Toto všetko malo začiatok ešte za slovenského štátu, v nedeľu, keď môj otec mal budúceho dňa otvoriť „viechu“, čiže predaj vína z vlastnej úrody. V tých časoch bývalo v Račištorfe (Rači) až 15 takýchto viech. Každý vinohradník, člen vinohradníckeho spolku, ju mohol mať otvorenú 15 dní.
V tú spomínanú nedeľu prišli k otcovi na ochutnávku vína traja páni z ministerstva, otcovi známi. Keď po ochutnaní vína vyšli z pivnice, u nás na dvore sa „rozťahoval“ jeden vtedajší komunista Metod M. a vykrikoval, že polovica domu je už teraz jeho, a ostatný majetok aj s druhou polovicou domu bude jeho, keď šľak trafí tú farársku ku..u prezidenta a ostatných Hlinkovcov. Potom podišiel k otcovi a ohrozoval ho.
Otec mu hovoril: „Metod, nechaj ma.“
Potom ho odstrčil a ten padol na zem. Vstávajúc, vytiahol na otca nôž, ale otec ho odzbrojil. Po ulici chodili ľudia (vtedy neboli dvory uzavreté bránami) a niekto zavolal žandárov, ktorí sídlili pár metrov od nášho domu. No a za urážku prezidenta a vlády ho „vyplatili“ slušnou bitkou, a podali na neho udanie za pohoršovanie a urážky verejných činiteľov.
Na druhý deň prišiel jeho syn prosiť môjho otca, aby toho Metoda M. pomohol zachrániť. Pretože k nám chodieval aj minister Šaňo Mach, otec bol u neho, a tak ho nezavreli, len musel zaplatiť 100,- Ks.
Keď skončila II. svetová vojna, a my sme boli prenasledovaní, jeden krát večer čakal tento Metod M. s otvoreným nožom na otca, ale prichádzal k nám priateľ môj a môjho brata, keď konečne skončil vojenskú službu. A tu zazrel chlapa s nožom v ruke, tak ho odzbrojil a dal mu niekoľko faciek, hodil si ho na plecia a zaniesol žandárom.
Tam sa ten Metod M. priznal, že to chcel zabiť môjho otca.
No a tí žandári už druhej republiky mu býkovicou naložili 25 nečítaných a napísali hlásenie. Lenže už boli pri moci komunisti, tak to udanie roztrhali, ale tie bitky, čo dostal, tie z neho nemohol nikto vziať. No a keď komunistickí súdruhovia vyhlásili tzv. B-akciu, on navrhol môjho otca. Ak sa aj niekto vyslovil, že mu padol syn v SNP, tak ho umlčal slovami:
„Ty buď ticho, lebo aj ty pôjdeš!“
A tak sa začala naša kalvária...
Zaujímavé, ale i dojímavé skutočnosti sa stávali za vládnutia komunistov po II. svetovej vojne, o ktorých sa dnes vôbec nepíše ani nikde nespomína. Či už to boli sovietske GULAGY, kam komunisti vyvážali nevinných ľudí na zákrok sovietskych činiteľov, ale hlavne čo robili komunisti našim rodným Slovákom v 50. rokoch minulého storočia.
Mňa sa zvlášť dotýka prípad celej mojej rodiny, ktorú v roku 1953 vyviezli od nás z Račišdorfa (teraz časti Bratislavy-Rače). Bola to tzv. B-akcia.
V decembri 1952 predvolali môjho otca Rafaela Ivaniča na obvodný národný výbor, ktorý sídlil vtedy na Družstevnej ulici v Bratislave. Keďže môj otec mal 60 rokov a zdravotne bol dosť postihnutý, išiel som s ním ja, ako najstarší syn. Tam nám povedal predseda ObNV, že sa otec musí vysťahovať, lebo že je nepriateľom režimu (Slovák, Hlinkovec a kulak). Ja som namietal, že otec nie je zdravotne spôsobilý, aby sa sám o seba dokázal postarať. Tak mi poradili, aby som napísal odvolanie. Napísal som odvolanie a v polovici januára zasa predvolali otca na ObNV. Tam nám povedali, že otec má ešte slobodné dve deti, 19-ročného syna Mariana, a 13-ročnú dcéru Zuzu, a že títo sa musia spolu s otcom vysťahovať, a ho aj opatrovať.
Podali sme odvolanie, ktoré nám zamietli.
Otca zasa pozvali na ObNV, kde mu nariadili, že sa musí i so svojimi dvomi deťmi vysťahovať, lebo že náš dom pridelili robotníkovi, aby posilnili robotnícku triedu v Bratislave. Ja som namietol, že dom sa tak neuvoľní, lebo bývame v ňom moja sestra Aurélia s manželom, a ja, syn Vladimír s manželkou Štefániou. Na to mi povedali, aby som toto napísal do odvolania. To bolo v polovici mája.
Napísal som odvolanie, a 22. mája nás nakladali na autiak a na filiálnej stanici v Bratislave nás naložili na vagón a odviezli do Prievidze a odtiaľ autami do Novej Lehoty pri Handlovej. Najväčší paradox na celej tejto záležitosti bolo to, že v Handlovej bol rodený náš najstarší brat Augustín, ktorý v roku 1944 ako vojak padol v SNP, a asi za to ho in memoriam odmenili tým, že celú jeho rodinu vyviezli a o všetko obrali.
Keď sme na Filiálnom nádraží odovzdávali dvom „úradníkom“ v kožených kabátoch kľúče od domu, jeden z nich mi povedal:
„Pán Ivanič, podpíšte, že budete s nami (ŠtB) spolupracovať a hneď vás vrátime domov.“
Ja som im „slušným“ slovom poďakoval a oni odovzdali mi v obálke vraj výmer o vysťahovaní. Výmer to bol, ale o tom, že sa mienime presťahovať do obce Nová Lehota, byt č. 226, proti čomu ÚNV Bratislava nemá námietok.
Keď nám vynášali naše najpotrebnejšie veci na nákladiak, prišla nejaká komisia, ktorá prideľovala náš dom na obývanie mladému človekovi, pracovníkovi vtedajšej fabriky Dynamit Nobel. Keďže bol náš dom poľnohospodárskou stavbou (miestnosti boli v tvare obdĺžnika za sebou), tomuto mladému človeku sa to nepozdávalo, a povedal, aby vraj táto komisia pridelila tento náš dom prednostovi pošty v Rači, ktorý býval vo fabrickom dome nad poštou, kde predtým pôsobil.
Neskôr sme sa dozvedeli, že prednostu z Dynamitky do Rače preložili z trestu, lebo najmä jeho manželka bola veľmi nábožnou katolíčkou a zúčastňovala sa na rôznych akciách náboženského rázu. A vďaka tomu, že tento prednosta dostal do bývania náš dom, my sme sa potom neskôr dostali bývať nazad do nášho domu.
Začiatok toho nastal v roku 1955, keď komunisti z Rače na mňa písali každé dva týždne list v modrej obálke, aby si na mňa v mojom zamestnaní v chemickej fabrike v Handlovej, kde som robil vedúceho plánu, dávali pozor, že sme nepriatelia režimu, že sme proti komunistickému zriadeniu atď.
Raz konečne predseda komunistickej organizácie vo fabrike, robil vedúceho dvom elektrikárom (a nič nerobil, ale mal o 50 korún menší plat ako ja), tak na porade u riaditeľa začal proti mne obviňovanie, a že nemôžem zastávať miesto, ktoré zastávam, lebo že som politicky nespoľahlivý, čo ma tak nazlostilo, že som im všetkým, najmä riaditeľovi, ktorý bol pôvodne vyučený príštipkár (malý obuvník), treskol som päsťou na stôl a odišiel som domov.
Doma som napísal prezidentovi Zápotockému (ktorého predtým volali že Tonda z ÚRO) trojstranový list, v ktorom som vynadal jemu aj všetkým komunistom, čo robia a ako vládnu, keď dávali amnestiu zlodejom a lumpom, že kedy dostaneme nie amnestiu, ale ospravedlnenie my, drobní ľudia, rodina, ktorej najstarší brať padol ako vojak v SNP, že či on padol preto, aby jeho rodina bola takto biľagovaná a okradnutá.
Neuveríte tomu, ale na tretí deň od odoslania môjho dopisu som dostal Zápotockým podpísaný list, že jeho kancelária všetko prešetruje a o všetkom ma budú informovať.
Keď sa nad dedinkou Nová Lehota objavilo nejaké auto, tak moja manželka a sestra už vraveli, že idú pre mňa. O ďalšie tri dni som dostal list z ÚNV Bratislava, že proti môjmu presťahovaniu do Rače a do rodného domu niet žiadnych námietok, ale aby som sa dohodol s tým, čo v našom dome býval.
Podarilo sa nám zariadiť, že p. prednosta pošty mal prisľúbený byt v novostavbe poštového úradu. Keď som sa chcel nasťahovať do nášho domu, p. prednosta ho nemohol uvoľniť, nakoľko v novostavbe vybúrali okná a podlahy. Tak nám iba uvoľnil jednu izby, kde som naskladal časť nábytku, a ďalšie časti sme uložili niečo u tety (sestry mojej mamičky) a ostatné sme uložili v prázdnej maštali.
Vianoce som prežil s manželkou u jej rodičov, a neskôr sme dostali izbu ako prenájom od manželkinej tety. Až pred Veľkou nocou sa mohol p. prednosta presťahovať do svojho nového bytu, a my sme sa usadili v rodnom našom dome.
To ale ešte nebolo všetko...
Krátko po našom obývaní rodinného domu prišiel starší pán, asi 60-ročný, a pýtal sa po česky:
„Bydlí tady pan Ivanič?“
Ja som odpovedal, že ja som to. On mi na to povedal, že ma budú musieť deložovať:
„Neboť jste se nastěhoval protiprávně, bez výměru.“
Ja som mu zahrešil:
„Čo je to za poriadok, aby ma Čech vyháňal z mojej rodnej chalupy?!“ a kričal som na neho, nech zmizne, lebo bude zle.
Potom ma predvolali na ObNV, že musím zaplatiť pokutu 5.000,- Kčs, potom to znížili na 3.000,- Kčs, ba až na 2.000,- korún. Keď mi prišiel výmer o zrážke zo mzdy, bol som povedať pokladníčke podniku, že ak mi nejakú korunu strhne z platu, že jej zlomím ruku.
Tak som ani korunu nezaplatil a býval som naďalej v rodnom dome, aj s otcom, aj so súrodencami.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára