Materiály z e-knihy
RAČA Z dejín a pamiatok obce
RAČA Z dejín a pamiatok obce
RAČA Z dejín a pamiatok obce
1. VZNIK OBCE A JEJ NÁZVU
2. VÝVOJ OBCE
3. KOSTOLY
4. SOCHY
5. KRÍŽE
6. POMNÍKY V OBCI
7. POMNÍKY NA CINTORÍNE
8. BUDOVY
9. STUDNE
10. HISTÓRIA ŠKÔL
11. OSOBNOSTI NA FARE
Pôvodne sa obyvateľstvo obce živilo vinohradníctvom a roľníctvom, čo sa prejavilo aj na architektúre. Charakteristické sú malé, väčšinou podpivničené domčeky, situované do dlhých dvorov. Vstup do domu tvorilo „žudro“. Dvory boli obývané viacerými rodinami, otvorené, bez brán, ako i bez oplotenia pozemkov, takže sused k susedovi mohol prísť aj humnom. V jednom dvore bývali priemerne štyri rodiny, bez rozdielu náboženstva alebo národnosti, v dobrom spolunažívaní. Vo dvore za sochou sv. Floriána na ulici Pri vinohradoch v roku 1945 bývalo až 13 rodín s celkovým počtom asi 75 ľudí (cca 5 – 6 členov v jednej rodine). Pôvodne domy nemali domové čísla, číslovanie domov zaviedli až v roku 1850.
Do 20. storočia tvorila Raču iba jedna ulica, dlhá dva kilometre, s niekoľkými menšími odbočkami osád želiarskych domčekov vo viniciach nad dedinou, nazývali sa Hakle (Alsterova), Štrajcle (Stupavská), Prešovňa (Lisovňa) a Kopanice. Tieto osady obývali nemajetní, najchudobnejší občania Rače. Kopanice sú teraz račianske „Beverly Hills“. Spôsob radovej zástavby starej časti Rače, po oboch stranách cesty (ulice), poukazuje na osídlenie slovanským obyvateľstvom (ulice Alsterova a Pri vinohradoch.)
Do Rače patrí tiež Východné nádražie, nazývané „Rendéz“ (zostatok s používaného maďarského názvu). Túto novú časť Rače vytvorili železniční zamestnanci. „Rendéz“ – zriaďovacia stanica vznikla rozširovaním železnice v druhej polovici 19. storočia medzi Bratislavou a Žilinou a zapojením považskej železnice na hlavné stredoeurópske tepny. Bolo to prvé z pôvodných veľkých železničných zariadení na území Bratislavy. Od roku 1892 bola zriaďovacia stanica napojená aj na prístav. Pre rodiny železničiarov bola postavená malá skupina obytných domov, ktorá sa časom rozrástla.
Z objektov pôvodnej zriaďovacej stanice sa zachovala rušňová remíza, trubkáreň, malá vodáreň, objekt tzv. personálnej kuchyne, ktoré sú teraz chránenou technickou pamiatkou.
V prvej polovici 20. storočia sa Rača rozšírila o ďalšie štvrte okolo hlavnej cesty č. 502 (Žitná a Púchovská), nazývané Pozotória a Mrázova kolónia. V druhej polovici 20. storočia sa rozrástla o sídliská Krasňany, Experimentálka, Komisárky, Barónka a Záhumenice.
Na sídliskách sa postavili nové školy, materské školy a jasle, predajne, zdravotné stredisko a pod. Vybudovali sa nové priemyselné podniky, ako napr. v Krasňanoch – Meopta, Polygrafické závody, Geodézia a Kartografia, Štátne lesy, Kozmetika; v Rači – Drevona, Agrozet, Doprastav, Semex, Elektrovod, Technomat, Benzinol, Výskumný ústav chemických závodov, Vinárske závody, a bolo založené Jednotné roľnícke družstvo Rača (Poľnohospodárske podielnické družstvo Rača).
Račianske vinohradníctvo
Vinohradníctvo v Rači sa datuje od čias rímskych légií, ktoré sídlili pozdĺž rieky Dunaj. Je známe, že spomínané rímske légie zakladali vinohrady. Skutočnosť, že aj najstarší obyvatelia, ktorí založili Raču – Račišdorf, boli vinohradníci, dokazuje to, že svoje obydlia stavali blízo vinohradov na úpätí svahov Malých Karpát. Dosvedčujú to aj pôvodné slovenské názvy vinohradov, z ktorých boli počas nemeckej kolonizácie niektoré ponemčené. Napríklad Longtále, Weispetre, Štafangle a pod. Pôvodné slovenské názvy, ako napr. Záhumenice, Kolébky (Kolísky), Táborky, Puštiaky, Ftáčky, Staré hory, Krivé, Široké, Sekere, sa zachovali dodnes. Najstaršie vinohradníčenie bolo veľmi namáhavé a primitívne. Nemeckí kolonisti priniesli vyspelejšie spôsoby obrábania vinohradov.
Vinohradníctvo vždy bolo a podnes je veľmi rizikové, ohrozujú ho mrazy, ľadovec, živočíšni škodcovia, choroby viniča, a preto obrábali obyvatelia i polia. Vo viniciach sa súčasne pestovali podplodiny, ako chýrne račianske jahody, vinohradnícke paradajky, ríbezle, broskyne a kvalitná fazuľa, ktorej sa v symbióze s viničom darilo výnimočne dobre. Uhorské vína, teda i račianske, boli už v 11. – 13. storočí dôležitým vývozným artiklom a bežne sa predávali aj na miestnom trhu. Vinohradníctvo pre svoje osobitosti oproti iným poľnohospodárskym výrobám vyžadovalo rôzne úpravy hospodársko-spoločenských noriem a vďaka tomu sa zachovalo mnoho dokumentačného materiálu. Predovšetkým sú to listiny upravujúce vzťahy medzi pozemkovým vlastníkom a držiteľom vinice, tzv. viničné právo.
Viničné dávky sa platili v okovoch. Okov bolo okované drevené vedro, ktoré malo rôzny tvar a objem približne 54 – 67 litrov. Pozemkové dane a viničné poplatky boli predmetom častých sporov.
Výber starých listín o vinohradníctve v Rači:
Rok 1309 – prvá listina, v ktorej sa spomína vinohradníctvo v našej obci: Arcibiskup ostrihomský menom Ján, uisťuje zemanov Šandorovcov a iných Račiščanov, že od znova vysadených vinohradov behom desať rokov nebude žiadať „dežmu“ (desiatok – pozn. Ľ. H.)
Rok 1328 – Alžbeta manželka Rugera Reucha mesťana Trnavského polowic winice sweg v chotare Račišdorfském magiceg daruge dcere sweg Katorgene, a skrze nu Mniškam Sv. Klare Prešporským za Dušu swu.
Rok 1558 – listina, ktorou vydal kráľ Ferdinand admoniciu a certifikáciu na stránku Krištofa Ampruster preceptora kráľovských dôchodkov, oproti Michalovi Šandorovi de Gyula, pre násilie učinené v račišdorfských vinohradoch.
Rok 1561 – listina, ktorou Michal Farkaš Besánsky oslobodil bratislavského mešťana Jána Fistera a jeho potomkov od platenia vinohradníckeho mýta, z viníc v račišdorfskom chotáre ležiacich.
Rok 1565 – richtárska certifikácia oproti Michalovi Farkašovi Besánskemu v prospech Simona Kayra de Salmis, pretože ľudia spomínaného Farkaša nasilu odobrali jeho vinohrady v Račišdorfe.
Rok 1567 – bratislavská kapitula urobila prehliadku račišdorfského chotára, o čom bola spísaná zápisnica.
V tomto roku opäť Michal Farkaš zadržal víno Simonovi Kayrovi urodené v račišdorfských viniciach a preto proti Farkašovi vydal citáciu cisár a kráľ Maxmilián II.
Rok 1596 – farkašovský register vinohradníckeho mýta. Veľa listín sa týka Farkašovcov, ktorí rozpútavali časté spory, pri niektorých musel zasiahnuť sám kráľ.
Rok 1600 – v jednej listine sa spomínajú vinice Špigl – Orchleben a Dnaušnik.
V poslednej listine zo 16. storočia je rozkaz kráľa Rudolfa týkajúci sa jednej kúrie a k nej prislúchajúcemu vinohradu v Račišdorfe.
V listinách zo 17. storočia sa spomínajú mená viníc ako – Špigel, Gefang, Hoffenghart, Fongh, Paschlinger, Liremak, Hofweingarten, Weispeter, Rošov, Solšnajder, Pongrácz.
Rok 1693 – kompulsoriálny mandát cisára Leopolda na stránku arcibiskupa ostrihomského, či Račišdorfani od dežmy oslobodení sú.
Račianski vinohradníci uzavreli v roku 1666 s Pálffyovcami zmluvu, podľa ktorej jednotlivé dávky a roboty určené urbárom mohli vyplácať v peniazoch a nemuseli pracovať na panských majetkoch. Popularitu račianskeho vína pre jeho vysoké kvality podporoval aj gróf Mikuláš Pálffy a svojimi stykmi napomáhal, aby preniklo na zahraničný trh. Takto sa dostalo až na viedenský cisársky dvor. O úctyhodnej tradícii račianskeho vinohradníctva svedčí aj donačná listina Márie Terézie na červené víno pod názvom „Račianska Frankovka“. 27. júna 1767 viedol farár Pavel Radočáni delegáciu Račanov k cisárovnej Márii Terézii. V tomto roku oslávila Mária Terézia päťdesiate narodeniny. Panovníčka darovala račianskemu farárovi krásne bohoslužobné rúcho – ornát, ktorý je dnes vystavený v „Račianskej izbe“, a Račania dostali spomínanú donačnú listinu. Račianska frankovka, ktorá získala uznanie ako nápoj vhodný na kráľovský stôl, preslavuje Raču až dodnes. Hovorí sa, že cisárovná sa vďaka Račianskej frankovke uzdravila a priala si ju mať vždy vo svojich dvorných pivniciach.
V tomto období dosiahlo vinohradníctvo na úbočiach Malých Karpát vysokú úroveň. V druhej polovici 18. storočia bolo v obci z 276 domácností iba 76 sedliakov, zato však 156 želiarov, živiacich sa z výnosu malej vinice, avšak nevyhnutným existenčným doplnkom bola námezdná práca vo viniciach bratislavských mešťanov.
Osobitné postavenie Rače ako mestečka sa líšilo od postavenia iných mestských alebo poddanských obcí (napríklad Vajnory, Lamač). Dokazujú to aj zachované prísažné formule obecných funkcionárov. V Rači skladali prísahu richtár, prísažní, vinohradnícky hospodár, vinár, obecní hospodári, obecný sluha, ktorý bol súčasne i bubeníkom a strážcom.
Richtárova prísaha znela:
Tak mne Pan Buh pomahaj,
Blahoslawena Panna Maria y wsseci Boži swati; že
Slawnemu Panstwu werni Duchownej y swetskej
Wrchnosti chcem poslussni bit. Rozkaze Slawnej stolicy y
Slawneho Panstwa Gruntowneho pilne zachowawat,
Pocztiwu obecz wedla Prawdy a sprawedliwosti zakracsowat,
w Rozsudenu bez wssetkeho ohledu jedine wedla
sprawedliwosti z každim zachazat chcem, budto bi bil
Pritel neb nepritel, bohati, neb chudobni zdejssy neb prespolni;
mne zwerene obeczne penize a duchodky, jedine
na chosen obeczni obratit chcem, tež nedopustim abi proti
Cirkwy, proti Rozkazom Stolicsnim, aneb proti jinej
budto Duchownej, aneb Swetskej Wrchnosti Rozkazom sa
nečo činilo, aneb sudilo. Tak mne Pan Buh pomahaj...“
Podobnú prísahu skladali aj prísažní, obvykle boli štyria alebo piati.
Vinohradnícky hospodár v prísahe sľuboval:
... chcem Pocztiwej Obci Sprawedliwe a werne
hospodarit, w kupeny wina jej osoh hledat, a wihledawat,
kupene wino w dokonalej Mire, a sprawedliwe obecznim
Šenkerom odezdat, ani žadnemu neukriwdit ...
Sľubný rozvoj vinohradníctva prerušila v roku 1890 fyloxéra (révokaz), ktorá zničila takmer všetky vinice. Obnovovanie viníc trvalo v podstate až do dvadsiatych rokov 20. storočia, čo si vyžiadalo veľké pracovné i finančné obete všetkých členov vinohradníckych rodín. Rekultivácia viníc si vynútila nové metódy výsadby. Zaniklo staršie sadenie viničných odrezkov. Zrigolovaním (po račiansky „regalúfka“) pôdy sa robila príprava na výsadbu nových viníc. Vypestovali sa sadenice (štepy) štepením vrúbľov ušľachtilého viniča do podložky amerických druhov, odolných voči fyloxére.
Račianski vinohradníci sa organizovali vo vinohradníckom spolku, ktorý napomáhal svojim členom v zaobstarávaní potrebných vecí na vinohradnícku činnosť. Usporadúval odborné školenia na zlepšenie práce a zvýšenie vedomostí vo vinohradníctve. Organizoval poradie a časový rozvrh viech svojich členov, ako jednu z možností odpredaja vína z vlastnej úrody. K tomu zapožičiaval aj potrebný inventár, ako stoly, lavice, krčahy, poháre atď. V zimnom období boli spravidla dve viechy. Len čo sa začala jar, leto a púte do Mariatálu (Marianky), bývali niekedy otvorené aj štyri viechy. Tieto boli otvorené podľa časového plánu vždy na dobu 14 dní. Vinohradník mal viechu vo svojom dome. Na tento účel sa spravidla vypratala jedna miestnosť a na prevádzkovaní sa podieľali všetci členovia rodiny.
V roku 1936 bolo založené Slovenské vinohradnícke družstvo s centrálou v Pezinku. Vinné sklady boli v jednotlivých obciach, ktoré sa stali členmi tohto družstva. Najväčšie sklady malo družstvo v Rači a v Horných Orešanoch. Družstvo poskytovalo pomoc drobným pestovateľom pre odbyt vína. V roku 1946 vydalo brožúru k 10. výročiu pôsobenia. V rámci znárodňovania bolo zlikvidované a výrobne boli začlenené do Vinárskych závodov.
V roku 1939 na podnet evanjelického farára Dezidera Alexyho pre občanov nemeckej národnosti založili Nemecké vinohradnícke družstvo, ktoré malo až 170 členov, viedla ho päťčlenná správna rada. Úlohou družstva bolo spoločne spracovávať hrozno, nakupovať pre vinohradníkov umelé hnojivá, nástroje a školením zvyšovať úroveň pestovania a spracovania hrozna. Družstvo v roku 1942 vybudovalo prevádzkareň na lisovanie a výrobu vína, kde sa mohlo spracovať až šesťdesiat vagónov hrozna. K tomuto objektu bola postavená aj spoločensko-kultúrna časť, kam patril i hostinec. Celý objekt sa nazýval Nemecký kultúrny dom. V jeho okolí na terajších uliciach Barónka, Hybešova a Bukovinská si obyvatelia nemeckej národnosti postavili svoju kolóniu jednotných rodinných domov.
Vinársku výrobňu po II. svetovej vojne prevzali Vinárske závody a užívajú ju doteraz. Časť objektu, slúžiaca predtým pre hostinskú a kultúrno-osvetovú činnosť, už roky chátra.
V dávnejšej minulosti bolo v Rači niekoľko hostincov. Bol to najmä hostinec Mészarošovcov (na rohu ulice Pri vinohradoch a Námestia hrdinov) s názvom „U troch zajacov“, ktorý bol v minulosti obecným hostincom. Jeho vtedajšie reštauračné služby využívali hlavne učitelia, žandári, naši furmani a iní. Ďalším hostincom bolo „Peklo“ (na dnešnej Púchovskej ulici), ako bývalý zájazdový hostinec so stajňami pre kone, hostinec „Raj“ (na Detvianskej ulici č. 11.) s veľkou záhradou a sálou, kde kedysi hrávali bábkové predstavenia Stražanovci, hostinec Rukriegel nazývaný „Raguš“ (na Alstrovej ulici č. 205), hostinec „U Končeka“ na dolnom konci obce (ulica Pri vinohradoch č. 181) a hostinec Gschweng, neskôr nazývaný „Kokošek“ na hornom konci obce (Alsterova ulica). Okrem toho bola v Rači aj celoročná viecha „Vináreň u Štefana Žitného“ vo Výhone (Detvianska ulica č. 2) a sezónna „Horská vináreň Janka Vrbu“ (pri parkovisku pred vstupom do Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty na Popolnej ulici), ktorá bola otvorená od začiatku mája do konca septembra. V štyridsiatom roku minulého storočia pribudla „Reštaurácia pri Katolíckom kultúrnom dome“ v bývalom Sprinzlovom dome (Detvianska ulica) a hostinec v Nemeckom kultúrnom dome (Barónka). K týmto sa v priebehu roka radili už predtým spomínané viechy račianskych vinohradníkov.
Prevratné zmeny v práci a spôsobe života račianskych vinohradníkov zaznamenala družstevná veľkovýroba. V druhej polovici 20. storočia zakladali sa Jednotné roľnícke družstva (JRD) a začínali sa prebudovávať vinice z kolových na „drôtenkové“; postupne sa zavádzala mechanizácia.
Doplnkom račianského vinohradníctva už od začiatku 18. storočia bolo pestovanie ovocia, ako jahody, ríbezle a broskyne, medzi riadkami viniča. Na rúnach a svahoch okolo viníc to boli čerešne, slivky, jablká, hrušky a iné.
Po založení Zväzu slovenských záhradkárov v Rači roku 1958 sa začalo intenzívnejšie využívanie neobrábanej pôdy pre účely ovocinárstva a záhradkárstva. Najväčšiu zásluhu na rozvoji ovocinárstva v Rači mal Jozef Strelka, po ktorom je pomenovaná aj jedna z račianskych ulíc.
V Rači sa obnovila tradícia oberačkových slávností – „vinobrania“. V minulosti na týchto slávnostiach prevládal ľudový – folklórny ráz s bohatším sprievodom po obci, ktorý sa ukončil ľudovou veselicou.
V roku 1998 bola založením nového Račianskeho vinohradníckeho spolku obnovená spolková vinohradnícka tradícia; tento spolok je súčasťou projektu Malokarpatskej vinnej cesty. Každoročne usporadúva verejnú račiansku hodovú ochutnávku vín.
Spolky v Rači za I. ČSR
Obyvatelia sa organizovali podľa svojich záujmov v nasledujúcich športových a kultúrnych kluboch: futbalový športový klub ŠK Račištorf (140 členov), telovýchovná jednota Sokol (168 členov), kultúrno-telovýchovná jednota Orol (267 členov), robotnícka telovýchovná jednota RTJ (105 členov), skauti (85 členov), cyklistický klub Štefánik (35 členov), národná strelecká jednota Strelci (50 členov), národná garda Gardisti (45 členov), telocvičný spolok nemeckej menšiny Turgemeinde Garde (75 členov), slovenský spevokol VATRA (70 členov), nemecký hudobný a spevácky spolok Eintracht (170 členov), Deutsche Kulturverband (150 členov), tri divadelné ochotnícke krúžky (spolu 70 členov).
V roku 1939 odišlo z Račištorfu do Protektorátu Čechy a Morava 170 obyvateľov českej národnosti a do obce sa prisťahovalo asi 250 obyvateľov z obcí a miest z územia južného Slovenska, zabraného Maďarmi.
Materiály z e-knihy
RAČA Z dejín a pamiatok obce
RAČA Z dejín a pamiatok obce
0 komentárov:
Zverejnenie komentára