Už ako študenta ma zaujímala pestrosť račistorfského (račianskeho) nárečia a priamo som vychutnával niektoré slová, najmä tie, ktoré v priebehu historického vývoja boli do tohto nárečia recipované z iných kultúr. Zvlášť ma zaujímala skutočnosť, že račianske nárečie, i keď nie geograficky, zrejme patrí do skupiny záhoráckych nárečí.
Pre Račanov boli Záhorákmi obyvatelia za Malými Karpatmi, počnúc Dúbravkou, Mariánkou, Borinkou smerom na Skalicu. Vtedajší Račištorfania sa za Záhorákov nepovažovali.
Vedľajšie dediny (Vajnory, Ivanka, Sv. Jur) hovorili už západoslovenským nárečím a je teda zvláštnosťou, že táto dedina spred Malých Karpát ako jediná hovorila záhoráckym nárečím.
Obdivoval som, ako sa do tohto nárečia v priebehu dejín dostalo mnoho cudzích výrazov, čo je však ľahšie vysvetliteľné. Najviac výrazov do nárečia preniklo z nemeckého nárečia, zrejme pod vplyvom tamojšej početnej nemeckej menšiny.
Najviac bol týmito výrazmi poznačený horný koniec dediny, t. j. od Výhonu po luteránsky kostol. Pre obyvateľov z dolného konca bol výraz luteránsky totožný s výrazom nemecký, pretože Nemci boli evanjelického náboženstva; aj Slováci z horného konca boli katolíci.
Dolný koniec (od Výhonu po pastiereň, t. j. koniec dediny) bol takmer celý katolícky. Napriek tomu však prenikali niektoré prvky nemeckého nárečia i na dolný koniec. Naša babička nás dokonca naučila slovensko-nemeckú pesničku, ktorú uvediem foneticky (píš, ako počuješ). Znie nasledovne:
Ďevča, gde si bola, Mádl, vu bis kvis,
v záhraďe sem bola, in Gortn bin ich kvis.
Co si tam robila, vas hast tutn gmocht,
perečko sem vila, Pušn gob ich gmocht.
Pre koho to bude, für ven virt tos sajn,
pre mého milého, für majn šocrlajn.
Bývali sme na dolnom konci. Ostatné časti Rače neboli tak diferencované, boli obývané prevažne Slovákmi a Čechmi (najmä tzv. kolónia).
Kontakt obyvateľov dolného konca s Nemcami bol minimálny a máloktorý obyvateľ si osvojil aj nemecké nárečie. Napriek tomu preniklo do slovenského nárečia i v tejto časti Rače mnoho nemeckých výrazov. Vtedajší obyvatelia si ani neuvedomovali, že tie slová sú nemeckého pôvodu (napr. štranek, gánek, šíf, fotr, sličuchy atď.). Najviac nemeckých výrazov však preniklo do názvov viníc, polí a lúk.
Väčšina názvov viníc má nemecký pôvod, napr. fajdlper, fong, švorcmon, huštekl, rinzle, fürgaple, bajs... Menšia časť viníc mala názvy slovenské, napr. táborky, cibule, drozdy, chomút, zahmence atď. Rovnako to bolo s názvami polí a lúk, napr. šajby, šešlochty. Boli však aj názvy slovenské, napr. rolky, pomoriny, kŕče, vrtle atď. Zrejme to súvisí s nemeckou kolonizáciou.
Račianske nárečie poznačila aj latinčina - spoločný jazyk kultúry a vzdelancov Európy, ktorá už kedysi jednotná bola. Ak niekomu bolo potrebné náhle niekam ísť, bolo mu „cito“ (rýchlo). Účastníci spomienkového posedenia po pohrebe nebožtíka nazývali toto posedenie „karmina“, ďalej z latinčiny pocháda slovko „móres“ a pod.
I maďarčina zanechala v nárečí svoje stopy. Rodičia mi hovorili, že sa v ľudovej škole museli učiť modlitbu Otčenáš v maďarčine. Ale spomínam si i na také vzťahy našich predkov k uhorskej minulosti, keď si môj dedko s úctou vyspevoval pieseň:
Svatý Štefan, králi uherský, ked pobožen umíral,
vtedy krajinu uherskú svej matičce zanechal, by ju chránila...
Mnohí mladí slovenskí račianski chlapci i dievčatá však chodili dobrovoľne so súhlasom rodičov do maďarských i nemeckých dedín, na juh od Bratislavy na „frajmak“, na výmenu za maďarských a nemeckých mladých ľudí, aby sa pobytom v rodinách naučili nemeckú alebo maďarskú reč a opačne slovenčinu. Taktiež mnohé slová z maďarčiny boli recipované do slovenčiny, napr. ovoda, apa, šógor, kišbír, fogaš atď.
Aj blízkosť chorvátskeho nárečia pri Bratislave (Devínska Nová Ves) zanechala stopy v račianskom nárečí. Utkvelo mi napr. slovo „bacať“, čo je pravdepodobne chorvátskeho pôvodu. Utkvelo mi to v pamäti, keď sme v Dubrovníku pozerali chorvátskych mládencov pri hre bedmintonu a slovko bacať bolo v hre bežne používané. Zaujímavou kapitolou by bol aj výskum mien pôvodných račianskych občanov, kde napríklad veľmi frekventované priezviská končiace na -ič svedčia o ich pôvode.
I francúzština zanechala svoje výrazy - bežne sa používalo slovo „auportovat“ (francúzsky apporter).
Nepochopiteľné je, ako sa do kresťanskej vianočnej piesne dostal starý, snáď pohanský výraz „lora chabinice“. Túto pieseň nás naučili starí rodičia a jej znenie je nasledovné:
Ach, poslyšte šeci kresťaňá verní,
čože sa nám stalo v jednej jaskyni,
narodil sa nám Boh dávno slíbený,
v meste Beleheme mu odepreli
a velikú bídu trpet museli.
Lora chabinice, daj nám úrodu,
budeme ťa chválit pres každú dobu.
Už sa odbírame, dobrú noc dávame,
vy milí pánové, naši patrónové.
Samozrejmý je i vplyv češtiny. Rád si spomínam na výraz „ušknút“ z českého „uřknouti“. Ak sa niekto zle cítil, mohol byť „ušknutý“... Ale aký musel byť silný vplyv slovenského račianskeho nárečia, keď vedelo toľko historických útokov absorbovať!
Hovorí sa, že nárečia sú studnicou spisovného jazyka, ale pravdou je i to, že vo vývoji nárečí sa zobrazujú etapy vývoja toho-ktorého etnika.
Pre Račanov boli Záhorákmi obyvatelia za Malými Karpatmi, počnúc Dúbravkou, Mariánkou, Borinkou smerom na Skalicu. Vtedajší Račištorfania sa za Záhorákov nepovažovali.
Vedľajšie dediny (Vajnory, Ivanka, Sv. Jur) hovorili už západoslovenským nárečím a je teda zvláštnosťou, že táto dedina spred Malých Karpát ako jediná hovorila záhoráckym nárečím.
Obdivoval som, ako sa do tohto nárečia v priebehu dejín dostalo mnoho cudzích výrazov, čo je však ľahšie vysvetliteľné. Najviac výrazov do nárečia preniklo z nemeckého nárečia, zrejme pod vplyvom tamojšej početnej nemeckej menšiny.
Najviac bol týmito výrazmi poznačený horný koniec dediny, t. j. od Výhonu po luteránsky kostol. Pre obyvateľov z dolného konca bol výraz luteránsky totožný s výrazom nemecký, pretože Nemci boli evanjelického náboženstva; aj Slováci z horného konca boli katolíci.
Dolný koniec (od Výhonu po pastiereň, t. j. koniec dediny) bol takmer celý katolícky. Napriek tomu však prenikali niektoré prvky nemeckého nárečia i na dolný koniec. Naša babička nás dokonca naučila slovensko-nemeckú pesničku, ktorú uvediem foneticky (píš, ako počuješ). Znie nasledovne:
Ďevča, gde si bola, Mádl, vu bis kvis,
v záhraďe sem bola, in Gortn bin ich kvis.
Co si tam robila, vas hast tutn gmocht,
perečko sem vila, Pušn gob ich gmocht.
Pre koho to bude, für ven virt tos sajn,
pre mého milého, für majn šocrlajn.
Bývali sme na dolnom konci. Ostatné časti Rače neboli tak diferencované, boli obývané prevažne Slovákmi a Čechmi (najmä tzv. kolónia).
Kontakt obyvateľov dolného konca s Nemcami bol minimálny a máloktorý obyvateľ si osvojil aj nemecké nárečie. Napriek tomu preniklo do slovenského nárečia i v tejto časti Rače mnoho nemeckých výrazov. Vtedajší obyvatelia si ani neuvedomovali, že tie slová sú nemeckého pôvodu (napr. štranek, gánek, šíf, fotr, sličuchy atď.). Najviac nemeckých výrazov však preniklo do názvov viníc, polí a lúk.
Väčšina názvov viníc má nemecký pôvod, napr. fajdlper, fong, švorcmon, huštekl, rinzle, fürgaple, bajs... Menšia časť viníc mala názvy slovenské, napr. táborky, cibule, drozdy, chomút, zahmence atď. Rovnako to bolo s názvami polí a lúk, napr. šajby, šešlochty. Boli však aj názvy slovenské, napr. rolky, pomoriny, kŕče, vrtle atď. Zrejme to súvisí s nemeckou kolonizáciou.
Račianske nárečie poznačila aj latinčina - spoločný jazyk kultúry a vzdelancov Európy, ktorá už kedysi jednotná bola. Ak niekomu bolo potrebné náhle niekam ísť, bolo mu „cito“ (rýchlo). Účastníci spomienkového posedenia po pohrebe nebožtíka nazývali toto posedenie „karmina“, ďalej z latinčiny pocháda slovko „móres“ a pod.
I maďarčina zanechala v nárečí svoje stopy. Rodičia mi hovorili, že sa v ľudovej škole museli učiť modlitbu Otčenáš v maďarčine. Ale spomínam si i na také vzťahy našich predkov k uhorskej minulosti, keď si môj dedko s úctou vyspevoval pieseň:
Svatý Štefan, králi uherský, ked pobožen umíral,
vtedy krajinu uherskú svej matičce zanechal, by ju chránila...
Mnohí mladí slovenskí račianski chlapci i dievčatá však chodili dobrovoľne so súhlasom rodičov do maďarských i nemeckých dedín, na juh od Bratislavy na „frajmak“, na výmenu za maďarských a nemeckých mladých ľudí, aby sa pobytom v rodinách naučili nemeckú alebo maďarskú reč a opačne slovenčinu. Taktiež mnohé slová z maďarčiny boli recipované do slovenčiny, napr. ovoda, apa, šógor, kišbír, fogaš atď.
Aj blízkosť chorvátskeho nárečia pri Bratislave (Devínska Nová Ves) zanechala stopy v račianskom nárečí. Utkvelo mi napr. slovo „bacať“, čo je pravdepodobne chorvátskeho pôvodu. Utkvelo mi to v pamäti, keď sme v Dubrovníku pozerali chorvátskych mládencov pri hre bedmintonu a slovko bacať bolo v hre bežne používané. Zaujímavou kapitolou by bol aj výskum mien pôvodných račianskych občanov, kde napríklad veľmi frekventované priezviská končiace na -ič svedčia o ich pôvode.
I francúzština zanechala svoje výrazy - bežne sa používalo slovo „auportovat“ (francúzsky apporter).
Nepochopiteľné je, ako sa do kresťanskej vianočnej piesne dostal starý, snáď pohanský výraz „lora chabinice“. Túto pieseň nás naučili starí rodičia a jej znenie je nasledovné:
Ach, poslyšte šeci kresťaňá verní,
čože sa nám stalo v jednej jaskyni,
narodil sa nám Boh dávno slíbený,
v meste Beleheme mu odepreli
a velikú bídu trpet museli.
Lora chabinice, daj nám úrodu,
budeme ťa chválit pres každú dobu.
Už sa odbírame, dobrú noc dávame,
vy milí pánové, naši patrónové.
Samozrejmý je i vplyv češtiny. Rád si spomínam na výraz „ušknút“ z českého „uřknouti“. Ak sa niekto zle cítil, mohol byť „ušknutý“... Ale aký musel byť silný vplyv slovenského račianskeho nárečia, keď vedelo toľko historických útokov absorbovať!
Hovorí sa, že nárečia sú studnicou spisovného jazyka, ale pravdou je i to, že vo vývoji nárečí sa zobrazujú etapy vývoja toho-ktorého etnika.
© JUDr. Ľudovít Čík, Račiansky výber 4-5/2003
(Zverejnené so súhlasom autora.)
0 komentárov:
Zverejnenie komentára