Ty, Rača, moja dedina, v objatí vínnej révy,
ktorá sladké plody hrozna rodíš,
i keď nemáš rieku, čo objímala by Tvoje brehy,
predsa len do svojej náruče veľa ľudí vodíš,
by vychutnávali plody našej rodnej zeme,
čo v sebe majú skryté zlatisté slnka lúče
i tú šťavu sladkú, čo v nej neznáma sila drieme
a čo sa v Tebe, rodná, rodia krásne devy rúče.
Jak ťažké je v drine lopotiť vo viniciach,
tých robôt je snáď sto;
nuž preto ponáraj svoj pohľad po skleniciach -
a to nie raz, dva, ale často.
To víno dáva nielen rozkoš, ale i silu,
sú v ňom papršleky slnka, ale i zeme korene.
Keď po práci fľašu hladkáš, to jak by si hladkal milú,
ale po „prebratí“ máš i mnohé noci bezsenné.
Mám Ťa rád, Ty moje krásne rodisko,
i vánok vetra, i náhlu zmenu počasia,
i príhody v Tebe prežité - veselé i smutné -
tak, že sa mi spomienkami oči slzami zarosia.
Otváraj slnku svoju náruč dokorán,
by sme mohli vychutnávať Tvoje plody
- žiaľ, dnes je do Tvojich dvorov plno brán
a uzavretosť a samota i dobrému zdraviu škodí.
Tak otvorte brány, a vítajte jeden druhého,
i sused privítaj suseda,
a ponúkni pohárom vína dobrého
a so soľou kúskom slovenského chleba.
(So súhlasom autora prevzaté z knihy „Čriepky z domoviny“, Vydavateľstvo FB, Bratislava 2004)
0 komentárov:
Zverejnenie komentára