu:
„Chýba mi koleno, nemôžem,“ potichu jej hovorím.
„Čuli ste ju? Na takemto mísce si robí ze mja buázna, dzífčisko jedno!“ pološeptom vychŕlila.
Dávno to má u mňa odpustené, no ale aj takýto zážitok z detstva mám.
Mali sme kamarátku aj na Hornom konci (na začiatku Horného konca bývali), hrali sme sa u nich raz podvečer na dvore, jej otec, strýc Ferin, pripravoval povoz na ráno, že pôjde s koňmi na roľu a spýtal sa nás:
„Dzífčence, ná nescete ít zajtra se mnú na duhší výlet hen až k Dynamitce? Pujdem tam s koňma pro jatelinu.“
Išli sme. Vzali sme si niečo pod zub aj na hranie. V prírode sme strávili celý deň. Roľa bola na mieste, kde je teraz areál AB Kozmetika.
Keď sme sa podvečer vracali, voz bol naložený veľkou „fúrou jateliny“ a nás strýc Ferin povykladal na samý vrch. Kývali sme každému autu, až tri nás vtedy po ceste predbiehali a autobus, šťastné, že na akej vysokej fúre sa to vezieme.
Oveľa neskôr, keď sme s mojím manželom začali gazdovať v inej časti Rače, pod hradskou, zaujímali sme sa o záhradku v záhradkárskom spolku. Pridelili nám záhradku práve na mieste, kde som bola na výlete. Svedomite sme na nej pracovali a na strýca Ferina som si v nej často zaspomínala.
Obrábali sme ju niekoľko rokov, až do výstavby AB Kozmetiky.
V jednu novembrovú noc nastala u nás v spálni, kde sme všetci spávali, trma-vrma.
Otecko mňa i brata previedol do prednej izby na gauč a utekal niekde na Dolný koniec.
Do rána napadol toho roku prvý čerstvý sneh.
Ráno, keď sme vstávali, vítala nás babička Číková, pôrodná asistentka, so správou, že v noci nám bocian priniesol sestričku. Ukázala nám ju, bola milučká. Ja som bola už veľká, ale brat sa vybral na dvor hneď na zvedy. V čerstvom snehu hľadal bocianie stopy - nič nenašiel. Smutný sa vrátil a chcel vysvetlenie. Babička Číková mu potom povedala, keď sa spamätala, že bocian toľko trepotal pri okne, až ho naši začuli a otvorili okno, aby mohol odovzdať sestričku. Preto stopy nenašiel.
Doposiaľ sa na tejto príhode zabávame, keď u sestry oslavujeme narodeniny, dnes je už šťastná babička.
V dome, kde sme bývali, boli v podzemí pivnice, so sudmi s vínom.
Majitelia domu pred odsťahovaním pivnice prenajali svojej rodine.
Jedno ráno otcovi akosi lepšie „šmakoval“ čaj pri raňajkách, ako inokedy.
Aj obed bol toho dňa nejakej čudnej chuti.
Naši prišli na to, že zo studne, ktorá bola ukončená pumpou v našej letnej kuchynke, ťaháme víno s vodou. Nevedeli sme, čo sa stalo, otecko to išiel oznámiť ľuďom, čo používali pivnicu.
Blízko studne v pivnici stál stolitrový sud s červeným vínom a v noci na ňom z ničoho-nič praskla obruč, všetko víno vsiaklo do zeme a aj do studne. Bola to veľká škoda, našim to bolo ľúto, no nik nebol na vine.
Dá sa povedať, že pokým sa studňa ťahaním vody nevyčistila, i plienky pre malú sestru sme prali vo víne. Potom sme ich nemohli dovyvárať, stále boli ružové.
Moja malá sestra nemala dlho hlboký kočík.
V tom čase, písal sa rok 1953, bol problém so všetkým, nič nebolo dostať a aj keď bolo, na všetko sa muselo stáť v rade, už od štvrtej ráno.
Sesternica pracovala u „Brouka“ (OD Dunaj) v učtárni a raz prišla s tým, že dostali tri kočíky, z nylonovej bužírky, sú krásne vytapacírované zvnútra, s guľatou búdou a že jeden z nich by mohla dostať. Naši ho teda kúpili, naozaj bol pekný a moja sestrička v ňom bola ako anjelík medzi vyšívanými „krézlami“ (volánmi) na paplóniku.
Pýšila som sa, keď som ju na jar vzala na prechádzku po Dolnom konci. Každý zo známych, čo ma stretli, obdivoval kočík i bábo. Moja radosť netrvala dlho, hneď na druhej prechádzke mi vyletelo jedno predné koliesko a „fujáz“ z chodníka na cestu. Namorila som sa, kým som ho dostala späť na osku a poriadne som sa pritom umazala.
Toto sa mi prihodilo viackrát. Netušila som, že mi vypadla aj zvláštna, dôležitá súčiastka. Znechutená som sa vždy vracala z prechádzky, pokým naši nenavštívili opravára, na námestí za hviezdou (Pomník padlých hrdinov). Osku zavaroval snáď trikrát, fungovalo to chvíľu a koliesko opäť vyletelo.
Naposledy, keď koliesko vyletelo, išla som k opravárovi ja a prosila som ho:
„Strýčku, prosím vás, opravte to už tak, aby som si konečne trúfla s tým kočíkom ísť aj dolu výhonom (tak sme vtedy nazývali hlavnú ulicu), lebo doposiaľ som kočíkovala len na Dolnom konci.“
Povedal mi:
„Dzífča, ná nic sa neboj, fčil to už bude tak zavarené, že možeš ít dúle aj hore výhonem bez obav.“
Najbližšiu nedeľu som teda išla, našťastie s kamarátkou.
Výhon sme vtedy pokladali za „račanské korzo“, mladí sa tu prechádzali a potom pred kinom v hlúčikoch debatovali.
Prišli sme s kočíkom k starej pošte u Danielovičov (nad vilou doktora Hlaváča), vtom mi koliesko ufujazdilo dolu výhonom, našli sme ho až u Rukríglov pri plote (dom medzi lekárňou a cukrárňou). Teraz sa mi už veru nepodarilo dostať ho na osku, lebo cestou som nechtiac (alebo od jedu chtiac?) zavadila oskou o kocky na ceste a skrivila sa.
Náš nylónový kočík skončil v spálni, miesto kolieska bola oska položená na plechovom litráku, obrátenom hore dnom.
„Taký kus, hen až od Brouka“, utrúsila niekedy mamička, keď išla okolo neho.
Našťastie sa moja sestra na svoj vek naučila dosť skoro chodiť, tak nám nechýbal. Naši ho niekomu potom darovali s tým, že ho už iste nebudú potrebovať, ale nebolo to tak. Vždy, keď sme sa sťahovali na nové miesto, sa niekto z nás narodil. O niekoľko rokov sme dostali výmer od nového bytu v novej časti Rače a tam sa narodil náš ďalší brat. To som už ja mala 19-násť a v móde boli úplne iné kočíky.
Boli sme štyria, naši sa už potom nikde nesťahovali.
V kine NÁDEJ sa objavili plagáty, že do Rače zavíta kúzelník, volá sa tuším Coliny, večer o ôsmej bude mať v kine vystúpenie - pre dospelých.
Môj brat sa vtedy podvečer vytratil z domu, že sa ide ešte pohrať s kamarátmi. Dosť dlho ho doma nebolo, už sa stmievalo, mal osem rokov, rodičia sa strachovali, kde ten chlapec len môže byť a poslali ma hľadať ho. Mne bolo jasné, kde je, a tak som išla rovno do kina, pretože celá Rača len o tom hovorila. Predstavenie dávno prebiehalo, nemohla som si dovoliť zavolať na brata „Poď domov!“ A navyše, ten Coliny také kúzla predvádzal, že aj ja som stratila pojem o čase.
Domov sme sa vracali v noci niečo pred jedenástou a otecko nás už čakal medzi vrátami, s remeňom v ruke. Mne naložil o čosi menej ako bratovi, preto mi ho bolo veľmi ľúto, dlho som ešte pod duchnou fikala, keď ho zrazu počujem hovoriť:
„Mami, mami, spíš? Chceš, aby som ťa urobil o 20 rokov mladšou? Od otca som síce dostal veľkú ‚rezu’, ale on ešte netuší, čo som sa tam všetko naučil, sedel som na schodíku pri prvom rade.“
Neverila som vlastným ušiam.
Rodičia našej ďalšej kamarátky, čo bývali pri kine, pracovali ako uvádzači a boli k nám deťom, čo sme bývali na okolí, veľmi tolerantní, preto sme sa dostali aj na Colinyho. Na rezu sme akosi rýchlo zabudli, lebo po kúzelníkovi prišli do Rače povrazolezci Blondýnovci a pred kinom postavili drevené stožiare, napli laná a večer cez predstavenie po nich chodili a robili akrobatický program. Bolo to napínavé.
Aj po tomto predstavení našu návštevu na ňom otecko ukončil podobne - rezou.
Tak sme volali výprask s remeňom.
V škole som mala veľmi rada prírodopis. Mali sme si priniesť sušené rastlinky aj motýliky a chrobáky, o ktorých sme sa práve učili. Bolo to v lete a našim som povedala, aby ma ráno skoro zobudili, že si pôjdem na pažiť nájsť, čo potrebujem do školy.
Zobudili ma, otecko chcel ísť so mnou, ale povedala som, že to zvládnem sama.
Na pažiti som si našla všetko, rastlinky i motýliky aj chrobáky. Niesla som si ich v sirkových škatuľkách a rastlinky vo vreckách, lebo skoro ráno som doma nenašla žiadny vhodný „sajdák“ (tašku). Vracala som sa z pažite domov, keď som začula po Dolnom konci práskanie bičiskom. Dedinský pastier švihal bičom na ceste a vykrikoval na stádo pred sebou.
Gazdovia a gazdinky vyháňali dobytok z dvorov, hnal ich až z Horného konca a postupne ich pribúdalo. Išli sa pásť na pažiť. Stádo bolo rozlezené po celej šírke, cez chodník aj cestu.
Približovala som sa k stádu, ja z pažite, ono na pažiť. Naľakala som sa, koľko ich ide proti mne a pomyslela som si, že mne sa určite nevyhnú. V panike som vliezla do najbližšej medzurky a prečkala, kým prejdú.
Potom rýchlo poďho domov, preskakujúc kopy, čo tam zanechali na chodníku. Niekedy sa mi aj nezadarilo, mala som ďaleko domov, ale v tej chvíli mi to bolo aj tak jedno, lebo aj v medzurke bolo všeličo naložené, do čoho som v rýchlosti znenazdajky stúpila. Doma som pred vyučovaním musela zvládnuť poriadnu očistu.
Toto bola pre mňa v Rači od začiatku zvláštnosť, keď som porovnávala život v Rači so životom roľníckej dediny na Záhorí, u starých rodičov.
Skoro ráno na ulici zvuk plieskajúceho biča, múkanie a búkanie zvierat hnaných pastierom na pažiť. Večer sa vracali a každé z nich trafilo do svojho dvora, také múdre zvieratá. Vždy sme boli s bratom večer v okne.
U starých rodičov boli ráno kone, voly už pozapriahané do vozov, naložených s mechanizmami, pluhy, radlice, kosy, podľa toho, čo sa práve na poli robilo. Vychádzali z dvorov, aj tam boli múdre, starý otec nám povedal, keď sme niekedy išli s nimi:
„Uvidzíte, že zastavja pri našem poli.“
To sme išli aj 4 km preč z dediny a zastavili presne. V tom čase v Rači gazdovia niesli na pleciach vidly, škrabáky, kopále, putne, alebo tlačili tragače naložené so štekmi, gazdinky na chrbáte v tráčkových obrusoch košíky asi s jedlom, niekedy odtiaľ trčal aj pant (tráva na priväzovanie révy k štekom), v rukách hlinené črpáky s vodou alebo snáď s vínom?
Často som chodila s kamarátkou do ich vinohradov, za jej rodičmi. Skoro pri každom mali postavené malé nádrže. Keď som to prvýkrát videla, myslela som si, že sa tam deti „čvachtajú“ a dospelí ovlažujú.
„Jéjdanenky, aký malý bazénik tu máte, fúj, aká je v ňom stará modro-zelená voda, ako sa tu budeme máčať a kúpať?“
„Toto je tuňa a v tuni sa nekúpe, v ní sa zarábja ve vodze ledek s vápnem a s tým sa potom špricujú révy, proto je taká modro-zelená,“ poučil ma jej otec, bolo to vraj v Hovnari.
Naši sa raz dozvedeli o takej ponuke, že by mohli obrábať vinohrad vraj „napoly“. Znamenalo to, že ho budú obrábať, aj sadiť si tam môžu, čo chcú a s úrodou hrozna sa potom podelia napoly s majiteľmi. Boli to starí ľudia, ktorí nevládali vinohrad obrábať.
Aj tak bolo, dohodli sa.
Na jar začali chodiť po Rači mladí muži, horňáci i dolňáci, ponúkali sa do roboty, volali sme ich „kopáči“. Kopali s vidlami vo viniciach za stravu, nocľah a pár korún. Aj naši sa s jedným zjednali.
Po tejto ponuke a snahe našich rodičov začalo sa nám doma lepšie dariť a ja s bratom sme sa dočkali jahodových osúchov, aj „rízkov“, čo nám tak voňali každú nedeľu snáď v celej Rači z každého dvora, keď sme sa vracali domov z „hrubej“ omše.
Starý otec nás v tomto období navštívil viackrát, mal ukončenú gazdovskú školu v Zlíne a zaujímala ho práca aj vo vinohrade. Niekoľkokrát konštatoval:
„Veru vinohradníci sa vjec narobja jak rolníci.“
Lebo v tom čase sa ešte nevyužívala taká mechanizácia tu vo viniciach, ako u nich na poliach.
Nejaký čas sme už bývali v Rači, keď sa jedného dňa vynoril zo záhumenice (teraz je tu sídlisko Záhumenice) krásny pes, vlčiak, krivkal na prednú nohu hore dvorom.
Ľahol si u nás na schodík pri letnej kuchyni. Mal suchý ňufák, čo avizovalo vysokú teplotu a strašne skučal. Podľa mamičky „mlel z posledného“. Dvorania, čo s nami vo dvore bývali, ho poznali, bol to Arak, pes našich predchodcov, čo sa museli vysťahovať na stredné Slovensko aj s ním. Prekonal sám cestu naspäť (bez kompasu), necítil sa tam asi doma.
Dali sme mu do vedra vodu a on pil a pil. Babička od susedov vo dvore sa mu prihovorila:
„Aračku, tys moseu byt ale smajdný, šaks vypiu skoro plný ompr vody.“
Naša mamička mu dala medzi pysky aspyrin, prezrela mu labku. Mal tam vpichnutú poriadnu triesku. Strašne skučal, keď mu ju vyťahovala, mal to zahnisané, aj vrčal, ale držal sa dobre. Potom zmiešala krupicu s vodou, kašičku dala do handričky a labku obviazala. O dva-tri dni bol Arak v poriadku. Žil s nami na dvore zopár rokov, starali sme sa o neho.
Keď naši neskôr obdržali výmer od nového bytu v novšej časti Rače, chodil nás tam navštevovať úplne sám, nik mu cestu neukázal. Chodil k nám, pokiaľ nezostarol. Vždy sme sa s ním potešili.
Na Dolnom konci, ďalej za sv. Floriánkom, v jednom širokom dvore, kde žilo asi osem rodín, sa naši zjednali s jednou gazdinkou na odbere mlieka. Vždy po večernom dojení sme chodili s konvičkou po mlieko pre našu malú sestru. Aj nám sa zato ušlo.
Raz, to som mala už pätnásť, naši neboli doma, ja som varovala s deťmi. Práve sme sa vrátili s mliekom domov, keď u nás niekto zaklopal. Bol to náš priateľ-filozof, nevideli sme sa dlhý čas, ani o ňom nepočuli. Mala som desať, keď som ho videla naposledy.
Doma sme žili skromne, ale vždy sa zato našiel kúsok kuglufu a trocha melty - kávy pre návštevu, ale tentoraz sme doma nemali ničovaté-nič. Len to mlieko, čo sme práve priniesli a nenačatý čerstvý, guľatý chlebík. Naliala som nášmu hosťovi do plechového pollitrového hrnka z mlieka a z chleba, na ktorý som najprv naznačila kríž, odkrojila veľký pupok. (Tak sme to doma robili a s bratom sme sa predháňali, keď sa načínal chlieb, „pupok bude môj“, kričali sme, no teraz sme ho oželeli.)
Náš hosť bol s pohostením nadmieru spokojný a povedal mi, že sa na takú kráľovskú večeru ani nepamätá, kedy by ju naposledy jedol. Dočkal sa aj príchodu našich rodičov, neskôr mi naši povedali, že sa práve vrátil z 5-ročného väzenia z Jáchymova. Keď zistil na predošlom mieste našu novú adresu, jeho prvá cesta viedla k nám.
Po „kráľovskej večeri“ našim rozpovedal, prečo bol uväznený. Dôvodom bol jeho brat, ktorý odišiel do Ríma a tam študoval za kňaza (tajne). Aj ostatní z jeho rodiny boli prenasledovaní. Po prepustení z Jáchymova mu už neumožnili doštudovať a veľmi ťažko si mohol nájsť zamestnanie. Písali sme si.
Napokon sa zamestnal v nemocnici, ako ošetrovateľ v malom meste na Považí. Vypracoval sa na inštrumentára pri operáciách, no prišlo nariadenie „zhora“ a museli ho prepustiť. Toto sa nonstop opakovalo. Nezvládol tú „štvanicu“ a v roku 1968 sa rozhodol odísť do cudziny. Naši ho podporili, nielen duchovne. Dostal sa do USA, pracoval v rôznych profesiách, no jeho túžbou bolo pracovať s deťmi.
Po dlhšom čase sa mu to napokon splnilo, pracoval najprv ako pomocný ošetrovateľ v Ústave pre telesne a mentálne postihnuté deti, neskôr ako vychovávateľ a učiteľ. Tešili sme sa z toho, že našiel pokoj a uplatnenie v profesii, o ktorej sníval.
Ostal slobodný. Neskôr sa naša korešpondencia obmedzila na „vianočnú poštu“ a v nej sme si písali, čo sa za celý rok udialo.
Na námestí v Rači za hviezdou (Pomník padlých hrdinov) bola konečná autobusov. V tom čase naše spojenie s Bratislavou, v Dynamitke za tunelom sme prestupovali na električku.
V sobotné podvečery bolo na konečnej rušno. Z Bratislavy prichádzali mladí ľudia - chlapci zväčša, čudne sa zdali pre nás oblečení. Mali veľké kovbojské širáky, flanelky a na chrbtoch niesli ruksaky, všelijaké celty, ešusy, sekerky a gitary. Stretávali sa u Meszároša aj s račanskými chlapcami, predtým, ako odišli do lesa. „Trampi idú“ - tak sme ich volali.
Mali vytvorené osady, všelijaké regule, ktoré tam dodržiavali, každá osada mala svoj znak - erb a šerifa. Bratia mojej priateľky boli tiež členovia jednej z nich, volala sa „Mauna Loa“. Keď bratia neboli doma, tajne sme chodili do ich izby a obdivovali veci, čo im viseli na stene, osadná vlajka, z kože také tenké švihle, na ktorých boli navlečené vyrezávané drievka - „amulety“, mali pre nich iste význam. Tiež gitary tam viseli. Na starom gramofóne sme si púšťali platne Kučerovcov (Tuú solotúu, Rége-rége, Kukurukukúú), vtedy to bola obľúbená skupina.
Aj trampi pekne hrávali na gitarách, pred Meszárošom sedeli na obrubníku. Keď sme sa ich pýtali, načo chodia do lesa, hovorili, že čistia les od suchých haluzí a tiež studničky. Iste mali aj iné dôvody.
My s deťmi z okolia, ale aj s našimi rodičmi, sme tiež chodili do lesa. Keď bol vo vinárni majáles, hrala tam hudba a na terase sa tancovalo. My sme sa hrali u Buchtov, na lúke. Cesta do vinárne u Vrbu bola rozprávková. Dlhočizné kríky divých šípových ruží sa prepletali ponad našimi hlavami, tvorili rozkvitnutý tunel, ani oblohu nebolo vidieť, niečo nádherné.
S kamarátmi a kamarátkami sme chodili do lesa na snežienky na Malú aj Veľkú baňu. Pobehať na Pánovú lúku, ale aj Kamennú sviňu popreliezať, aj túru k Božej Muke som zvládla, no a horáreň na Bielom kríži (u Kocmundu) bola na skok. V týchto miestach sme natrafili na prameň, zálesáci nám hovorili, že tam vyviera Vydrica.
Za vidna sme sa museli vrátiť domov, vždy s nami boli aj starší kamaráti. Cestou sme stretávali starenky, ktoré si nosili na chrbte v tráčkovom obruse halúzky aj menšie drevá, často oddychovali s tým nákladom pri ceste. V lese sme videli zasa furmanov s koňmi, ako pracujú s drevom, zvážali veľké stromy už očistené od vetvičiek priviazané o reťaze. Iste to bola ťažká práca.
Oveľa neskôr, keď som končila strednú školu, som sa s kamarátkou na Buchtových lúke pripravovala týždeň na maturitné skúšky. Lúka nám pomohla.
Do deviatej triedy som chodila v Krasňanoch, na Jedenásťročnej škole. Vypukla tam epidémia infekčnej žltačky. Neobišla ma. Keď mi začali nevoľnosti s trávením, o epidémii som nič netušila. Školskú doktorku sme mali pani Križanovú, ordinovala vedľa školy na zdravotnom stredisku. Bola som často unavená a mamička ma konečne vydurila k nej.
V čakárni bolo viac spolužiakov aj z iných tried, čo prišli po mne s podobnými príznakmi, ako som mala aj ja. Som na rade.
„Dievčička, a akej farby máš stolicu?“ spýtala sa ma školská doktorka, keď som predtým povedala o mojich pocitoch. Iste to bola pre ňu dôležitá informácia, no ja som zostala v pomykove, červená ako fakľa, zaskočená a zahanbená, že mám o takých intímnych veciach hovoriť.
Zamyslela som sa nad pravdivou odpoveďou a musela som s pravdou von.
„A čože ja viem, pani doktorka, ktorá je moja, keď do kadibúdky chodíme všetci z celého dvora?“ odpovedám po pravde.
So sestričkou zostali ako zarezané, ticho. Obdržala som papier na hospitalizáciu do infekčnej nemocnice v Prievoze a na sanitku. Nariadila mi, že nesmiem použiť hromadný dopravný prostriedok na cestu domov. Ja poctivec, vliekla som sa po chodníku popri hradskej peši a niekde v polke cesty ma predbiehal jeden z autobusov, čo vtedy premávali, a moji spolužiaci z čakárne v ňom, ukazovali mi dlhé nosy.
Na druhý deň sme sa stretli v nemocnici. Spovedali ma, čo som včera u tej doktorky narozprávala, lebo keď som vraj vyšla z čakárne von, ozýval sa z ordinácie taký rehot, že dlho trvalo, kým zavolali ďalšieho. Čudovala som sa, na čom sa tak mohli smiať? Mne tam bolo skôr do plaču.
V tej chvíli som presvedčila sama seba, že som to iste nespôsobila ja. Spolužiakom som nijaké podrobnosti povedať nemohla, no a potom som sa upokojila.
Mamička zanedlho musela navštíviť pani doktorku na obvode a tá jej príhodu so mnou povedala. Keď som vyzdravela, doma mi to potom rozpovedali.
Vtedy som už uverila, že sa zdravo smiali na mne.
V deviatej triede sme mali nový predmet, brannú výchovu, okrem iného sme sa učili strieľať z malorážky. Darilo sa mi a mala som samé dobré „trefy“.
Z ostatných predmetov to bol zlatý stred, z niečoho aj lepšie, poznačené to bolo tou žltačkou, pre ktorú som veľa vymeškala.
Na Račanské hody, v máji na Filipa a Jakuba, prišli kolotočiari. Usalašili sa vedľa kina aj so strelnicami. Vtedy tam nestál ešte Družstevný dom a toto miesto sa využívalo aj na letné kino. Na stene bývalej Sporiteľne bolo natiahnuté večer plátno.
Tajne som zo záhumenice videla filmy Väznica parmská, Fanfán Tulipán. Aj keď to nebol kvalitný pohľad, všetky decká, čo sme to za plotom pozerali, sme boli uveličené, že aké zakázané francúzske filmy sme to videli. Dnes ani neviem, ako sme rodičom unikli.
Keď prišli kolotočiari so strelnicami, letné kino nepremietalo. Naši kamaráti, čo snáď vtedy už po nás poškuľovali, že nám vystrelia ruže - také papierové na špajdlách. Nie a nie zasiahnuť, asi boli z nás strémovaní, keď sme im oxidovali za chrbtami. Ostatné kamarátky už chodili po výhone s papierovými pukrétami, čo im bratia, bratanci alebo kamaráti povystreľovali a my dve smutné, bez ničoho.
Na ruže si ešte nestrieľala, len do terča, pomyslela som si. Čo keby si to skúsila?
Zverila som sa s rozhodnutím kamarátke, že keď sa mi zadarí, už nebudeme smutné. Z desiatich možností som vystrieľala šesť ruží, na dievča to veru nebolo vtedy zlé. Kamaráti sa na mňa dívali ako na zjavenie, mne to zdvihlo sebavedomie, no nie na dlho.
Po výhone sme sa pýšili síce aj my s pukrétami ruží, horšie to bolo po príchode domov. Maminy nás začali vyšetrovať, kto nám ich vystrelil a za čo? Našej verzii veru neverili a dostali sme pár dní „zaracha“, ako to teraz naše vnúčatá nazývajú.
Po skončení deviatky bola som v Tatrách na týždeň stanovať pod Popradským plesom s bratancami a sesternicami, tiež s priateľkami. Cestou na túru na Kôprovský štít bola po ceste postavená súťažná strelnica pre turistov Tatier. Všetci z našej partie sme si zastrieľali, táto súťaž trvala celé leto. Na terč sme si na zadnú stranu napísali meno a adresu. Na konci prázdnin súťaž vyhodnocovali. Získala som prvú cenu, prišla mi poštou v balíčku vecná odmena, trampky číslo 12, oteckovi ako uliate.
Prelozil v nich Tatry niekoľkokrát.
Mamičke vyšli lieky, poslala ma po recept na obvodnú ambulanciu cestou zo školy. Ordináciu som mala po ceste, autobus vtedy stál pri topoľoch na hradskej, pod cintorínom a ordinácia bola oproti základnej škole vo Výhone. (Teraz je to jednoposchodový dom oproti katolíckej škole pri zastávke električky.)
V ten deň sa ordinovalo poobede, v čakárni už bolo plno ľudí, všetko starí ľudia, muži i ženy. Sadla som si a čakala na poradie. Chtiac-nechtiac, musela som si vypočuť príbehy ľudí v čakárni, ako hovorili o svojich zdravotných ťažkostiach. Pre mňa to bolo hrozné, ľutovala som ich v duchu, lebo som o takých chorobách a ťažkostiach ešte nikdy nepočula.
Pacientov pomaly ubúdalo a príbehov a problémov pribúdalo, prežívala som to s nimi.
Oproti mne sedel vysoký počerný elegán - Gašpar ho v čakárni volali. Po Rači som ho neraz vídala chodiť s klobúkom a s paličkou. Nebol mi neznámy, býval pod hradskou. Z ničoho nič sa ma zrazu spýtal:
„Slečna, vy máte asi veľké bolesti, nič síce o svojich ťažkostiach nehovoríte, ale ja vám to vidím na tvári, ako trpíte. Som teraz na rade, pustím vás, dnes to tu ide výnimočne pomaly, aby ste nám tu neodpadli.“
„Ale ja, ja...“ začala som koktať, „mne nič nie je, ja idem len matke pre recept.“
„Tak čo tu teda sedíte, ako Božia Muka?“
„No zmohli ma tie príbehy, prežívam ich,“ odpovedám.
Keď sme sa neskôr stretávali na ulici, zďaleka sa na mňa usmieval a prstom mi ukazoval na svojej tvári úsmev od ucha k uchu.
Moja priateľka mala strýka, ktorý so svojou rodinou býval v Rači „Pri Kolíske“.
Nakoľko v tom čase telefonické spojenie až také nebolo, rôzne správy sa odkazovali medzi vzdialenými od seba rodinami po susedoch, ktorí sa náhodou objavili dolu v dedine, alebo poslali so správou nás - deti, po obede, keď sme už po škole mali voľno.
Raz koncom týždňa sme išli tiež s odkazom, skracovali sme si cestu cez Popolnú, vedľa Meszároša a Prokešov, a potom doľava poľnou cestou medzi vinicami, križovali sme Knížkovú cestu až hore na Kolísku. To sme už boli väčšie.
Prejsť ale koncom týždňa okolo Prokešových pekárne, kde sa pravidelne vypekali račanské orechovníky, makovníky a holé koláče, čo sa dávali ako výslužky na svadbách, nebolo veru pre nás jednoduché. Na celom okolí rozvoniavali hrozienka, vanilka a keď sa to už pieklo, joj, nemohli sme odísť, pokiaľ sme sa tej vône do sýta nenavoňali, preto nám cesta na Kolísku aj dlhšie trvala.
Keď sme správu odovzdali, pohrali sme sa s ich deťmi chvíľu a priateľkin strýko nás raz na kúsku vyprevádzal. Vyšli sme na vŕšok na ceste „Pri Kolíske“ a hovoril nám:
„Fčil sa podzívajte, ňeco vám ukážem, z tehoto vŕška, ked je pjekňe a nesvíci moc sunko a neni žádnych mračen, sa dá vidzet volným okem Zobor, je to vrch až hen tam daleko pri Nitri.“
Ukazoval nám, ktorým smerom sa máme pozerať, no v ten deň sme šťastie nemali, bolo zamračené.
Nabudúce, keď sme niekoľko krát išli tadiaľ s odkazom, sme na tom mieste vyzerali do diaľky, ale veru nič sme nevideli, až raz, ideme od strýca, žiadne mračná, pozeráme tým smerom, či niečo uvidíme, z hory sa k nám spúšťal starší miestny poľovník aj s jazvečíkom, na prsiach sa mu hompáľal ďalekohľad. Prichádzal k nám:
„Dzífčence, a co vyhlédate, nač tak krky natŕčate?“
„No, strýc Vilmoš nám raz ukázal miesto, že odtiaľto uvidíme Zobor a doposiaľ sa nám ho nepodarilo vidieť.“ „Dočkajte,“ priložil si ďalekohľad k očiam a nasmeroval na lepší smer, ako sme my krky natŕčali, „dneskaj máte ale ščascí.“
Podal nám ďalekohľad a my sme ten Zobor fakt videli. Dlho sme tam stáli, aj keď už od nás odišiel, bolo ho vidieť aj voľným okom. Boli sme šťastné, že sa nám to napokon splnilo.
Verili sme tomu, že to je Zobor.
„Nemecký kulturák“ sme v detstve i v mladosti navštevovali pravidelne. Na poschodí boli rôzne klubovne, krúžky - foto, šachisti, hudobné i miestna knižnica. Vždy nám dobre poradila pani Máťušová z Dolného konca, fantastická knihovníčka, pri výbere kníh. Na prízemí v sále sa poriadali zábavy, maškarné plesy a iné veselice, alebo slávnostné „pionierske sľuby“ a iné.
Blížil sa čas, keď z nás boli už skoro slečny, moju priateľku bratia učili tancovať pri gramofóne. Raz som k nim prišla, bola sama doma, prekvapila ma, zapla gramofón a zavelila:
„Keď už viem ako-tak tancovať ja, naučím to aj teba.“
„Čo si, a načo mi to bude? Veď ja som na tanec nemožná.“
Bránila som sa, i keď som sa na tancujúcich pozerala a sa mi to veľmi páčilo, ale seba som si tancovať nikdy nepredstavovala, vážne nikdy.
„No, keď si zvládla škôlku na švihadle vyskákať, preklckať štvorcovú na zemi vykreslenú a utekať pri hre ‚Kráľu, kráľu, daj nám vojaka’, určite zvládneš aj toto.“
Bola mladšia odo mňa, ale medzi nami bola „vodiaca niť“, ja som bola dosť nesmelá. Podvolila som sa. Bola som presvedčená, že potom, ako som jej postúpala po nohách, to so mnou vzdá a ja budem mať od tanca konečne pokoj. Ale kdeže, zanedlho ma prilákala k nim a hodiny tanca pokračovali. Išlo mi to už lepšie (svojím spôsobom).
„Teraz si to skúsime na ostro v PKO na ‚Čaji o piatej’.”
„Teda tam ja nepôjdem,” zaprotestovala som.
„Neboj, budú tam väčšie polená, ako sme my.“
Zlomila ma a tak s malou dušičkou a veľkou trémou som išla.
Tancovali sme v každom kole. (Stratila som sa v dave tancujúcich a tešilo ma, že už nešliapem nikomu na nohy.) Dúfala som, že týmto to už skončilo. Blížil sa ‚Silvester’ a priateľka ma ‚ohúrila’:
„Máme dva lístky, ideme na Silvestrovskú zábavu do ‚Nemeckého kulturáku’.“
Bola som rozčarovaná:
„V PKO to bolo iné, tam ma nik nepoznal, ale v Rači? Mala si sa ma najskôr opýtať.“
„Tvoju odpoveď dávno poznám. Máš rada hudbu? Máš! Tak tam môžeš sedieť a počúvať,“ odbila ma.
Moja vnútorná túžba ale bola silná - vyrovnať sa ostatným.
Miesta sme mali v kúte (fajn, aspoň ma tu nik neobjaví a ja si budem počúvať). Bolo tu ale veľa cezpoľných mládencova a veru ma v kúte objavili. Pri tanci ma zazrel v kole spolužiak zo základnej školy ešte z Bratislavy. Poponáhľal sa a budúci tanec sme už boli spolu.
„Som rád, že ťa tu vidím.“
Zaspomínali sme si na detstvo a na pestvá, čo sme povyvádzali, chodil po mňa do polnoci a zadal si u mňa prvý tanec v Novom roku. Prisľúbila som (veď sa mi doposiaľ venoval).
Po slávnostnom prípitku a gratuláciach, začali hrať a predo mnou sa klania vysoký driečny vojak a žiada ma o tanec. Hneď som ho spoznala, hoci som ho veľmi dlho nevidela. Bol to ‚on’, čo ma na Zlatej nohe zguľoval a poumýval v snehu, keď som mala 12-násť - moja prvá detská láska.
Srdce mi išlo z hrude vyskočiť, ale rozum mi pripomínal: „Po polnoci si predsa zadaná,“ no to už stáli predo mnou obaja, lebo i spolužiak si prišiel po svoj tanec a ja sa počúvam, ako zťažka hovorím:
„Prepáč, ale som zadaná.“
Udalosti však nabrali nečakaný spád, moja ‚prvá detská láska’ zaútočila päsťami do tváre môjho spolužiaka, ja cez slzy v očiach som videla iba krv, bolo mi to veľmi ľúto a trápne, plačúc som odišla domov. Priateľku som opustila a nechala so spolusediacimi pri stole, veď nebolo čo, ani komu vysvetľovať.
Dobehol ma kamarát z našej ulice, bol svedkom toho, čo sa prihodilo.
Plakala som:
„Prvý krát som v kulturáku na zábave a hneď takáto hanba.“
Utešoval ma:
„Neplač, iná by bola pyšná, že sa o ňu mládenci bijú.“
Mojej povahe to ale nezodpovedalo a bola som na pochybách, či mám byť pyšná alebo ranená. Jedno ale bolo isté, toto bol môj posledný kontakt s mojím spolužiakom z detstva i s mojou prvou detskou láskou.
Ako nám tie roky rýchlo ubehli a hľa, je tu koniec detstva.
© Fides
(Zverejnené so súhlasom autorky)
0 komentárov:
Zverejnenie komentára